Záverečná kapitola -1: Epilógy cudzích existencií

-1) Epilógy cudzích existencií

„Prechádzal som sa po meste v niektorý  z nečakane obyčajných večerov. Ak si pamätám správne, bola streda. Vracal som sa z kníhkupectva, kde som si kúpil šesťsto stranovú knihu, ktorá celý čas rozoberala psychiku jedného neschopného vraha. Plánoval som, že strávim celý večer vo svojej nálade a v milej atmosfére nepríjemne príjemného súkromného nepriateľstva voči celému svetu. Avšak som sa z nejakého dôvodu dostal so starým známym zo strednej školy do niektorej zapadnutej krčmy, kde sme sa rozprávali o bežných veciach, pričom som si stále potvrdzoval môj už roky zakorenený dojem, že všetci sú v porovnaní so mnou krátkozrakí hlupáci,“ dohovoril som potichu zhltnúc poslednú slabiku v neúprimnej hanblivosti.

„Pôsobivé.  Čítaš zbytočné veci? Mohol by si mať zaujímavú budúcnosť. Neplánuješ samovraždu, však?“ spýtal sa starý slepý muž, ktorému som to vykladal popri zavádzaní infúzií.

„Tento spisovateľ je veľmi zábavný starý muž, ktorý hovorí o veciach, ktoré mal urobiť, keď bol mladý. Nikdy som sa nezbavil pocitu, že on sám sa pokladal za spravodlivého. Rád počúvam príbehy starých mužov ako bol on, aj keď už ani nechápem prečo,“ odpovedal som.

„Ak už, tak bol v prvom rade pokrytec. Podľa mňa nikdy neveril, že vyrieši čo i len jediný z problémov, o ktorých hovoril. Nikdy ani len neponúkol riešenie a dokonca nemal ani vôľu to vyriešiť, povedal by som,“ odpovedal starec.

„A vy ste aký odborník, že môžete takto hovoriť? Čo ste vy zažili?“ spýtal som sa starého spisovateľa.

„Vari boli to i tamto výzvy pre mňa, aby som ti rozpovedal môj príbeh?“ zasmial sa on ironicky.

„Vari by ste sa takto provokačne spýtali, keby sa vám tá myšlienka nepáčila?“ reagoval som rovnakou kartou.

„Vždy som bol roztrieštená osobnosť. Charakter, ktorý mi patrí, nikdy nebol symfóniou vlastností a povahových čŕt. Bol som skôr ako zlepenec viacerých ľudí. Zlepenec, ktorý ani nevedel, či má alebo nemá niekam patriť. Ktorý ani nevedel, či ho viac ničí samota alebo spoločnosť. Avšak hľadal som. Pokračoval som v hľadaní, lebo státie na jednom mieste mi nikdy nič neprinieslo a zároveň som sa nikde necítil doma. A domov bolo jediné, po čom som túžil.

Domov. Neviem, ako presne to vysvetliť, tak použijem jednu z mnohých náhodných informácií, ktoré som pochytil na potulkách svetom.

Japonci nemajú úplné slovo ‚domov‘. Majú ale dva výrazy, ktorým popisujú niečo, čo je k tomu najbližšie. ‚Miesto, kam sa môžem vrátiť‘ a potom ‚Dobré miesto‘.

Ja som toto nikdy nepoznal. Nikdy som nenašiel miesto, na ktoré by som mal túžbu prísť znovu. Všade mi to všetko vadilo, smrdelo a naháňalo hrôzu.

A o hrôze je celý tento prekérny pseudo-príbeh.

Môj príbeh nemá začiatok, pretože to vlastne ani nie je príbeh. Mohol by som opisovať svoj život. Roky, mesiace, týždne a dni. A možno iba niektoré chvíľky a momenty, čo vyliali trochu atramentu na papier mojej duše. Ale ani napriek tomu, že som spisovateľ, nikdy som nedokázal svoj život pomenovať slovom ‚príbeh‘. Môj život nebol rozprávkou ani bájkou. Nemal ani úvod, ani jadro, ani záver. Nemal postavy, dokonca nemal ani dej. Čo jediné mohol mať? Trpké ponaučenie o hlúposti starého muža, ktorý zmúdrel až vo svojej starobe, čo bolo až príliš neskoro.

Ak chcem rozpovedať kúsok zo svojho života, musím ťa najprv varovať, mladý muž. Jediné, čo mi, starému slepcovi, slúži na opis toho, čo som zažil, je moja pamäť. Pamäť ešte z dôb, kedy moje oči mali svoje svetlo. No a pamäť sklame. Aj tá moja pomaly mení detaily. Dôležité detaily, ktoré dokážu šedej scenérií pridať zbytočné farby, ktorých jasnosť a vedomie, že sú už dávno minulé, len naženú slzy do dávno utrápených očí. A ku koncu som možno aj rád, že moje slzy sú jediným dôkazom skutočnosti, že moje oči ešte aspoň trochu žijú. Pamätám si pár obrazov, na ktoré nechcem zabudnúť a ktoré nechcem ani nahradiť. A ak existujú krajšie ako tamtie, nechcem ich vidieť.

Pokúsim sa vyrozprávať, čo som zažil. Dať aspoň jednu zmienku o mojej existencií, kým existencia samotná skončí. Nechcem len odísť. Nechcem zmiznúť a nechať svet okolo mňa plynúť bez vedomia, že jeden človek s osudom ako som mal ja niekedy žil. Možno aj preto som sa stal spisovateľom. Možno preto som celý život písal príbehy, ktoré tu majú zostať po mne. Možno preto som celý život skladal prísahy, že moje príbehy budú mať tú najhlbšiu myšlienku zo všetkých. Aké ironické, že ani jeden z tých príbehov nebol môj a, hoci uchovajú sa moje vyumelkované štylistické znaky, príznačne menená gramatika a mne osobné používanie viet, nezachová sa nič zo mňa. Preto som tak veľmi dúfal, že ma poprosíš, aby som ti to rozpovedal. Avšak nechcel som sa ti tlačiť, lebo i starého muža ešte zvádza ješitnosť, krásne české slovo, a pýcha, ktorá k mužom patrí ako bodka k záveru poslednej vôle.

Ako som povedal, nechcem, aby sa na človeka s osudom, ako som mal ja, len tak zabudlo. Povedal som osud a myslel som to vážne. Ja som vo svojom živote nerobil rozhodnutia, ktoré by menili chod vecí a dávali životu smer. To dokážu len tí, ktorí sú pred sebou slobodní a teda rozhodujú sa v slobode, čo sa mojej maličkosti nikdy nepodarilo dosiahnuť. Hoc moje ruky do dialí naťahovali sa za slobodou, nakoniec sa moja túžba po nej zmenila na najhoršie väzenie. Pretože som sa nikdy nestal samým sebou a moja duša nebola mi útočiskom, lež prenasledovala mňa, utečenca, kamkoľvek som sa pohol a, hoci myslela to dobre, spôsobila mi iba mnoho zranení, z ktorých som sa nikdy nevyliečil. No a pred vlastnou dušou neutečieš. Ona vyletí za tebou do najvyšších výšok a nájde ťa v najhlbších jaskyniach i keby chceš sa pred ňou skryť.

A tak spýtam sa ešte raz, si si istý, že to chceš počúvať?“ dohovoril dramaticky.

Hoci mi bolo jasné, že ráta s kladnou odpoveďou a otázku tam vsunul len preto, aby od publika, teda odo mňa, dostal malé uznanie a vyjadrenie dychtivosti po jeho slovách, nemohol som odolať nutkaniu vyhovieť mu. Veľmi ma zaujal a tak som nemo prikývol stále sa mu dívajúc do prázdnych očí. Až po sekunde som si uvedomil, že to nevidel a tak som len potichu povedal: „Áno, pane.“

Na starcovej tvári ako keby odrazu bolo viac farby. Nie preto, že mu niekto vyhovel a bol ochotný ho počúvať, a ani nie z radosti, že mohol s niekým komunikovať. Bol to pocit zadosťučinenia a trpkosti, ktoré prináša vedomie, že konečne dostáva priestor rozpovedať miliónkrát naplánovaný príbeh, ktorý nikdy nemohol napísať, lebo jeho oči už nevidia písmo.  

„Mohol by som začať svojim narodením alebo základnou školou. Mohol by som ti povedať, kde som vyrastal a čo robili moji rodičia, ako vyzerala moja sestra a akého sme mali psa. Avšak to, čo chcem ti vyrozprávať, nezačína tu. Začína do oveľa ďalej, pretože nechcem opisovať svoje detstvo, chcem začať už ako dospelý. A toto môže byť veľmi zavádzajúci výraz. Niektorí totiž, tak ako napríklad i ja, nedospeli v osemnástich. Ja, keď som dospel,  už dávno som mal byť perspektívnym mladým mužom, ktorý vie, čo chce dosiahnuť, a rozhodne, nemenej vášnivo, bojuje o svoj sen študujúc na univerzite.

Chcel som byť učiteľom. Učiteľ a, čo mi, pochábľovi, došlo až prineskoro, učiteľom môže byť len niekto, kto má čo naučiť, kto už niečo vie.

Došlo mi to, že ja nemám čo dať ďalej, lež učiť sa musím ja, keď zomreli moji rodičia. Ako by sa k spisovateľovi hodilo, možno by mali zomrieť nejakým dramatickým spôsobom, ktorý deju pridá nové korenie a hlavnej postave nový rozmer prežívania agónie, avšak nestalo sa. Moji rodičia zomreli jeden po druhom veľmi klasickým dedinským spôsobom. Otec sa upil a rok potom dostala moja matka mŕtvicu.

Prvé komplikácie začali vtedy, keď zomrel otec a ja som si popri univerzite musel nájsť prácu. A tak ja, mladý pyšný študent, musel som voľný čas tráviť v jednej malej reštaurácií, ktorá bola viac krčmou ako reštauráciou, a umývať tam riady, aby som pomohol matke.

Ako som povedal, toto boli prvé komplikácie. Nikdy som totiž so svojimi rodičmi nemal poriadny vzťah. S matkou som sa rozprával zriedkakedy a s otcom nikdy, preto ma strata otca nezasiahla o nič viac ako choroby v Sudáne. Keď otec opustil tento svet, mali sme ešte nejaké úspory, ktoré živili matku, sestru a moje pánske úlety v hlavnom meste na univerzite. Avšak i tie sa onedlho minuli a nahradili ich rastúce dlhy. V jednom zo svojich hysterických večerov matku porazilo. Vtedy som práve nebol doma, bol som v hlavnom meste na internáte. Čakal by som, že moja sestra mi zostane na krku, ale ona nebola zbabelec ako ja.

Keď som prišiel domov, aby sme spoločne pochovali matku, iba mi oznámila, že odchádza. Že odchádza na humanitárne misie niekam do Afriky. Pôvodne som jej chcel nanútiť školu, no ona ma odbila výčitkou, že nie som schopný postarať sa ani sám o seba, nieto ešte o niekoho iného. A tak odišla. Odvtedy som ju nevidel. Asi rok po jej odchode mi od nej prišiel list, gramatiku mala stále rovnako zlú, že sa ocitla v nejakom zariadení pre pomoc chudobným a že je šťastná. Potom som o nej zasa štyri roky nepočul až kým mi neprišiel list, že zomrela na horúčku, ktorú chytila od nejakého dievčaťa. Najväčšou iróniou je, že to dievča, ktoré ju nakazilo, prežilo. Prežilo a to len preto, aby ju o pár mesiacov neskôr mohli zabiť pri vyčíňaní jednej z tých ohromne rozumných vojen, ktoré tam tak ľahko rozpútať. Nikdy som ale nepochyboval, že sestra by bola rada, že tomu decku mohla dať celého pól roka. A som si istý, že by to urobila znova.

V každom prípade to na mne, chladnom mizantropovi, nezanechalo veľké stopy. A aj tie malé, čo to na mne zanechalo, som sám pred sebou skryl len preto, aby som sa mohol tváriť, že som ‚silná‘ osobnosť. V skutočnosti som bol hlupák a zbabelec.

Pár mesiacov po druhom liste som skončil svoje štúdium. Bol som titulovaný učiteľ, vraj inteligencia národa. Avšak ja som vo svojej pýche nechcel zabíjať svoj potenciál učením mladšej generácie, tak som sa rozhodol študovať ďalej. Teraz ale študovať niečo skutočné, čo naplní môj hlad po poznaní a čo konečne potvrdí, aby som použil tvoje slová, moju intelektuálnu nadradenosť nad celým svetom.

Spoznal som sa s podobnou skupinkou autorov ako som bol ja. Áno, to už som bol autor. Ako sme tak sedávali s cigarami v rukách v bordeloch a rozprávali sa o zmysle života, samozrejme, že sme čímkoľvek takým, ako je zmysel života, opovrhovali, roky plynuli nepríjemne pomaly a z nás šiestich, čo sme pôvodne boli pospolu, dvaja spáchali samovraždu. Jeden sa dal na drogy a tak som neskôr skončil iba  ja s priateľom, ktorý mi bol ako brat. Bol mi bratom až kým medzi nás neprišiel vydavateľ, ktorý chcel, aby sme písali štýlom, ktorý sa predával. Ja som sa na to dal. On radšej skrachoval a zomrel pár rokov na to oženený so ženou svojho života pracujúc ako učiteľ na malom gymnáziu. Tento spisovateľ, asi päťdesiat ročný muž, ktorý sa odmietol zaprieť, zomrel s vedomím, kto je. Nikdy som ho neprestal obdivovať.

Bol som z nich najmladší, vtedy som mal štyridsaťjeden.  Bol som bohatý, úspešný a obdivovaný. Obdivovali ma za to, že som písal jazykom, perom a štýlom iného človeka a ten, hoci bol inteligentný, distingvovaný a skvelý, nikdy nebol môj.

No a vtedy sa to stalo. Ako možno predpokladať, zamiloval som sa. Do vydatej ženy, priam až vytrhnuté z románu o nešťastnej láske.  Vydatej ženy, ktorá na mňa nikdy nežmurkla a nikdy mi nekývla. Neusmiala sa na mňa a ničím silnejším ako zdvorilým smiechom nereagovala na moje poznámky. Vždy sa svorne starala o svoje tri deti, žila pre svojho manžela a opatrovala svojich rodičov. Nikdy sa nesťažovala, nikdy nepreukázala nechuť žiť vo svojej pokore ďalej. Len ľúbila a prijímala nemalé kvantum skúšok, ktoré jej krížilo cestu.

Napísal som o nej mnoho básní. Básní plných lásky a nenávisti, slov a výkrikov, chladu a citov... Básní takých drahých, že vyvážiť zlatom nedali by sa, a zároveň takých bezcenných, že prach a slaná voda prevyšujú ich miliónkrát.

Hoci stalo sa to roky predtým, ako som oslepol, môj posledný pohľad na svet, ktorý si pamätám, pochádza z roku 1987, kedy som mal päťdesiatdva rokov. Už tomu bolo deväť rokov odvtedy, čo som sa do nej zaľúbil. Videl som ju v parku so svojim posledným malým dieťaťom, päťročným Michaelom, ako sa hrali v piesku. Ona si k nemu bez okolkov a pritom veľmi elegantným štýlom prisadla do piesku, zobrala hrniec a začali spolu robiť tortičky. Ako som ju videl vtedy, tak si ju už budem pamätať navždy. Dlhé zvlnené vlasy jej zmyselne padali okolo pliec ukrytých v nič zbytočne neodkrývajúcich dlhých šatách béžovej farby s úsmevom, ktorý síce patril synovi, ale pochádzal od inakiaľ. Z jej podvedomia, z jej sna alebo z nevyslovenej túžby, ktorej sa vzdala pre svoju rodinu. A možno som tie detaily len doplnil pre poetickosť toho obrazu, neviem. Avšak viem, čo nasledovalo potom. Neďaleko od nich behalo malé dievčatko, ktoré sa evidentne stratilo, s plačom a vzlykaním. Ja som všetko sledoval s novinami v rukách hľadiac cez okuliare na lavičke o kúsok ďalej. Ona sa zdvihla, prehovorila s dievčatkom pár slov, chytila ho za ruku a vybrala sa hľadať rodičov. Už si nepamätám, ako to pokračovalo odtiaľto. Avšak vtedy, keď jednou rukou viedla svoje dieťa a druhou malé cudzie nevinné stvorenie, vryla sa mi do pamäte. Ako niekto, koho som jediného na svete miloval viac ako seba. Ako osobu, ktorá bola rozhodnutá chrániť nevinnosť. Ak by som bol maliarom, namaľoval by som ten obraz. Ak by som bol sochárom, tak by som z nich troch urobil svoje životné dielo. Ale moja doména je slovo a preto neváham plytvať bolestnými pochvalami na tú scenériu.

Hoci som sa v niekoľkých svojich záchvatoch snažil získať jej pozornosť, nikdy sa mi to nepodarilo. Poslal som jej asi tucet tuctov ľúbostných listov, po ktorých ma vždy veľmi milo, jemne a empaticky odmietla, takže som sa na ňu nemohol ani hnevať. Pár krát som jej opitý vyznával lásku, chválil som sa u priateľov, ktorých som takmer poznal, že už ju mám na háčiku, a deptal som sa ďalej. Pamätám si, ako vždy kládla dôraz na to, že ja viem, ako to je, a nemal by som klamať samého seba. Občas mi napadlo, že možno tiež ku mne niečo cíti a tak som si v hlave snoval budúcnosť s ňou, ale vždy to boli len sny.

Roky plynuli a ja niekde medzi jeseňou a zimou svojho života stratil som aj zrak a teda možnosť písať. Hoci našlo sa i zopár ľudí, ktorí chceli písať za mňa moje slová, bola to len slabá napodobnenina toho opojného pocitu vylievania sĺz na papier slovami, ktoré mali ďaleko hlbší význam ako ten, ktorý bolo vidieť. Význam, ktorý dokázali nájsť len tí, ktorým patril, alebo tí, ktorí patrili významu. Bolo to tak príliš vzdialené prechádzaniu perom po dlaňami láskanom papieri, že som nemohol pokračovať vo svojej profesii a tak som sa vzdal. Rezignoval som času a priestoru, duši, Bohu a osudu. A zničene som už iba spomínal na obrazy, ktoré mi život vyrývačne maľoval.

Toto by ale nemohol byť koniec.  Nie je to ani hrdinská báj, aby som mal právo zomrieť v boji. Ja som sa mohol iba vzdať.“

Mlčal som, ale nahlas som dýchal, aby on mohol vyrozumieť, som ho neodignoroval.

„Mám pre teba výzvu. Si zvedavý?“

„Iste,“ odpovedal som pohotovo ešte stále očarený hlbokou plytkosťou starcových slov.

„Keď raz budeš spisovať svoj príbeh, nepýtaj sa, prečo toto hovorím, dokonči i ten môj. Dokonči ho záverom, ktorý by sa mi páčil a ja, ak bude sa mi dať, raz si ho prečítam a pokrstím ho svojou básnickou hlúposťou muža, ktorý nenašiel nič a stratil viac, ako mal.“

          Toto mi povedal. Muž, ktorého som si za tých šesť týždňov, čo som ho ošetroval, obľúbil viac ako kohokoľvek iného. Po tomto rozprávaní som mal tú česť dávať naňho pozor ešte niečo vyše mesiaca. Povedal mi mnoho iných vecí. Múdrych, hlbokých a možno takých bezcenných, že ani vietor by sa neunúval šepkať ich ďalej. Ale ja som počúval. Každé slovo. Stále viac hladný po tom, čo mi mohol povedať. A stále viac smutný pri vedomí, že odchádza. Že jeho pokožka pomaly stráca farbu a jeho ruky strácajú istotu, s ktorou niekedy tak mocne udával smer svetu, ktorý si ani  nevšimol, ako sa pri ňom menil.

A tak jedného dňa mladý medik, ktorým som vtedy bol, odložil svoj plášť, menovku a zápisník. Vymenil ich za dlhý čierny kabát, dlhé čierne gate a bielu košeľu doplnenú čiernou kravatou. Vyzeral som skôr ako neúspešný podnikateľ, nech gentleman, ale básnik by sa smial, takže sa to na udalosť hodilo.

Pamätám si, ako som prichádzal na pohreb. Všade naokolo bolo mnoho ľudí. Nevedel som rozlíšiť fanúšikov od rodiny a rodinu od fanúšikov, pretože všetci sa tvárili, ako by zomrel pre ich život niekto virtuálny, a tak som len podišiel dosť blízko, aby som počul, čo hovorí kňaz. Prednášal svoje modlitby a prosby za jeho dušu a ja som sa začal usmievať pri pomyslení, ako kyslo by môj starý priateľ odsekol velebnému pánu farárovi, keby ho bol býval počul. Po modlitbe prišiel človek, ktorého meno som nikdy nepočul, predniesť poslednú reč nad zosnulým.

Začal tým, akým mu bol blízkym priateľom. To iste, za tie dva mesiace ani raz neprišiel do nemocnice na návštevu. Z nevkusnej červenej vreckovky, ktorú mal, súdim, že to bol riadny kretén. No, aspoň som si istý, že tak by ho pomenoval básnik. A potom sa pustil menovať. Mladícku nerozvážnosť tohto muža a nedostatok rozvahy nazýval ďalekozrakosťou a neuveriteľnou schopnosťou predvídať i to najmenej pravdepodobné, čo sa malo stať. Jeho najneúprimnejšie diela nazval tými najkrajšími hlbokými studnicami bohatého vedomia a podvedomia. Jeho neúspechy pomenúval slovami ako ‚záblesk slnečného svitu‘ alebo ‚krása venuše‘ a naopak úspešné pokusy o úprimnosť pomenúval odpustiteľnými slabšími chvíľami v živote majstra slova. Nedostatok súdnosti a pyšnú pochabosť starnúceho spisovateľa nazýval liberálnou odvahou a jeho vyslovené dokazovanie si, že je iný, nazval elegantnou individualitou spojenou s nutnosťou napomenúť svet, kde svet pochybil. Jeho strach zo žien nazval gentlemanskou samotou a jeho nezodpovednosť nahradil vetou: „Bol to muž, ktorý sa nebál vykročiť.“

Ach, keby aspoň tí priatelia zostali ako zo starých čias..

Obzeral som sa po publiku. Mnohým tiekli slzy, mnohí len zatínali zuby a iní jasne preukazujúc svoje príhodné znechutenie krčili sa pod ťarchami svojich účesov. Avšak ja som hľadal len jednu osobu. Ženu, ktorá zmenila všetko a zároveň nič. Ženu, ktorej láska dokázala zmeniť jedného človeka v iného človeka tak, že nenechala kameň na kameni, a zároveň nezmenila jediné písmeno v knihe života tohto muža.

A našiel som ju. Stará a šedivá, pokorená životom. Niekedy elegantný a pôvabný krok dnes nahradila palička a niekedy jasne uprené zelené oči dnes ako keby pozerali na niečo, čo je ďaleko za rozprávajúcim priateľom môjho priateľa. Jediná slza vlhčila jej zvráskavenú prívetivú tvár. Bola presne taká, ako ju opísal. A úplne iná. Hoci spoznal som v nej ženu, o ktorej mi hovoril, spoznal som v nej i ženu, ktorej podpis dávno zmenil tvar a písmo. Bola iným človekom a jediné, čo mi pripomínalo jasnosť jej citov, o ktorej som toľko počúval, bola jedna skromná červená ruža so zopár tmavými fľakmi v jej ľavej ruke. Ten spôsob, ako držala ružu si zapamätám už navždy. V jednej ruke držala srdcia dvoch mužov. Na prste jej svietilo manželovo a tŕne lásky môjho priateľa jej jemne ráňali ruky. Hoci už dávno bola niekým iným, stále som ju dokázal spoznať.

A možno som spoznal iba obraz podobný obrazu, čo sme spoločne v izbe starého skeptika vykreslili za pridlhých dutých poobedí.

Keď ho spúšťali dolu, hodil som za ním svoju ružu. Bielu a nepríjemne optimistickú, takú, aká by ho bola nasrala. Držal som v ruke strieborné plniace pero, ktoré mi v návale sentimentu daroval, a rozhodol som sa. Rozhodol som sa, že svoj príbeh budem písať inak. Iným písmom, iným štýlom a pod iným menom. Tak, aby on mohol byť spokojný so záverom, ktorý si raz od neho nechám skritizovať.

         

Ale nebojím sa ďalšieho stretnutia s ním a ani jeho kritiky. A nebojím sa toho, čo ešte budem musieť napísať.

Ako veľký spisovateľ hovorieval: „Pretože i najväčšie dielo sveta skončí na poličke prikryté prachom.“

Otočil som sa na päte, uvoľnil som si kravatu, zasmial som sa cez slzy a vykročil som.

Vykročil som do dňa, od ktorého ubehne ešte pár rokov, kým sa mi podarí vraziť do poličky plnej kníh, zoznámiť sa s Karolínou a začať písať svoju sľubovanú premiérovú knihu.

A ktovie, možno si dialógy s týmto skeptikom zapíšem do knihy tiež, možno ako vnútorné rozhovory písané kurzívou alebo tak. A možno radšej nie, bol predsa divný, kto by to čítal..

Nech už je ale ako chce, Karolínka by si ho určite zamilovala tak ako ja.

Predsa ani on sem nezapadol, on bol jedným z nás.

Musím jej ho raz predstaviť, musím..