14)
Naposledy to nevyšlo
Moja existencia sa preniesla domov. Do môjho
bytu, ktorý sa postupne začal meniť na malú knižnicu. Celé dni som trávil
čítaním, písaním a priúčaním sa hre na ukulele.
/*Je
zaujímavé, že slovo ukulele do spisovného jazyka nepatrí. Ani Honolulu. Ako je
to možné?*/
Napriek tomu, že som sa dlho bránil, nakoniec
ma aj Tarzan presvedčil, aby som mu ustúpil, a natrvalo som ho nechal
nasťahovaného v interiéri. Samozrejme, raz za čas sa vyberie na patrolu,
ale inak zostáva doma s vankúšom, ktorý mi ukradol vo chvíli nepozornosti.
Ja som celý svoj voľný čas venoval svojmu
prvému románu. Vyrobil som konfety zo všetkých predošlých pokusov o román
a začal som znovu.
Vymyslel som si novú Karolínu, nového Daniela,
novú Soňu a nového Mira, Tarzana aj všetkých ostatných...
Vymyslel som si, čo som si ani nevymyslel, ale
začal som to spisovať. Ani som si neuvedomil, ako rýchlo som si vyvinul vlastný
štýl. Nejako sa to postupne vyvinulo z toho, čo som písal predtým –
recepty na lieky, odkazy sestričkám a lekárom, statusy na facebooku...
Soňa, ktorá, mimochodom, stala sa jedinou
kritičkou a čitateľkou tejto knihy ešte pred jej vydaním, bola
najspokojnejšia hlavne s postavou, v ktorej sa našla.
A odobrila moju nechuť baliť Karolínu.
Apropo, Karolína je práve zadaná. Je to pól
roka od jej návratu a má nejakého Experta. Aspoň tak sme ho nazvali. Čo je
Expert zač? Má veľa peňazí, má svoju vlastnú výstavu obrazov a jazdí
v BMW. Kúpil jej aj auto – Volkswagen Passat. Omráčilo ma to asi na tri
sekundy, potom som sa na to vysral a tváril som sa, že som na tom
stabilne, aj keď som na tom skôr debilne.
A teraz dobré správy.
Sonin syn sa narodil zdravý a so správnym
počtom prstov. Volá sa Daniel a som mu krstným otcom. Nikto mi nikdy
neudelil takúto poklonu ako Soňa.
Keď som sa pýtal, prečo práve moje meno,
povedala jednoducho: „Pretože nikdy nemám dosť pripomienok, že gentlemani
nevymreli. ...a napriek tvojim vadám, to meno je veľmi pekné.“
Netuším, čo tým chcela povedať, ale poctený sa
cítim aj tak.
Doteraz som nezabudol na jediné Danielove narodeniny.
Možno je to aj tým, že má len čosi viac ako pol roka, ale naozaj si pamätám
dátum jeho narodenín.
Postupne som knihu dokončil, znovu asi
štyrikrát prečítal, niektoré vety úplne prepísal a prvú kapitolu som
zmenil sedemstotrikrát, než som bol spokojný.
Potom som ju vydal. V poďakovaní som
spomenul Miroslava, ktorého softvérová firma sponzorovala môj debut.
Na jej krst prišlo veľa ľudí. Zvlášť moji
fanúšikovia z internetových sietí, ktorých som nikdy nevidel a, dúfam, už
ani nebudem mať ďalšiu príležitosť vidieť.
Prišla aj Areta. Areta, ktorá sa medzitým
vydala. Prišla si vyžiadať podpis, pobozkať ma na líce a preventívne sa
spýtať, či som písal aj o nej.
Preventívne som odpovedal, že áno.
Preventívne sa spýtala, či som zachytil aj
niečo iné okrem jej poprsia.
Preventívne som neodpovedal.
Karolína neprišla, ale prišla jej mama.
Najbližšiu noc od krstu, ktorú som trávil
doma, som si spestril vínom, filmom a Tarzanovou spoločnosťou.
Uvažoval som nad tým, ako je možné, že žijem
bez partnerky a bez sexu a žijem a to aj bez partnerky
a sexu.
Dá sa to, aj keď to nie je práve pre každého
labužníka, keďže si to vyžaduje veľmi silnú vôľu prežiť.
Bežne som navštevoval malého Daniela, nosil mu
hračky a učil ho robiť aj iné zvuky ako je „Wuaaaaaaaahikibau“.
Zatiaľ nevydalo, ale som si istý, že časom..
Pár týždňov po krste som si urobil jazdu na
liečenie ega a prešiel som sa po kníhkupectvách v meste, po knižnici
a tak všeobecne. Vždy som sa smial, keď som videl svoju vlastnú knihu
v poličkách s novinkami.
Dokonca aj v tom povestnom TESCU sa časom
ocitla.
Všetko bolo takmer tak, ako som chcel.
Koľká irónia...
Ale všetko bolo OK. Vlastne až do...
Áno, až do večera, počas ktorého ma Karolína
vyrušila počas mojej lekcie slovenského jazyka s menším Danielom.
„Wuaaaaaaaaaaahikibau,“ riekol.
„Skoro, ale skús to povedať tak, aby sa to
viac podobalo na auto,“ radil som mu.
„Pidibibu,“ odpovedal mi.
„Nó, to už je lepšie,“ usmial som sa.
„Gaaaaaaaaaaaaau.“
„Vážne? Ale síce... keď to hovoríš
takto... možno máš aj pravdu. Hm, tento argument je až príliš silný na to, aby
som sa s ním dokázal hádať,“ uznal som jeho myšlienku.
Daniel sa na mňa potmehúdsky usmial
s evidentným pocitom zadosťučinenia a potom si do miniatúrnej rúčky
vzal mikroténový sáčik, ktorý som mu rafinovane nafúkol do tvaru kravského
vemena. Vemená upokojujú, to sa vie.
Kývol som mu na znak, aby zatiaľ nikam
nechodil, a postavil som sa od jeho prepychového pelechu, idúc si odpiť
z radlera bez alkoholu.
Miro tento nápoj odmieta, vraj je to dvojitá urážka
piva, tento radler a ešte aj nealkoholický.
Soňa odmieta Mirove námietky.
Ja pijem, čo mi dajú.
Keby som mal chuť dramatizovať, neprezradil by
som dopredu, kto v tejto chvíli zazvonil a komu Soňa otvorila.
„Ahoj,“ povedala Soňa prekvapene.
„Ahoj,“ povedala Karolína menej prekvapene.
„Kávu alebo čaj?“ povedala Soňa.
„Je tu Daniel?“
„Prečo sa pýtaš, keď poznáš odpoveď?“
„Môžem ísť za ním?“
„Ja ťa teda zastavovať nemienim...“
„Vitaj, Karolínka,“ prejavil sa Miroslav.
„Ďakujem,“ povedala idúcky mojím smerom.
Pozrel som sa na ňu, zdvihol som obe obočia
a ukradol som Danielovi sáčik. Teraz sa potrebujem upokojiť v prvom
rade ja. On to pochopil a spoluhráčsky začal gániť na Karolínu. Daniel je
naozaj pravý priateľ.
„Máš čas?“ spýtala sa.
„Vlastne sme uprostred dôležitého rozhovoru,“
kývol som smerom k svojmu debatnému partnerovi a on súhlasne urobil
„Beeeeeeeeeeeau,“.
Karolína sa akože zhovievavo usmiala
a povedala: „Môžem počkať, kým si to medzi sebou vysvetlíte, a potom
sa dostať na rad?“
„Daj nám desať minút,“ pristal som neochotne.
A tak som desať minút viedol
intelektuálne debaty so svojím krstným synom. Vysvetľoval som mu, aký je
rozdiel medzi nahosemennými a krytosemennými rastlinami. Keď to pochopil,
čo vôbec netrvalo dlho, pretože je bystrý po mne, zaimprovizoval som mu
rozprávku o chorej antilope a zvrátenom paviánovi, na čo zaspal ako
zabitý.
/*No,
možno spánok len predstieral. Aj ja by som asi hral mŕtveho, keby mi niekto
predkladá takúto rozprávku.*/
Dopil som nealkoholické citrónové pivo, pozrel
som sa na hodinky a rozpačito sme vykročili do nočnej optiky.
Vonku bola zima, ale znesiteľne. Čo bolo
otravnejšie, to bola tá cynicky poetická para z úst pri každom slove.
„Odkedy sa priatelíš s mojou matkou?“
„Minulý týždeň som jej vŕtal tie poličky,
ktoré ty si jej pomohla vybrať. Porozprávala mi celý príbeh, kým som jedol
koláč.“
„Mňa ste z toho schválne vylúčili?“
„Na mňa sa nepozeraj, ja s ňou mám dobrý
vzťah.“
„Prečo si písal o mne?“ skočila
k veci.
„Prečo si myslíš, že si to ty?“
„Ktorá ženská okrem mňa sa permanentne
vypytuje, či je skutočná?“
„Ani ty sa už nesprávaš, akoby si bola
neskutočná.“
„Stále ma ľúbiš, však?“
„Ťažko povedať. Keď som sa k riešeniu
snažil dostať naposledy, nič zrozumiteľné mi z tej rovnice nevyšlo.“
„Takto sa zabiješ..“
„Ale nehovor.“
„Tá kniha...“
„Čo s ňou?“
„Nič v nej nechýba.“
Zostal som ticho.
„Presne, ako si sľúbil. Keď som ju čítala,
absolútne som necítila strach, že niečo bude chýbať.“
Ticho ako ryba.
„Ty sa so mnou nechceš rozprávať?“
„Ale ponuka mi lichotí, ďakujem.“
„Ja si nezaslúžim to, čo mi chceš dať!“
„Nie. To ja si nezaslúžim, čo mi stále robíš.“
„To sa ma dotklo.“
„Prepáč, ale nemrzí ma to.“
„Ani mňa. Dotýkaj sa ma viac, prosím.“
A tak sa to skončilo.
Bez nejakého vysvetlenia, bez nejakého záveru alebo
snahy čokoľvek objasniť. Prečo aj, už som predsa dospelý.
Znovu sme stáli stratení ako dve deti na
autosalóne, kde len dlhonohé modelky vylepujú svoje telá na karosérie, ľudia sa
náhlia za najnovším zbytočným predraženým modelom toho a iného črepu, deti
sa strácajú rovnako rýchlo ako rodičia a nás to iba desí.
Nechcel som, aby sa ktokoľvek kedykoľvek
dočítal, čo bolo potom. Čo nasledovalo, kto viac plakal a prečo vlastne.
Nie je to dôležité.
Čo je dôležité a dôležitým zostane, to je
to zistenie, že v tomto svete, kde sa každý cíti taký sám, je príliš
sebecké od jedného človeka, aby sa chcel cítiť sám osamote.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára