Kapitola 7: Dvere nechaj dokorán

7) Dvere nechaj dokorán

„Prečo si smutný?“ pýtala sa Karolína.

„Ale... práca.“

„Stalo sa niečo?“

„Dnes nám na oddelenie priviedli taký pár. Manželia totálni sedláci, muž vypatlaný robotník a žena bez pudu sebazáchovy. Ona tehotná už po štvrtý raz a on idiot. Nedokážu sa o tie decká postarať,  chodia špinavé a nikto sa o ne nezaujíma. Hlavne, že je čo piť,“ porozprával som jej celý príbeh.

„A tebe je detičiek ľúto?“ pýtala sa vážne.

„Nie je to to najhoršie, čo môže na svete byť, keď sú deti nešťastné?“ odpovedal som otázkou.

„Odkedy si taký rodinný typ?“ spýtala prekvapene a so serióznym záujmom, čo som nečakal.

„Odjakživa. Vždy ma fascinovala predstava, že budem mať takú malú ružovú hračku, do ktorej budem môcť pichať prstom a ona bude vydávať zábavné zvuky,“ žartoval som v úplnej serióznosti.

Karolína sa hlasno rozosmiala.

„Ale vážne! A predstav si, že to má samé jednotky a ty sa tým môžeš chváliť kamkoľvek pôjdeš!“ pokračoval som fantasmagoricky na Karolínin očný signál v zmysle ‚Toto ma baví.‘.

„Mne sa páči predstava, že by som s mojím potomkom spoločne hrala na klavíri štvorručku,“ povedala ona jazykom, ktorému až tak nerozumiem. „A ešte by som ho chcela naučiť všetky tie zbytočné koniny, ktorých viem na kvantá a metre kubické.“

„To by si mu urobila?“ pýtal som sa akože zhrozene.

„A francúzsky jazyk, hm!“

„To je hrozné...“

„To je realita,“ vyplazila na mňa jazyk.

Obidvaja sme si len tak chvíľku pôžitkársky opatrovali úsmevy a rozmýšľali o..

„No a tak,“ zakončil som s pohľadom do preč.

„Ešte stále si smutný?“ pýtala sa Karolína.

„Menej, ale áno. Nielen tie deti sa dajú použiť, keď sa muž v najlepších rokoch chce trápiť a jedovať pre bližšie nešpecifikovaný dôvod,“ riekol som nekonkrétne.

„Takže ty sa nechceš smiať?“ rýpala.

„Dnes nie,“ odpovedal som prudérne.

„Hm. V tom prípade ti musím porozprávať príbeh,“ povedala stíšeným zatajeným hlasom, na čo som už tak klasicky zbystril pozornosť a keby som bol vlčiak, aj uši by som zdvihol.

„Sú v ňom trpaslíci?“ skočil som jej ale ešte predtým do reči.

„Nie, musím ťa sklamať,“ povedala s hranou ľútosťou.

„Tššššš, tak potom nuda... No dobre, davaj.“

„Neprerušuj ma, jasné?!“ pýtala sa rečnícky. „Takže... Zebo je mladý pätnásťročný Nigérijčan. Je to muž, ktorého jeho priatelia a známi popisujú prívlastkom ‚alright‘, pretože mu, chudákovi, chýba ľavá ruka, ľavá noha i ľavé oko,“ začala a ja som sa pousmial.

„Každý deň musí chodiť desať kilometrov po vodu a má na to len starý, hrdzavý, rozbitý a krivý bicykel s jedným pedálom... ...na nesprávnej strane,“ pokračovala ja som sa potichu zasmial.

„Takže! Pošli pätnásť eur na číslo účtu 84 58 19 36 a ja ti pošlem video, je to sranda jak hovado!“ skončila s úsmevom a ja už som sa rehotal na celé kolo bez pokusu zachovať si svoju dôstojnú stoickú tvár.

„Karolínka,“ oslovil som ju.

„Hm?“

„Ešte to nie je vedecky dokázané a existujú o tom len hypotézy, ale je tu taká malá záľudná možnosť, že ťa milujem,“ povedal som jej po prvý raz.

„Ale čo,“ pobozkala ma.

„Ale ešte to nie je úplne isté, tak to nikomu zatiaľ radšej nehovor, keby som sa mýlil alebo tak...“

„Keď to bude úplne isté, ozvi sa. Niečo s tým urobíme,“ pobozkala ma ešte raz.

„Augustín si myslí, že láska sa rovná vernosti rozhodnutiu.“

„Aký Augustín?“

„Prvým menom Svätý.“

„To je dosť hrozné. A čo to teda v praxi znamená?“

„To sa pýtaš mňa?“

„Si dosť starý na to, aby si takéto základy ovládal.“

„Máš pravdu. V praxi to znamená asi toľko, že počas toho množstva rokov, ktoré stráviš so svojou ženou, sa, chceš-nechceš, iné geniálne ženy neprestanú vyskytovať. A možno ti dokonca sem-tam nejaká príde dokonca aj geniálnejšia ako tvoja manželka.“

„Už chápem.“

„Tajomstvo teda znie, dodržuj sľuby a buď šťastný.“

„Ale čo ak sa zamilujem do inej?“

„Môžeš začať milovať aj inú, to je fakt, ale si dostatočne veľké hovado na to, aby si prestal milovať tú pôvodnú?“

„Čo ak to neovplyvním?“

„Nebuď ako malý. Ak s niekým komunikuješ, ak niekomu ujedáš z taniera a ak niekomu nastavuješ budík, nie je možné, aby si ho nezačal alebo prestal milovať.“

Karolína má veľkosť nohy tridsať osem. A absolútne netuším, ako to súvisí s čímkoľvek iným, čo som chcel dať na túto stranu.

„Poďme niekam,“ vyzvala nás Karolína.

„Okej, kam?“

„Dnes miesto vyberáš ty,“ rozhodla.

„Ani sa s týmto vyhlásením nemôžem hádať?“

„Takže už ma neobdivuješ?“ pozrela sa na mňa provokačne a zdvihla hlavu z môjho pleca.

Ja som sa zasmial a povedal som: „Okej, poďme niekam.“

Pre môj Passat celkom výzva, ísť v stope, ktorú vychodil traktor tými obrovskými kolesami. Ale zasa, čo by ju potešilo viac?

Zastal som na čo najvyššom mieste, aby sme mali dobrý výhľad.

„Milujem slnečnice,“ povedala.

„Ja viem, preto sme tu.“

„Slnečnicové pole, Daniel! Odkedy máš vkus?“

„Odkedy s tebou chodím, odvtedy mám empirický dôkaz, že môj vkus je absolútne bezchybný,“ zahral som triumfálny ťah.

„Ono to vie dať aj dosť podarené komplimenty,“ pozrela na mňa uznanlivo.

„Chceš vidieť nejakú z mojich dobrých stránok?“ spýtal som sa ako rečník. „A, to bol chyták. Všetky moje stránky sú dobré,“ skončil som s úsmevom.

„Hm, big-boss štýl ti nikdy nesvedčal,“ zamietla. „Ty nevieš vyzerať ako zlý chlapec, proste nie si ten typ.“

„Hm..“

„Pusť rádio, niečo veselé, prosím.“

Vybehla kúsok od auta a ukuchtila si obrovskú slnečnicovú kyticu. Ozdobila ju takou tou zelenou príšerou, ktorú tu niekde vyčuchala, a pridala k tomu ešte pár iných škaredých vecí. Konečný overall, vyzeralo to veľmi dobre. Netuším, ako je to možné, pretože väčšina doplnkov bola pôvodne naozaj disgustiózna, ale ona to zvládla bravúrne a tým prekvapila kompletne celé publikum, teda mňa. Následne MacGyver kyticu položila na sedadlo spolujazdca a ona tam poslušne zostala tróniť.

Potom otvorila kufor, nechala ho rozdrapený a posadila ma naň nohami von. Posunula ma ku kraju k stene auta, upravila uhol, ktorý zvierala moja chrbtica s dnom kufra, a sadla si na mňa. Schúlila sa na mne ako mača, položila mi líce na hruď, majetnícky si privlastnila moju ruku a začala sa naplno venovať vegetatívnej existencii, ako má vo zvyku odkedy si overila, že sa to dá.

A takto ticho sme si spoločne odfukovali asi tri hodiny takmer v neprestajnom tichu.

Keď sa nad tým tak zamyslím, nikdy som nikoho nemal takto strašne rád. Karolína sa smeje na mojich vtipoch, moje peniaze utráca na totálne nezmysly a je ochotná vystrájať so mnou všetky tie kraviny, čo mi behajú po rozume, aj keď je v tomto možno až trošku príliš ako taká nadpriemerná hysterka.

Raz vo februári sme spolu boli na plese. Nie na Štrbskom ani Skalnatom, na takom obyčajnom, tanečnom. Mám veľmi veľké šťastie, pretože k faktu, že som jednoducho a výstižne tanečné klepeto, pristupuje oveľa tolerantnejšie ako k skutočnosti, že mi nevadia ľahtikársky viazané kravaty.

Samozrejme, ja s Mirom sme po istom čase pochopili, že sa nezaobídeme bez vína. Problém bol iba v tom, že dievčatá proste odmietajú prestať tancovať, keď raz začnú, takže logicky dievčatá zatiaľ tancovali samé. Chvíľu sme ich pozorovali popri chutnaní predraženej trpkosti a ja som to začal chápať.

Ako sa tak vo vzduchu vlnili jej vlhké plavé vlasy a ona sa tvárila, akoby jej všetko naokolo patrilo, nejakým prirodzene nadprirodzeným spôsobom mi začali behať pred očami všetky tie absurdity, ktoré sme spolu zažili. Spoznali sme sa len vďaka tomu, že je pomätená, a dali sme sa dohromady vďaka tomu, že obidvaja sa radi deptáme, ale neradi to robíme sami.

Je proste krásna. Takým šialeným spôsobom krásna, nie len klasicky krásna, hoci to je tiež. A tak veľmi obdivujem, ako všetko vie a aj tak je schopná smiať sa na suchých vtipoch a tom ostatnom...

Bože, ako som to dal? Ja som dokázal zbaliť takú ženu?

Po pár momentoch prestala tancovať a asi sa prichytila pri myšlienke, že jej chýbam. Obzerala sa, našla ma očami a venovala mi úsmev, ktorým by ma nahovorila na všetko. Prišla za mnou, položila na mňa váhu celého jej tela a ukradla mi zvyšok vína.

Prešiel som jej po vlasoch a pochopil som, o čom to s nami je.

„Karolínka, my budeme mať tak úžasné deti,“ povedal som jej vtedy.

Ona sa v tom momente do mňa zavesila ako nikdy predtým a od tej chvíle mám oveľa hlbší dojem, že dýchanie je dobrá vec.

Čo teraz?

Teraz to skráťme.

Neprezradím, akým spôsobom som ju požiadal o ruku, pretože všetci muži by buď opakovali alebo by si zúfali, že oni takýto štýl nikdy neprekonajú, čím by sa eventuálne dostali späť k prvej možnosti. A ženy, ktoré by si to prečítali, by samozrejme už od zásnub v sebe držali určitú nespokojnosť s ohľadom na skutočnosť, že Danielov jedinečný štýl ich dotyčný snúbenec proste neprekonal.

Tento pocit výhry nad svetom je skoro rovnako dobrý ako nečakané milovanie sa so svojou manželkou Karolínou bez nejakého konkrétneho dôvodu, len tak.

No ale ešte pár detailov k tomu všetkému tak vo všeobecnosti a o všetkom, pretože preskočiť toľko dôležitých udalostí nie je práve správne s ohľadom a súcitom voči čitateľom a tým ľuďom, od ktorých oni možno dostali túto knihu k narodeninám.

„Daniel, čo keby dvere necháme otvorené dokorán?“ pýtala sa Karolína bez toho, aby mi okamžite dopol zmysel.

„Prečo?“ priznal som to rovno.

„Vonku sú deti a my tých tort aj tak máme ďaleko viac, než sme schopní zahltiť.“

„Už zasa si altruista?“ pýtal som sa uznanlivo.

„Takže áno?“ potešila sa nesmierne.

„A ešte ich na zákusky aj otvorene pozveme, trávu a blato príjemných letných sobôt taktne premlčíme,“ odobril som.

A detí narastalo a narastalo, čo vôbec nevadilo, pretože môj až príliš zazobaný kamarát Miro, ktorý sa aj napriek piatim vzájomným rozchodom oženil o rok neskôr s mojou až príliš zazobanou kamarátkou Soňou, zadovážil nevedno odkiaľ vyše štyridsať kilogramov vážiacu poschodovú tortu s tyranosaurom a Snehulienkou navrchu.

Tyranosaura som na žiadosť hostí zožral.

Keď čas v správnej miere postúpil, ešte sa moja podarená matka podujala rečniť s mikrofónom v pravej a pohárom hnedastej kvapaliny v ľavej ruke, čo mi automaticky napovedalo, že toto ma bude mrzieť, pretože diabolské plány tohto druhu ona vymýšľa veky dopredu.

„Keď bol Daniel malý a občas ešte koštoval svoje vlastné soplíky,“ dala mi štrnásť motívov na úkladnú vraždu v deň vlastnej svadby, „nerobila som si veľké nádeje pre jeho budúcnosť. Teraz je to mladý, inteligentný a relatívne sympatický muž, ktorého obrovské kvantum chýb napravuje táto krásna nevesta. Som hrdá, že  týchto dvoch môžem volať svojimi deťmi,“ dokončila dojímavo, na čo sa svokra rozplakala, Miro so Soňou sa dusili smiechom a Karolína sa na mňa koketne dívala s výrazom, ktorý, dúfam, nehovorí nič horšie ako ‚Milá maminka‘.

Potom sme predali oba naše byty, splatili pôžičky, zobrali si ďalšiu a kúpili si dom.

Karolína doňho okamžite začala sáčkovať veci ako klavír, ktorý sme sem dnu teperili šiesti, kvetináče, koberce, závesy, knihy, knižnice, ďalšie knihy a sošky malých anjelikov, ktoré občas záškodnícky prstom zhadzujem, nech si len pekne poležia na svojej poličke.

Najhoršie na tom je, že tá žena aj napriek tomu, že nakúpila samé koňoviny, ten dom vydizajnovala naozaj krásne, takže sme postupom času (v priebehu asi štyroch hodín) jednoducho vyvinuli systém: Daniel vláči, Karolína vraví, čoho a kam stačí.

Pomaly sme si boli nútení zvyknúť na to, že Karolína každú noc kradne úplne všetky paplóny, že Daniel zabúda sklápať dosku na záchode, že Karolínina matka neohlasuje návštevy, že Danielova matka ich síce aj ohlasuje, ale to nám aj tak nedáva tú nadpozemskú moc ju odradiť, a na kopu ďalších viac a menej milých vecí.

V priebehu pár mesiacov som viac-menej úspešne Karolínu naučil preraďovať, kúpil som si novú prevodovku, Karolíne staršie auto, zbavil som sa strachu z dusených ustríc a spojazdnili sme tie vianočné povrazy plné svetiel, ktorými sa pútajú stromčeky.

Na naše prvé Vianoce sme si vzájomne darovali strašné nonsens veci, pretože sme sa dohodli, že sa odovzdávajú len predmety sentimentálnej hodnoty. Karolína, ako je už u nej zvykom, v hre tohto druhu vyhrala na plnej čiare a cítil som sa poctený, dojatý a priam až chlapčensky šťastný, keď mi podávala jej dômyselný darček, po ktorom som zasa chvíľu mal podozrenie, že je telepat. Naozaj ma doráža jej neskutočný talent dostať ma do kolien svojou genialitou.. Ja som na druhej strane gentlemansky sľub takmer porušil a kúpil som jej krom hovadín aj zlatú retiazku, ale nakoľko som sa pokojne mohol obhajovať tým, že prejavila obrovskú záplavu sentimentu pri pohľade na ňu, prepieklo sa mi to bez nezmyselných naťahovačiek typu ‚MUSÍŠ si to nechať, aj tak im to už nemôžem vrátiť, pretože PRÁVE mi skončila návratná lehota...‘.

Aj si sme spoločne vybehli na pólnočnú omšu, kde sme drzo zvyšovali nahraté skóre na detskom speváckom zbore. Spoliehali sme sa na to, že snáď aj Ježiško pozná humor.

Aj keď to dievčatko, ktoré sme vtedy pomenovali Brežnev, by asi nebolo až také šťastné...

Na Karolíne je super hlavne to, že prach jej začne vadiť až vtedy, keď už cezeň nepresvieti hmlovkami. Nerobí drahoty a ani voľný čas nie je taký problém.

„Čítam, nepribližuj sa ku mne. ...iba ak máš kávu,“ rada vravieva.

Je to od nej profesionálne, veď je to učiteľka slovenského jazyka a literatúry. Ja to kvitujem hlavne preto, že vtedy je vhodná chvíľa ísť spoločne s Mirom debatovať o softvére, výhercovi našej súkromnej súťaže o zmrda roka, o apologetike, o počasí a o poklese kvality slovenských značiek syra.

No a čím túto kapitolu ukončiť?

Snáď už by  som mohol bonznúť iba malý pikantný detail, že Karolína má na ľavom prsníku veľmi príjemné znamienko a že stále nechápem, ako som takúto ženu zbalil.