Kapitola 6: Názov pre nadradenosť

6) Názov pre nadradenosť

„No a tak som začal písať.“

„Ani si netušil, čo robíš, iba si písal?“

„Tak nejako. Samozrejme, na začiatku, dlhú dobu po začiatku a ešte pár rokov potom to bol totálny odpad, ktorý by nikto normálny nečítal, ale časom sa to nejako vyvinulo samo.“

„Dobre, ale čo si to tam vlastne písal, keď si nemal predstavu?“

„Ono je to v podstate jednoduchý mechanizmus. Vždy, keď som mal obdobie, že mojím najzávažnejším problémom je skutočnosť, že sa nepoznám, začal som písať. A keď som si potom prečítal tak dvadsať strán vlastného vnútorného alter ega, hneď potom, čo som prekonal prvotné zdesenie, som sa niekam mohol posunúť Väčšinou späť na stranu jedna, nech to dám do poriadku.“

„Prečo by človeka malo posunúť niečo také hlúpe, ako je dvadsať strán nepublikovateľného textu?“

„Pretože niekedy sa musíš pozrieť na to, kým si bol, aby si sa mohol rozhodnúť, kým chceš byť. A čo ty vieš, možno nakoniec ani nebudeš musieť prepisovať odznovu celé nevydarené knihy, možno bude úpravu potrebovať iba hlúpa prvoplánová úvodná kapitola. Čím menej musíš upravovať, tým viac vieš, kým by si mohol byť.“

„Nie, nedovolím ti sem nainštalovať nový koberec hneď po prvej návšteve,“ ohradil som sa.

„Si si istý? Podľa mňa by bol zdraviu prospešný,“ prehodila Karolína.

„Prospešný? A v čom?“ dožadoval som sa racionálnych vysvetlení, pretože koberce, závesy a to ostatné, čo ženy majú rady, si zaslúžia hlboké pohŕdanie alebo najmenej plytkú ľahostajnosť.

„Je vidieť, že tu nie je žena. V tomto byte absolútne chýbajú akékoľvek nezmysly,“ povedala hodnotiacim tónom.

S Karolínou sa dá nažívať dosť symbioticky, ak človek chápe slovné hračky a dokáže strpieť, že vždy a za každých okolností tie pukance pripečie.

Jeden by sa aj zamýšľal, ako je to možné, že úplne komplikované jedlá štýlu marinovaný tasmánsky diabol s hranolčekmi v tvare ostrouhlého labutieho jazera robí bezchybne, automaticky, s obrovským štýlom a chuťovo nedotknuteľne, no pukance spáli. Či v mikrovlnke, či na panvici, aj tak sú ako z hlbiny pekelnej a samotného krátera môjho milovaného Vezuvu.

Neprekvapivo, jej byt je o dosť krajší od môjho. V tom byte všetko so všetkým súvisí a som si istý, že ešte aj odtieň jej topánok nejakým spôsobom patrí do vzťahu s lustrom, ale radšej som sa nepýtal, pretože neznáša, keď vidím neexistujúce súvislosti.

Máme za preukázané, že oproti nej som multitalent. Ona absolútne všetkému rozumie. Vie spievať, hrať na klavíri aj gitare, hovorí francúzsky, vie, kde sa nachádza Kaukaz, a kto napísal tú somarinu, ktorej názov som si ani nezapamätal.

Na druhej strane ja rovnako dobre spievam ako hrám basketbal, lietam na svojej značkovej metle Nimbus dvestodvadsať celá štyridsať dva periodických a takisto šikovne viem aj ovplyvňovať rýchlosť, ktorou letia protóny, teda vodíkové jadrá, o ktorých z nejakého  dôvodu mám JA viac informácií ako ona.

Na tretej strane som to zase ja, kto vie, ako fungujú križovatky, čo ona až tak úplne nevie. Vždy ma veľmi zamrzí, keď chce šoférovať moje auto, a to z dvoch dôvodov: nikdy jej neviem povedať „Nie!“ a ona si je až priveľmi dobre vedomá, že ten pedál úplne naľavo  je brzda.

Moje auto sa jej páči. Apropo, Volkswagen Passat kombi, celkom zachovalý, aj keď ojazdený. Banke a diablovi som musel dušu upísať, aby som si to ja, obyčajný vysokoškolsky vzdelaný mladý človek, mohol dovoliť. A koniec koncov sa na mne dotyčný diabol asi aj dosť baví, keďže Karolína drhne môj úbohý motor a štekle po nastúpení dnu bezcitne hádže na sedadlo za seba bez toho, aby sa obzrela.

„Zombie filmy sú svojím spôsobom celkom milé,“ prehodila pred koncom toho príjemného filmu plného Ghhhhhhhhhhhhhhrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr a čriev.

„Iste. A obľubujem ich jedinečnú vlastnosť, že si komparzisti spolu uchmatnú pred kamerou toľko času ako priemerná hlavná postava,“ pridal som sa.

„No nie je to obetavé, toľký čas na obrazovke?“ usmievala sa Karolína, ktorú z nejakého dôvodu bavil môj humor, aj keď naozaj nebol vtipný vždy. ...možno preto.

„Presne tak. Aj keď asi je to trochu neprirodzené, veď sú to komparzisti,“ uvažoval som.

„Telekinéza, telepatia, televízia a všetky ostatné neprirodzené veci... popri nich sa taký zombík komparzista celkom dá zaokrúhliť, povedala by som.“

Vypla televízor, drzo si vyložila nohy na  moje kolená a čo už som mal ja, zneužitý, robiť? Nechal som to tak.

„A masáž, nič?“ zavelila.

Porazenecky som sklopil pohľad, uchopil chodidlo pevne do chmatákov, jemne začal obkresľovať tvar nekonečna a robil všetky ostatné nechutnosti, ktoré by nikto, kto sa bojí cudzích kopýt, nedopustil ani za nič na svete.

„Zombíci sú možno oveľa hlbší, ako sa zdá,“ prehodila.

„Ale ten náboj nikdy priveľkú hĺbku nenájde, takmer vždy prejde skrz,“ nesúhlasil som.

Ona iba ignorovala hlúpy vtip a povedala: „Dnes som sa na hodine rozprávala s oktávanmi o všetkom možnom.“

„Snažili sa ťa premeniť na jednu z nich?“

„Vieš, ide o to, že v podstate už sú úplne dospelí. Z jedného pohľadu určite... A práve preto ma zaráža, že tak málo veria v ľudskú dobrotu,“ neobjasnila mi absolútne nič.

„Pokračuj, prosím.“

„Tento svet hromadne vychováva z detí takých malých emočných dinosaurov. Sú zvyknuté na fakt, že láska je nafigu, že na nikoho sa nedá spoľahnúť a že je úplne bežné, keď každé dieťa v ich rodinách má svoju vlastnú kombináciu rodičov,“ rozprávala zamyslene.

„Je to celkom logické. Veď vidia okolo seba bezmála toľko rozvodov ako svadieb, tak čo im zostáva?“

„Je toto realita?“ pýtala sa tak, ako to vie iba ona.

„Nie, toto bude skôr úžasne nechutná lož,“ odpovedal som podľa jej predstáv a podľa svojho svedomia.

„Takže je to iba ilúzia užívania si presne tak ako ty?“

„Ja som skutočný. Nemôžem za to, že je ti pri mne tak neskutočne dobre. Ale ak ti prekáža, že som taký milý, pokojne si tie nohy zlož na zem, ako sa to patrí,“ čičíkal som ju.

„A Daniel?“ pýtala sa ako dieťa.

„Áno, srdiečko?“ odpovedal som ako dieťaťu.

„Prečo tak ľudia žijú?“

„Možno nevedia, že nemusia.“

„A naozaj nemusia?“ robila to znovu.

„Keby nemám túto nádej, nebol by som tu s tebou.“

„Nenávidím to. Daj mi jediný dôvod, prečo by som mala chcieť žiť tak ako ľudia tohto pokročilého storočia!“

„Hm. Široký výber možných priezvisk pre tvojich potomkov?“ navrhoval som pragmaticky.

„Aspoň ty si ešte stále idealista.“

„A tie pukance boli odporné.“

„V poriadku, aspoň sa k tebe hodili,“ a už mi nedovolila užívať si ten luxus môcť masírovať jej velebné nôžky.

Ja, Karolína, Miro a Soňa. Je to dobrá kombinácia na príjemný večer, pretože každý chodí s niekým z tých štyroch a všetci majú radi mňa. Mám frajerku, priateľov, auto, prácu, byt a seriózny problém s pitím limonády. Suma sumárum, môj život možno nie je až taký nahovno.

„Kde ste celý ten čas boli?“ vypytoval sa Miro.

„Úlohou ženy je predsa vyzerať podstatne krajšia ako v skutočnosti je,“ zamudrovala Soňa a zaklipkala naňho očami.

„No a čo si dáme? Ja by som aj chcel jesť, veď na to tu sme. Teda, samozrejme, ak si už slečny pozreli záchody zo všetkých uhlov,“ zapáral som.

„Daniel, my dvaja si dáme pizzu quattro formaggi vo veľkosti godzilla a osemdesiat percent z nej zješ ty,“ uviedla ma do reality, hapčí a ačum, moja milá Karolínka.

„Tak na kieho frasa je nám veľkosť godzilla?!“ tázal som sa agresívne, na čo som mal legitímne právo.

„Pretože to chcem vidieť,“ povedala Karolína a ja som sa už zase nedovtípil, čo presne chce vidieť.

„Ja chcem rezeň, takže nech ti ani len nenapadne...“ otočil sa Miroslav na Soňu výhražne.

„Ale no, nestresuj sa, ja ti toto neurobím. A navyše, ja sa so svojimi haluškami nedelím,“ upokojila ho Soňa.

Tá pizza bola naozaj gigantická. A jedli sme z nej všetci štyria, najviac zjedol Miroslav. Toľko k nahratému skóre.

„No, poďme si dať niečo intelektuálne, keď už sme takmer spratali tú Karolíninu zlomyseľnú monštruóznosť,“ povedala Soňa.

„Budem hádať. Ty budeš mudrovať a my budeme mať za úlohu obdivovať ťa za to,“ odpovedal som na jej výzvu a Karolína mi trikrát stisla ruku.

„V poslednej dobe sa snažím prísť na to, čo je to šťastie a ako sa to dá udržať,“ pravila Soňa poeticky.

„Šťastie? To je dobrá kniha. ...alebo dve alebo tri,“ odpovedala Karolína.

„A podľa mňa je to pekná žena, dobrá robota a dojem, že to, čo robíš, dáva zmysel,“ povedal som ja.

„A podľa mňa si to udržíš, ak so mnou zostaneš,“ naznačoval Miro.

„Žena by mala byť na koni,“ vyhlásila Soňa.

Všetci sa na ňu pozreli, nikto sa neodvážil vyzvať ju, aby sa držala na uzde.

Ona si prezrela všetky pohľady a keď jej bolo jasné, že môže, vyšvihla sa do sedla a schytila opraty.

„Vo vzťahu to vždy funguje tak, že jeden naháňa toho druhého. Dvaja sa nemôžu mať radi rovnako, proste to tak je a nemení sa to. No a ideálne to je vtedy, keď muž naháňa ženu,“ začala systematický rozbor svojej teórie s poradovým číslom #1526.

„Aha,“ bol som tradičný.

„Muž by nemal byť v situácií, v ktorej si môže dovoliť pochybovať, že je do svojej ženy zbláznený. Nesmie rozmýšľať, či ju naozaj chce, inak to na deväťdesiat deväť percent pôjde do pekla komplet celé. Pár výnimiek existuje, ale naozaj ich nie je práve požehnane.

Na druhej strane žena, tá si to dovoliť môže. Žena by aj o tom mala uvažovať, pretože ak sa ona rozhodne, že áno, toto je ono, tak, ak to muž neposerie, pokojne by to mohlo trvať a byť celkom v bezpečí. Nakoľko sú ženy buď veľmi prezieravé alebo promiskuitné, ony veľmi neničia. Prezieravá je opatrná a dáva si na svoje pozor, pretože si to zamiluje zvlášť preto, že je to jej, a promiskuita nič nebuduje,“ vysvetľovala.

„Ja o tebe vôbec nepochybujem,“ povedal Miro, na čo sme všetci spoločne reagovali bez reakcie, pretože žiadny smrteľník nie je schopný prežiť sériu za deväť bodov.

„No a základnou stavebnou jednotkou šťastného vzťahu muža a ženy je teda automaticky obdiv,“ pokračovala Soňa pokojne. „Muž musí ženu obdivovať, musí ho zaujímať a musí ju chcieť skúmať. Ak si ju už okuká, tak ho to proste prestane baviť a pôjde skúmať inakšiu... ...minimálne vtedy, ak je ešte dosť sebavedomý na to, aby si mohol myslieť, že je to ešte stále v jeho možnostiach.“

„Takže preto si tak zakladáš na svojej tajomnosti?“ pozrel som sa na Karolínu a ona miesto odpovede iba na mňa žmurkla a kývla hlavou na Soňu, že počúvajme.

„Čiže aby vzťah fungoval, žena by mala mať hlavné slovo, s ktorým sa jednoducho za žiadnych okolností neháda?“ spytoval sa Miroslav a mne to docvaklo. Odrazu mi gigantia pizza quattro formaggi, ktorú Karolína drzo a beztrestne vybrala, prišla nezákonná, neoprávnená, nepríjemná a zadovážená protekčne, čiže som začal prudko nenávidieť tých trinásť kíl z nej, čo už som mal v sebe, aj ten posledný metrák na tanieri.

Soňa ho manipulatívne pobozkala a povedala s úsmevom: „V praxi to znamená len toľko, že ak ty si hlava, ja som krk.“

„Daniel, ver mi, že ja som nad týmto nikdy takto nerozmýšľala,“ pozrela na mňa Karolína a povedala s ospravedlnením v hlase.

„To povedz tej pizzi, žena,“ odpovedal som urazeným tónom a všetci sme sa rozosmiali.

Soňa rada rozpráva svoje teórie, ale zasa ich nemá až toľko, aby dokázala nejakú vysoliť na každom jednom stretnutí. Obvykle je celkom normálna drží sa normálnych tém ako je plat alebo počasie alebo sex alebo oblečenie.

Miro Soňu bezhranične obdivuje a napriek tomu, že Soňu vo všeobecnosti pokladáme za najvychcanejšieho človeka v galaxii Mliečna dráha, jej to stačí k tomu, aby s ním bola. Miro ju miluje ako mačky Whiskas a ona jeho určite ľúbi tiež, len pritom nežiari ako supernova. ...v každom prípade jeho poklony pohlcuje prinajmenšom ako čierna diera.

My s Karolínou to nemáme vedecky rozobraté až takto do hĺbky, jednoducho sme spolu a fungujeme ako jednotka z dvoch, stručne povedané: všetko je v poriadku. Ona vyberá miesta, ja šoférujem. Ona varí a objednáva, ja pohlcujem. Ona si vyloží nohy, ja masírujem. Ona sa vyoblieka, ja jej skladám komplimenty. Ona ma objíme, ja sa nebránim.

Áno, možno to občas znie trochu ako keby som bol iba taký malý fanúšik, ale zasa treba vziať do úvahy aj fakt, že bezo mňa dlho nevydrží, takže buď som veľmi dobrý posluhovač, alebo má ku mne aj nejaký citový vzťah. ...teda aspoň na to sa spolieham.

No nakoniec som si uvedomil, že možno má Soňa tak tradične aj pravdu takmer vo všetkom, čo hovorí. Kto kedy vymyslel lepší názov pre nadradenosť, než je obdiv?

A vraj muži to majú ľahšie...