Kapitola 2: Pripomínaš mi pripomienku

2) Pripomínaš mi pripomienku

      

„Odviezol by si ma domov?“ spýtala sa bez prejavu akejkoľvek emócie.

„Iste,“ odpovedal som zneistený.

A tak na mňa len pozrela, obrátila sa k autu a nastúpila. Ja som sa ešte raz pozrel na ten západ slnka, ktorý sme ani nedokončili a nechali rozpozeraný v polovici. Možno v najlepšom treba prestať. A možno má celé toto dianie nejaký hlboký význam, ktorý pomáha udržiavať rovnováhu vesmíru.

„Trafíš tam?“ Jej tón bol úplne neutrálny, akoby sme sa len práve teraz stretli a ona rozprávala o tom, že jej vietor odvial leták z ruky alebo že si kúpila nové struny na husle.

„Bez problémov, už som tam párkrát bol,“ odriekol som si otázku napádajúcu náhlu zmenu nálady.

„Nehneváš sa, však?“ Stále rozprávala neutrálne, i keď môj tip by bol, že jej na tom záležalo. Dosť podstatne a nepríjemne úpenlivo záležalo.

„Nie, len trochu nechápem. A ty to pravdepodobne aj tak prežívaš viac ako ja.“

„Skutočne,“ odpovedala bez akejkoľvek intonácie. Neviem, či je to otázka, oznamovacia odpoveď alebo povzdych. Možno je to citoslovce, ktoré vravievajú superhrdinovia zahnaní do kúta. V každom prípade som z intonácie, ktorou to slovo odprevádzala, nevyrozumel naozaj nič.

Potom sme sa nerozprávali. Sledovali sme jeden druhého, ale ani jeden nechcel urobiť nič, čo by prezradilo jeho... hm, čokoľvek jeho. Nepozerali sme si do očí, nekomunikovali sme. Dávali sme pozor, či ten druhý nepošle nejakú rádiovú vlnu alebo niečo, ale inak sme pokojne mohli byť dvaja neznámi ľudia sediaci vedľa seba v autobuse zo Serede do Trnavy, ktorých spojili náhoda a osud, alebo len obyčajná potreba uložiť svoje telo do skladnejšieho tvaru.

„Tu,“ upozornila ma výstižne.

„Takže byt?“

„Byt.“

„Hm. Teraz čo?“

„Pozývaš sa dnu?“

„Vieš, že nie.“

„Vieš, ako by som reagovala,“ povedala a pozrela mi do očí, akoby ma studenou vodou obliali.

„Neviem,“ odpovedal som úprimne.

„Tým lepšie,“ zahrala do outu. „Vystúpme.“

         

Dve osoby stojace na chodníku pred vchodom do činžiaku. Pozerajú na seba a počítajú letokruhy v dúhovkách toho druhého. Trochu ironické, že v očakávanom peknom pletive nachádzajú tak veľa spomienok na drevokazy.

„Si ilúzia?“ spýtala sa.

„O nič viac ako ty.“

„Ako znie odpoveď na túto otázku?“

„Hlúpo,“ odpovedal som s úsmevom.

„V tom sa zhodneme,“ usmiala sa aj ona. „Tak nabudúce?“ prezradila maličkú nádej.

„Nabudúce,“ odobril som.

V tomto bode som si všimol v jej očiach túžbu po objatí. A možno to bol len odraz tej mojej, ale pomaličky si ju začala privlastňovať a po sekunde ju vyhlásila za svoju. Ale neuľahčil som jej to. S pohľadom stále upretým do jej očí som urobil krok vzad, potom druhý a keď už som bol od nej vzdialený také tri metre, ticho som sa zasmial na mojej protivnosti k nej i k sebe samému.

„Pekný večer a dobrú noc, Karolína,“ rozlúčil som sa.

„Za toto ti počítam ďalšie tri. Tak sa maj,“ ukončila a otočila sa na päte.

Čakal som, kým za sebou zavrie dvere a či sa otočí, aby ma odprevadila pohľadom. Neotočila sa. A za to jej počítam ďalšie tri.

         

Sadol som si do auta. Asi štyri sekundy som prstami bubnoval po rýchlostnej páke, až potom som naštartoval. V podstate milá. Desivá a šialená, prepadla ma v obchode. Zaradil som spiatočku a vycúval som zo sídliskového parkoviska. Inteligentná a zvláštna. Rád skúmam veci. V podstate by sa to dalo nazvať diagnózou. Som predsa až príliš dospelý a priveľmi dobre rozumiem potrebe počítania integrálov na to, aby som sa zamiloval, však? Aha. Teraz čo? Aha, doľava.

„Preto som nikdy nemal rád filmy tak ako literatúru.“

„Ako to myslíš?“

„V knihe sa všetko deje v hlave postavy. Napríklad počas cestovania metrom, sedenia na záchode alebo jedenia jogurtu. Vo filme musíš vyliezť na nejakú pochybnú strechu, aby si prišiel na to, že ju miluješ.“

„Alebo musíš sledovať západ slnka spolu s ňou a ešte aj na nejakom romantickom mieste, inak nemáš šancu urobiť na ňu dojem, však?“

„Napríklad.“

„A to je zlé?“

„Nie, nie je. Ale aj tak to nemám rád. Dobrý autor knihy ťa nechá domyslieť si detaily, nech sa ti to páči čo najviac.“

„Akože nepovie, aké presne bolo počasie alebo akej veľkosti mala prsia?“

„Presne!“

„Čo je to inšpirácia?“

„Asi to neexistuje.“

„Ja si neviem sám  seba predstaviť ako sedím a píšem niečo dlhšie ako vianočné venovanie. A už vôbec neuvažujem nad tým, že by to celé malo dávať nejakú pointu.“

„Písať môže každý.“

„Hlúposť.“

„Správne! Dnes, keď je demokracia, sloboda prejavu a iné zbytočné nechutnosti, neexistujú filtre na sračky.“

„Sloboda prejavu je hlúposť?“

„Keď sú ľudia v koncentráku, prežijú len najsilnejší jedinci. Keď vyjde jedna zo sto plánovaných kníh, musí z nich byť najlepšia. Teraz vyjde všetko od všetkých a klesá kvalita.“

„Takže medzi slepými musí vyhrať jednooký. O to krajšie to víťazstvo je.“

„Ďalší žvást. Len sa zbytočne naťahuje menný zoznam ponuky mestských knižníc o kolónky hlúposti, tínedžerské komplexy, knižky pre dievčatá a ako-si-vycvičiť-draka-v-troch-krokoch. Samozrejme, nikdy nezabudni na milé knihy plné ezoteriky, ktoré ťa veľmi príjemne poučia, ktorý intergalaktický kamarát má najkrajšie zaoblené ritné polky... No a tieto malé ryby bojujú medzi sebou o post tej najtrápnejšej, čím len zavadzajú. Boje medzi titánmi sú vždy zaujímavejšie ako hádky starej mamy so starým otcom.“

„Čiže by sme mali zapnúť cenzúru?“

„Nie. Stačilo by zapnúť mozog.“

„A zakázať písanie sračiek štýlu ‚Láska v slnečnej zátoke‘?“

„Netreba to zakázať. Len nech sa ľudia unormálnia a nekupujú to dobrovoľne, len pod hrozbou smrti alebo pozerania reality show.“

„Vieš, že je to utopické a stupídne zmýšľanie.“

„Vieš, že to viem.“

„Máš pravdu.“

„Vždy mám pravdu.“

„Hovno.“

„Dve.“

„Všetko ma bolí a to, čo ma nebolí, ma bolieť čochvíľa začne, cítim to v nadobličke,“ mrmlal som si pre seba dvíhajúc hlavu z písacieho stola.

Tretíkrát sa mi to stalo. Tretíkrát som zaspal s perom v ruke nad čistým papierom. Dobre, nie čistým. Tentokrát som ho aj riadne oslintal. Aby som mohol napísať knihu, asi ich budem musieť najprv tisíc prečítať. A potom ešte dve, pre istotu.

Nebyť Karolíny, ani by som nad tým neuvažoval, ani by mi nenapadlo, ani by som si nespomenul... starý cvok. Ale keď sa tak teraz pozerám okolo seba a z čistej hystérie sa snažím prísť na to, či náhodou nie som ilúzia, nedá mi to. Musím netvoriť. Netvoriť od slova netvor. Nie od slovesa netvor, od podstatného mena netvor. Daniel, skonsoliduj sa už!

Je štvrtok. Ak je dnes štvrtok, včera nebol utorok. Nie, to teda nebol. Ale keď už som pri utorku, čo som robil v utorok?

„Si troska, Daniel. Už si to uvedom,“ vynadal som si nahnevane.

Zdvihol som sa, čo mi trvalo asi tri a pol minúty, a následne som prešiel štrnásť svetelných krokov kS chladničke. Keď som stál už pri nej, nedalo mi to a začal som ju intenzívne neznášať. Bolo na nej nalepených niekoľko zbytočností ako sú magnety z dovoleniek, ale tá najkrajšia hovadina na chladničke aj tak bola odo mňa samého iba pre mňa: „Nechceš stroskotať, pamätáš?“

„Aj ja ťa nenávidím, a viac,“ odpovedal som láskyplne.

Popri lašovaní v chladničke som narazil na zdrvujúci fakt, ktorý mi ešte viac narušil rovnováhu vesmíru. Mám citrónový nápoj, na ktorom je nápis malinovka. A o niekoľko jednotiek dĺžky ďalej sa chladí limonáda. S malinovou príchuťou. Môže byť tento svet ešte zvrátenejší?

Po dvadsiatich minútach, ktoré som strávil chlípaním a pozorovaním žalúzií pri myšlienke, že by bolo fajn, keby sa niekomu chce odostrieť, som sa spýtal všetkých prítomných: „Naozaj nikto? Dobre teda, netrhajte sa. Idem ja.“

Pozeral som sa cez okno, pokračoval v chlípaní a snažil som sa prísť na to, čo som ešte chcel predtým, než som odostrel. Teda, samozrejme, mimo odostretia.

Ešte šťastie, že mi zazvonil telefón. Asi by som spáchal samovraždu.

„Počúvam,“ ozval som sa.

„Ty si vyvolený, Neo!“ zakričal hlas.

„Toto nie sú tí droidi, ktorých hľadáte!“ rozčúlil som sa s dotyčným.

„Chorý idiot,“ poďakoval som za telefonát pri kladení mobilu na stôl.

A vrátil som sa k myšlienke o samovražde.

A ten stroj zazvonil znova, akoby mi chcel odpovedať.

„Toto ešte stále nie sú tí droidi, ktorých hľadáte,“ zdvihol som telefón.

„Daniel?“ zaševelil príjemný ženský hlas.

„No?“

„Tu Soňa. Si okej?“

Kto? „Ahoj, Soňa. Keby vieš, aký chorý a zvrátený človek mi pred chvíľou volal a oslovoval ma Neo, chápalo by sa ti to ľahšie.“

„No hej, to sa asi... stáva,“ nevniesla svetlo do situácie.

„Odkiaľ máš moje telefónne číslo?“

„Od Dady predsa.“

„A tá ho má odkiaľ?!“

„Čo ja viem? Chceš prísť na party?“

„Kam?“

„U mňa doma. Ja a ty. A žiaden sex.“

„Mám niečo priniesť?“

„To, co ti náhodou cvrnkne do nosu,“ odpovedala zastretým hlasom.

„A kde bydlíte, Popelko?“

„Píš si.“

Asi milióntinu sekundy som zvažoval, či sa ešte stíham vyhovoriť. Potom som sa pozrel na dno svojho pohára malinovky s citrónovou príchuťou a usúdil som, že horšie na tom už beztak nebudem.

Party neznámeho charakteru. Takže som zobral víno. Červené. Pretože ja som distingvovaný. Keď tak nad tým uvažujem, spoločnosť týchto ľudí úplne ruší umelecký dojem, ktorý by som mohol vytvárať v úplne iných ľuďoch. Na druhej strane však existujem sám v prachu svojho bytu a rozmýšľam nad tým, prečo tá debilná lučenecká nápojová manufaktúra píše na citronádu nápis malinovka a či sa títo naozaj dohodli s prešovskými, že oni tam na malinovku budú písať limonáda.

„No nič, naozaj je moja existencia pre tento svet obrovským prínosom,“ povedal som si popri zhrabúvaní kľúčov.

„Čo si priniesol?“ spýtala sa otvorene pri otváraní dverí.

„Červené za desať. Som lakomý na viac.“

„Mhm, to je zlé. Tri nula pre teba,“ pozrela na mňa sklamane a sprisahanecky zároveň.

„Koľko?“ hral som mŕtveho chrobáka.

„Karolínina hra. Netvár sa, že ťa v nej nenabila. Vždy všetkých nabije,“ vysvetlila.

„Zničila ma. Mal by som sa hanbiť?“ švitoril som pri vyzúvaní sa.

„To znamená, že si v poriadku a existuješ. Od nej nikto nie je lepší. Gauč?“

„Tak skoro?“

„Karolína by mi mala povoliť strhnúť ti dva za túto bystrú poznámku.“

         

Pekný byt. Prekvapivo tmavý so záľubou v hnedej a v dreve. Voňal kávou. Kvalitnou kávou. A  ženou. Pôvodne som si myslel, že idem k mrochtli. Teraz si myslím, že tá mrochtľa som tu ja. Prečo ženy ako Karolína a Soňa nadväzujú a udržiavajú vzťahy s mrochtľami? Potom samy pôsobia ako mrochtle a ja by som sa z toho mohol zblázniť.

Aj som uvažoval, ako by som opísal Soňu. Veľké, trochu šikmé oči. Možno vďaka tomu vyzerajú jemne uhrančivé. Jej úsmev by som pokladal za stupídny, keby ma hneď na začiatku neusvedčila z mojich mylných predsudkov. Teraz som si ho skôr vykladal ako opovržlivý.

Nie je to ten typ, čo vyhráva súťaže krásy, ale rozhodne vyzerala niečím exotická. Možno by nebola práve tou, ktorú by som si v rade pekných žien všimol, ale rozhodne ju netreba hádzať do jedného vreca s ostatnými ohratými vzormi.

„Koľko ľudí pozná hru, v ktorej sa boduje výsmech?“ spýtal som sa.

„V podstate sa najvyššie priečky získavajú za chladný sarkazmus, dva body za jemnejšiu satiru a jeden za iróniu. Ale nie je to úplne presná stupnica, pretože niektorí vedia tri body nahrať aj tým, že sú proste ignoranti.“

Takže myslela to moje víno a možno aj moje správanie ku Karolíne. Záleží na tom, koľko jej toho ona povedala. „Rozumiem. Koľko ľudí to hrá?“

„S tebou traja.“

„Karolína vždy vyhrá. Čiže nad tebou a nado mnou?“

„Čo to mení na tom, že je najlepšia?“

Afektovane som zdvihol ruky, akoby na mňa mierila pištoľou. „Ja sa len pýtam, nič viac.“

„Teraz čo?“ pýtala sa osemzmyselne.

„No mohli by sme... napríklad rozmýšľať, čo so zmyslom života a tak,“ odpovedal som štrnásťzmyselne.

„Človek má len šesť zmyslov,“ prečítala moje myšlienky nahlas. „Hmat, zrak, sluch, chuť, zmysel pre humor a zmysel pre vyberanie správneho partnera. Možno ešte nejaký jeden ďalší, ale ak ten je, zaručene nahradí zmysel pre dobrého životného partnera.“

„Takže človek má len päť zmyslov. A v každom prípade... si úplne mimo.“

„To teda nie som, som totálne vnútri. Ty si z toho druhu intelektuálnych neľudí alebo si človek s intelektom?“ pýtala sa naschvál zosmiešňujúc.

„Čo asi mi napadlo o tebe, keď si mi zavolala?“  odpovedal som neurčito (a v tomto bode na mňa vražedne zúžila zreničky, vyletelo z nich červené ostreľovačské svetielko a pristálo mi presne v strede čela).

„A tvoj prípad teda je? Aj celé to tvoje meno... Znie to ako bujón do polievky alebo nadávka alebo meno vhodné akurát tak pre pštrosa. Keby som si raz kúpila pštrosa, možno by som ho pomenovala... podľa teba,“ zamyslela sa hrane.

„Takže... čo asi som. Mám rád šachy, ale neviem ich hrať proti nikomu, kto ich pravidlá pozná dlhšie ako desať minút. Sem-tam si niečo prečítam. Väčšinou diaľkovú návesť pred križovatkou, keď sa snažím dostať do Banskej Štiavnice, pretože si cestu tam už dosť dlhú dobu nedokážem zapamätať bez mozgových výpadkov. Asi mám nádor. A mám rád mačky. Možno ich mám aj radšej ako psy.“

„Si... divný. A, ver alebo nie, preferencie voči zvieratám poznám, mačky sú lepšia voľba. Jeden môj bývalý je mojím bývalým, pretože keď bol mojím terajším, koledoval si o status bývalého práve tým, že svojho psa mojkal radšej ako mňa. Tolerovala som to až kým ma to nechcel naučiť miesto toho, aby sa mi konečne venoval.“

„Počkaj, utriem si slzu.“

„Ty hovado. Šesť nula.“

„A za tie pohyby obočím nedostanem?“

„Akože si mi naznačil, že sa cítiš ako sexuálne obťažovaný nejakou neznámou?“ pýtala sa.

„Zhruba tak,“ objasňoval som.

„Nakoľko je to plánovaný jav, nemala by som body dostať radšej ja?“

„Šesť dva.“

„Prečo dva?“

„Pretože.“

„Nezaujíma ťa, prečo si prišiel?“

„Kvôli červenej a modrej pilulke, Morpheus?“

„Si šialený blázon. Nakoľko si sa Karolínou nechal ukecať na rande po stretnutí v TESCO kníhkupectve a potom si prišiel aj sem, je to vedecky dokázané. Takže.. prečo si tu?“ vykladala.

„Žiadny plán som nemal. Proste... prečo nie?“ snažil som sa dosiahnuť, aby pochopila, že tu ide proste iba o fakt, že sa permanentne nená- eh, nudím.

„Existujú ľudia, ktorí v sebe niečo majú. Nejaké niečo, čo vplýva na ľudí ako na včely vplývajú feromóny. Ak to človek má, je to vidieť. Ak to nemá, je to vidieť. Ľudia, ktorí to majú, sú vždy zaujímaví. A nakoľko som z Karolíninho rozprávania usúdila, že to máš, chcela som ťa spoznať. Hrozne si mi niekoho pripomínal,“ rozprávala chcela-by-aby nezaujatým hlasom.

„Na čo z toho mám teraz zareagovať? V každom prípade... ďakujem. A koho ti pripomínam?“ nerozumel som, ale snažil som sa pôsobiť diplomaticky.

„Jednu pripomienku v telefóne, ktorá ešte nikdy nezazvonila načas.“