No a tak som poslednú noc začal pracovať na druhom románe. Snáď bude menej odstrašujúci ako ten prvý... ale aj tak som bezradný.
0)
Predstav si ples
„Poviem ti tajomstvo, chceš?“ spýtala sa
namiesto toho, aby mu dala pusu, aj keď on sa k nej naklonil najviac, ako
to fyzika dovoľuje.
„Nechcem,“ odpovedal on a nezložil
ruky z jej bokov.
Vždy si dáva pozor, keď sa rozprávajú.
Snaží sa udržať si ten rádiový tón, ktorým hlásia redaktori krátke správy o policajných
radaroch na cestách medzi pesničkami.
Taký ten tón hlasu, ktorý nič
neprezrádza. Ktorým nikto nikdy nikoho nenavádza na hriech, ktorým sa nevyznáva
platonika, ktorým nikto nikoho neprosí o pomoc, ale hlavne hlasom, ktorým
sa rozhodne nehovorí o sexe. Hlasom, v ktorom nie je ani štipka vzrušenia.
Hlasom, ktorý vie používať len málokto.
On tento tón hlasu pri nej používa
takmer vždy, keď sa rozprávajú. Nikdy by to nepriznal, ale najradšej jej rozpráva
veci toho druhu, že to by musel mať naozaj obrovskú smolu, keby sa jej ho
podarí okúzliť.
Má rád, keď nevie, či to myslí vážne
alebo je to vážne iba vtip. Má najradšej, keď to nevie ani jeden z nich.
„Ženy nevedia, čo chcú,“ čakala na jeho
reakciu.
„Ale ja som nechcel počuť tajomstvo,“
odpovedal.
Vždy sa ho snaží odhadnúť. Pochopiť,
prečo jej nechce rozprávať pekné veci, aj keď by to zvládol a aj keď vie,
že ju by to potešilo. Prečo je na toľkých ľudí milý, ale jej nedokáže sám od
seba povedať ani to, že ju má rád.
Prečo je schopný hovoriť iným ženám, aké
sú pekné, keď si to situácia žiada, ale ju chváli maximálne
s pravidelnosťou púštnych dažďov.
„Kde sme to skončili?“ spýtala
sa akože veselo.
Zdvihol obočie, pozrel sa na ňu
s poloúsmevom a tváril sa povýšenecky.
„Rozprávaj sa so mnou.“
„O čom?“ a držal si rádiový tón hlasu.
„O tomto. O všetkom.“
„Ty to komplikuješ.“
„Čo mám robiť?“
„Daj mi pusu alebo pokoj.“
„Prečo mi stále robíš zle?“
Ani brvou nemihol.
„Si odporný,“ vyhlásila. Potom sa
otočila a vrátila sa do tanečnej sály.
„A ty si prišla na ples s iným,“
zamrmlal on a zapálil si.
Richard na ten ples chodieva
z povinnosti. Organizuje ho jeho dlhoročná kamarátka Edita, ktorá si ešte
stále nenašla životného partnera, a asi by neprežila, keby všetci jej
priatelia neprišli a netvárili sa nadšene. Aj tí, ktorí práve nemajú chuť
alebo možnosť niekoho zobrať na ples.
Keď sa Richard dozvedel, že Karin ide
s priateľom, dohodol sa s Editou, že oni tam môžu byť priateľsky
spolu.
Tak ako vždy, aj tento raz bavil
všetkých pri stole. Rozprával vtipy, viedol inteligentné diskusie
a komentoval, čo mal práve v zornom poli, veď sa tým živí.
Rozprával okolitým ženám
a dievčatám vtipné prirovnania a bystré poznámky, ale pozorný
poslucháč by pochopil, že v skutočnosti kritizuje tupé výrazy pod
prehnanými vrstvami mejkapu na ksichtoch milých dám, ktoré sa tak úpenlivo
snažia zakrývať príznaky svojej staroby.
Tie bystré sa smiali na skutočnom
význame, tie menej bystré sa smiali tak zo zvyku.
Nebránil sa ani výletom na parket
a dokonca ani takým tradíciám ako je stoličkový tanec.
Richard je známy svojím otvoreným
a zároveň priateľským, aj keď ironickým vystupovaním, takže sa na plesoch
vždy cítil ako vo svojom živle. Jednoducho robil, čo mu šlo najlepšie.
...a fajčil ako najatý, pretože
Karin s tým jej priateľom tancovali, akoby nebolo zajtrajška.
Nikto zo známych nemal takú spotrebu
nikotínu ako on, takže spoločníkov na cigaretu začal striedať a postupne
sa začal na fajčiarske prestávky vyberať aj sám, hoci sa to k jeho povahe
extroverta veľmi nehodí.
Fajčil toľko, že smerom k skorému
ránu bol vďačný samému sebe za to, že si v aute pred nejakou dobou nechal
ešte jednu rozrobenú krabičku cigariet a tá tam ležala v zabudnutí,
až kým si na ňu teraz nespomenul.
„Už zase si tu,“ ozval sa hlas spoza
Richardovho chrbta.
„Viem o tom.“
„Koľká?“ kývla Karin hlavou smerom
k cigarete.
„Pred-predposledná, dochádzajú,“
odpovedal on bez toho, aby akákoľvek emócia prenikla do jeho hlasu.
Karin nesúhlasne zakývala hlavou, zapla
si kabát a napravila si golier.
„Už odchádzaš?“ ozval sa Richard. Stále znel
nezaujato.
„Áno, Peťo už nevládze,“ aj ona hovorila
tak normálne.
„Chápem.“
„A nič viac?“ spýtala sa s výčitkou
v hlase.
„Nič,“ povedal a vyfúkol kúdol
dymu.
„Ako vždy.“
Chvíľu na seba len tak pozerali. Ani
jeden by nevedel povedať, ako dlho to bolo. Nič nehovorili. Richard len fajčil
a Karin len mlčala.
„Čaká ma, vieš,“ povedala.
„Viem.“
„Keby si nebol taký grobian, možno by
som ťa objala.“
„Keby som nebol taký grobian, možno by
som sa nechal.“
Ona len potriasla hlavou, prižmúrila oči
akoby bola nepríjemne udivená, odfrkla a vykročila do preč.
Šaty jej trochu povievali
a odhaľovali pekné členky, ale Richarda to nijako neohromilo, len
pristúpil cigaretu a mlčal ako partizán.
Nikto nikoho nepozdravil ani
s nikým nekomunikoval nejako ďalej. Ani by nebolo prečo.
Aspoň Peťo jej podržal otvorené dvere na
aute, aby mohla komfortne nastúpiť a hlavne aby sa on mohol cítiť akože to
vyhral.
Peťo je poisťovák. A to je asi jeho
úplne jediná vlastnosť okrem toho, že je nemastný-neslaný a že nevie
poriadne uväzovať kravaty. A ešte je strojený a hraný ako nejaký
poisťovák.
Richard chvíľu len tak stál a potom
sa potichu zasmial, pretože sa mu v mysli vynorila veľmi živá predstava
Peťa ako svedka Jehovovho, ktorý zvoní na niečie dvere a pýta sa vystrašených
obyvateľov, či nemajú moment na to, aby sa s ním porozprávali
o Ježišovi Kristovi.
Keď sa Richard znovu ocitol medzi ľuďmi,
Edita mu vyčítala, že má za noc odtancovaného viac sama ako s ním. On
vlažne sľúbil, že sa polepší, a nejako to tam vydržal až do rána.
Ísť na ples s organizátorkou tiež
znamená, že tam treba zostať až do konca potom upratovať. Richardovi to až tak
nevadilo, veď s tým aj počítal, ale aj tak sa potešil, keď o siedmej
ráno konečne prišiel domov.
Zhodil zo seba plesový mundúr
a zaparkoval pod paplón len v trenkách a v ponožkách. Tie
si potom asi pol minúty dával dolu bez pomoci rúk a na to zaspal
s myšlienkou, že Karin je krava.
A že má vlastne šťastie, že ju
zbalil ten Jehovista.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára