Kapitola 10: Neuč sa neopätovať

10) Neuč sa neopätovať

„Ako dlho to už vlastne je?“ začalo sa to znovu.

„Už je to rok a asi dva mesiace,“ odpovedal som zbito.

„A nezdá sa ti, že to už stačilo, čo sa trúchlenia týka? Nebuď taký patetický a pohni sa ďalej,“ dostával som.

Nič som neodpovedal.

„Prečo za tým neurobiť čiaru? Povedz.“

„Čo sa mi snažíš naznačiť?“ pýtal som sa narovinu.

„Nájdi si niekoho. Nemusíš zostať navždy sám len preto, že Karolína nevedela doceniť tvoj zmysel pre humor,“ prepla na mód ‚Sadistický cynik‘.

„Matka...“

„Ja len nechcem vidieť svojho syna v takomto stave.“

„Tvoj manžel..-“ chcel som, no ona mi skočila do reči.

„Nepleť ho sem!“

„Tš...“

16.4.

NeopatovanaLaska: si si tymisty? O_O

Lunatik: Som.

NeopatovanaLaska: ale co to znamena?

Lunatik: Emočný impotent?

NeopatovanaLaska: presne to

Lunatik: Že sa to proste nedá. To je ako keď má dieťa tú hračku v tvare kocky, ktorá má v každej stene výrez iného tvaru. Nedokážem narvať kruh do diery v tvare trojuholníka.

NeopatovanaLaska: zena je pre teba trojuholnik? :O

Lunatik: Zrejme. A ak je, ja som v tvare rovnakom, ako je genitív vzoru dub.

NeopatovanaLaska: preco sa cely cas vypytujem ja? opytaj sa aj ty nieco co by ta zaujimalo

Lunatik: Hm, ja nie som veľmi zvedavý.

NeopatovanaLaska: ale no :P

Lunatik: Tak prečo nickname neopätovaná láska?

NeopatovanaLaska: pretoze je to hrozne ako sa do mna zamiluvaju sami mili chlapi ktorych nedokazem lubit

Lunatik: Estetika škaredého?

NeopatovanaLaska: mozno poznas nieco horsie ako je neopatovana laska?

Lunatik: Hm.

NeopatovanaLaska: mozno iba nie som romanticka

Lunatik: A možno si.

NeopatovanaLaska: a poznas nieco horsie ako je neopatovana laska?

Lunatik: Je toho viac.

NeopatovanaLaska: teda?

Lunatik: Keď sa Ti šialene chce ísť na záchod a tak sa ponáhľaš na nejaké mestské WC. A keď ho konečne nájdeš, zistíš, že Ti to na nič nie je, lebo tam chýba toaleťák. To je možno to najhoršie sklamanie, čo som kedy zažil. Už len zdraženie alkoholu môže konkurovať...

NeopatovanaLaska: :)))))

19.4.

NeopatovanaLaska: ty nikdy nič nemyslíš vážne?

Lunatik: Ale áno. Pamätáš si, keď som Ti vravel o meškaní toho vlaku?

NeopatovanaLaska: a ja som sa kvôli tebe naučila písať aj mäkčene a dĺžne... a ty takto na mňa :(

Lunatik: Neber to tak tragicky. Navyše stále nevieš čiarky, ešte to nie je medzi nami také vážne.

NeopatovanaLaska: to je pravda

Vlastne bodka a vlastne som veľmi pomalý, ak sa jedná o zmeny v emocionálnej atmosfére. Aj pred Karolínou som bol, no teraz tu bude ešte viac. Či ešte menej?

Proste je emočný impotent ten správny výraz.

Vyrazil by som si oň zuby, keby sa do toho slova dá zahryznúť. Keby tak bolo obrubníkom...

Neopätovaná Láska mi prvýkrát napísala, keď videla nejaký môj príspevok na niektorej sociálnej sieti. Bol som na ňu odporný a tak sme začali viesť dialóg.

Teda. Ona vedie dialóg. Ja nevediem nikoho nikam.

Možno iba tak svet do záhuby.

Záľuby.

Na zásnuby?

Nie, to bude nejaký omyl.

Čo som to..

A takto sa to vlečie už dosť dlho. Asi pól roka som sa neholil, vyzerám skoro Gandalf. Soni sa to nepáči, Mirovi áno. Ale Soňa mu nedovolí opakovať po mne.

Schudol som niečo. Je to overené preventívkou.

Pomaly som prestal veriť, že sa ešte niečo dá. Ale kúpil som si zvlhčovač vzduchu, tak sa z neho teším.

Tarzan občas zavíta aj dovnútra. Už sa naučil srať vonku, už môže. Má ma rád. Alebo lásku ku mne považuje za určitú formu nájomného. A možno má rád len gauč.

Tarzan je inak celkom súcitný tvor. Pokúšal sa dohodiť mi susedku. Celkom podarenú, o šesť rokov mladšiu a milú. Len ma šialene vytáča jej neznalosť íčiek a ýčiek, ktorú prezradila na internete, ktorý sa zmenil na môj hlavný biotop. Asi by som jej musel niečo amputovať, aby ma to prestalo tak vytáčať, takže na Tarzanovo sklamanie sa žiadne susedské vzťahy nebudú realizovať.

No nič, Tarzan, ale aj snaha sa ráta.

21.4

Lunatik: Ťažko povedať.

NeopatovanaLaska: ťažko povedať aké je byť zamilovaný?

Lunatik: Mne toto nikdy nešlo, jednoducho to asi iba neviem, opisovať také veci.

NeopatavanaLaska: ale veď si bol ženatý. miloval si ju nie? :(

Lunatik: Asi áno. Len teraz si neviem vybaviť, aké to bolo.

NeopatvanaLaska: tak mi iba PRIBLIŽNE popíš aké to je milovať niekoho... aspoň niečo

Lunatik: Ja to nebudem vedieť pomenovať. To by možno šlo Tebe, Ty si ten človek, ktorý má slovo láska ešte aj v prezývke. Ja mám predstavu o láske asi celú dopletenú. Čo ak to, čo som cítil, bola v skutočnosti iba voš vlasová, a ja som si myslel, že je to láska?

NeopatovanaLaska: a ja som si myslela že som slabá v otázke citov...

23.4.

Lunatik: Prečo?

NeopatovanaLaska: pretože je na mňa strašne dobrý...

Lunatik: Áno, to ho úplne diskvalifikuje byť dobrým milencom, znie to logicky..

NeopatovanaLaska: keby mu zavolám hocikedy by prišiel aj o pól noci. ale to je presne to – beriem ho skorej ako brata než to iné. aj napriek tomu že mi posiela zamilované všetko možné a sem tam mi prinesie čokoládu nejde to. je to už také iné

Lunatik: Proste už je zaradený v oddelení, v ktorom sú iba ľudia, s ktorými si nevieš predstaviť vymieňanie si telových tekutín a citové vyzliekanie sa.

NeopatovanaLaska: a nevie si kúpiť normálnu kravatu :-D :-D

26.4.

NeopatovanaLaska: viem že na osobné otázky zo zásady neodpovedáš ale mohol by si urobiť výnimku... koľko máš vlastne rokov? :)

Lunatik: 31,4. A Ty?

NeopatovanaLaska: vedela som že sa mi to neprepečie bez pomsty...

Lunatik: ...

NeopatovanaLaska: 25

28.4.

Lunatik: A nebojíš sa, že tým opadne také to naše čaro? Poznáme sa len cez písmená a cez profilové fotky, cez vzájomné posielanie si videí s hudbou a možno už si nikdy nebudeme vedieť písať ironické poznámky, keď sa stretneme naživo a Ty uvidíš, aké veľké nosím topánky.

NeopatovanaLaska: risknem to

Lunatik: Krátka odpoveď, to znie vážne. Dobre teda.

NeopatovanaLaska: ale je medzi nami 30km takže treba nájsť miesto niekde medzi

Lunatik: Okej, niečo vymyslíme.

28.4. trochu neskôr

NeopatovanaLaska: a podľa čoho ma spoznáš?

Lunatik: To chce nejaký systém, však?

NeopatovanaLaska: no

Lunatik: Zosynchronizujme si hodinky.

NeopatovanaLaska: čo?

Lunatik: Počkám Ťa vnútri. A Ty napríklad prejdeš cez dvere presne v čase 19:21 a podľa toho budem vedieť, že si to Ty.

NeopatovanaLaska: a čo ak nebudem jediná čo vstúpi v tom čase?

Lunatik: Hm. Príď k pultu a objednaj niečo, o čom si myslíš, že by mi mohlo chutiť. Ak uhádneš, priznám sa k Tebe.

NeopatovanaLaska: a ak nie?

Lunatik: Takže sa bojíš, že netrafíš?

NeopatovanaLaska: ok ty provokatér

Meter sedemdesiat, tmavé rovné vlasy, zeleno-hnedé oči a veľmi prijateľná postava.

Vošla presne dvadsať jedna minút po siedmej, prešla k baru a ani raz sa po ceste neobzrela nijakým iným smerom. Postála si pri pulte, pokukala výklad a potom si s úsmevom od čašníka vypýtala... lentilky.

„Neopätuješ mi úsmev?“ prezradil som sa.

„Á, konečne sa stretávame,“ prisadla si.

Bez okolkov si vyložila lakeť na stôl, položila naň bradu a začala si ma otvorene prezerať a hodnotiť.

„Brada je fajn, len by sa zišla jemne upraviť. Trochu príliš voľný remienok na hodinkách, ale celkom flegamtická reč tela, čiže to znie ako pasujúci prvok. Dobre, nevyzeráš ako kengura, to znie znesiteľne,“ vyratúvala bez štipky vôle správať sa, ako sa patrí.

Chlíp. To bolo presne to, čo som cielene urobil so svojou kávou, kým ma hodnotila ako porotkyňa v nejakej populistickej speváckej súťaži.

Odmietal som ukázať, ako ma vyviedla z miery a ako na mňa urobila dojem práve lentilkami.

„A ja?“ pokračovala vo svojom systematickom porušovaní všetkých pravidiel etikety.

„Pekné poprsie,“ prilepil som si nálepku na jej chladničku a vrátil som jej všetko rovnakou kartou, aj keď som musel zahrať dramatické divadlo, aby som nepreukázal, ako veľmi by som to neurobil ako prvý.

Trochu sa začervenela, ale potom sa drzo usmiala a ukázala pekné zuby. „Už som chcela povedať: ‚Ďakujem ti, Lunatik.‘, ale je príliš neprirodzené oslovovať ťa tak aj naživo. Povieš mi svoje meno, nech ti môžem poďakovať za argument venovaný poprsiu?“

Ako môže byť taká... bez hanby? Ako sa môže naživo správať presne tak, ako sa správa cez internet? Každý na planéte predsa vie, že ľudia, ktorí sa k sebe cez chat správajú nejako, sa budú k sebe naživo správať úplne inak.

A na druhej strane ona...

„Daniel,“ zabudol som zabrániť prekvapenému tónu hlasu, čo som si uvedomil až príliš neskoro.

„Moje poprsie ti ďakuje, Daniel. A volám sa Areta,“ povedala s neurčitým úsmevom.

„Areta. To je...“

„Ja viem, to si ešte nepočul. Je to maďarské meno, meniny má piateho apríla v maďarskom kalendári. A to je všetko, čo ňom viem, pretože ani maďarsky som sa nikdy nenaučila, hoci moja babka by bola ochotná naučiť ma všetko,“ vysvetlila mi rýchlo. „Čo ti to meno pripomína?“

„Hm. Poznal som taký druh korytnačiek. Volali sa KArety,“ usmial som sa na ňu odporne.

„To je fajn, tie karety. Mne sa páčia,“ hovorila popri otváraní škatuľky lentiliek a požívaní prvej. „No, tak si teda zober aj ty, v pôvodnom pláne sú pre teba,“ podávala mi a ja som si s radosťou zobral.

„Ďakujem, bol to dobrý tip,“ prejavil som až príliš uznania. Cez internet by som sa dokázal kontrolovať a byť hnusný v dostačujúcej miere.

„No a teraz, keď už ty máš po káve a lentilky máme kúpené, nejdeme sa radšej prejsť? Nechce sa mi tu sedieť, poďme chodiť,“ vyzvala ma.

„Ideme spolu chodiť? No dobre, asi som mal byť na také niečo pripravený,“ vravel som popri vstávaní.

Ona sa len usmiala, otočila sa mi chrbtom a šla ma počkať von, kým vybavím účet.

„Ešte stále nepoužívam čiarky, takže to medzi nami nie je až také vážne, však?“ spýtala sa ma vonku.

„No hej, tie čiarky sú veľkým problémom..“ nechal som to v neurčitej rovine.

„Okej, tak toto neber až tak vážne,“ odpovedala chytro a zavesila sa do mojej ruky.

„Budem sa tváriť, že to nevidím,“ sľúbil som ešte stále menej odporne, akoby som to urobil, keby nie sme v reálnom ale iba virtuálnom prostredí.

Keď tak o tom uvažujem, asi som dospelý. Dospelý v tom význame slova, ktorý som niekedy, keď som možno ešte nebol až taký dospelý, zvykol neznášať.

Niečo o tom, ako mi chýbajú posledné zvyšky úprimnej chuti vzplanúť hocičím, čo neznie ako kúsok z dní, ktoré zažívam trikrát denne.

Pred piatimi rokmi by som sa zrejme vydesil, keby na mňa takto nejaká žena zaútočí. Možno by som bol príliš hanblivý, možno by som uvažoval, či som schopný sa do nej zamilovať a či si môžem dovoliť venovať sa niekomu, kto má pekné poprsie.

Teraz som len kráčal. Rozprávali sme sa celkom pokojne, ona nenútene a ja v malých rozpakoch, vymieňali sme si žoviálne vtípky a schválne som nemyslel na to, že nič z tohto by v podstate nemuselo byť skutočné.

Pokojne som jej skladal nevtieravé komplimenty, ona do mňa rýpala a, ako je pre ňu už asi aj typické, nebála sa pýtať sa osobné otázky, ktoré by nikto okrem nej na prvom stretnutí nekládol za žiadnych okolností.

Niekedy som neodpovedal, niekedy som sa vyhol odpovedi a niekedy to vyzeralo ešte trochu inak.

Ale bolo mi s ňou najpríjemnejšie, ako sa mohlo dať, ak berieme do úvahy, že som ju ešte nikdy nevidel a že mala peknú postavu.

„Poďme po tých úzkych uličkách, tam,“ navrhla.

„Nebojíš sa, že tu ja, cudzí človek nájdený v špine internetu, len tak niekde zneužijem situáciu a znásilním ťa?“ reagoval som, ako sa pre mňa stalo prirodzeným.

„Nie,“ odpovedala ihneď.

„To tak vzbudzujem dôveru?“ zasmial som sa mierne.

„Možno by to nebolo znásilnenie,“ bola taká už od nášho prvého stretnutia.

„Hm. Teraz asi pôsobím príliš neškodne, mal by som sa preobliecť za psychopata, ako som to robieval niekedy,“ chcel som tú atmosféru trochu zmeniť.

„Ja sa zasa môžem prezliecť za niekoho normálneho, ako keby bol Halloween.“

„Nemám rád Halloween, sviatok strašidiel sa ma príliš týka,“ hovoril som nadnesene.

„Ani jehovisti nemajú radi Halloween. Možno im len vadí, keď im doma otravne vyzváňajú cudzí ľudia v divných handrách,“ žartovala ona oveľa štýlovejšie.

Niekedy oveľa neskôr, keď už bola tma a ona sa na mňa zostala tak päť sekúnd neprerušovane dívať, to už takto nešlo.

„Aj ma pobozkáš?“ pýtala sa.

„Areta, ako môžeš byť takáto otvorená?“

„Viem o tebe niečo.“

„Nič z toho nemusí byť pravda.“

„Možno. Ale budem tomu veriť,“ bola naozaj tvrdohlavá.

„Prečo?“

„Pretože nájsť si peknú ženu ani zďaleka nie je taký problém ako nájsť si dobrého muža.“

„To myslíš vážne?“

„Vieš, aký je problém nájsť si dobého muža?“ zasmiala sa.

„Vieš, že na toto som nenarážal,“ odmietal som cúvnuť.

„Ale nestresuj sa toľko. Len som sa už rozhodla, že nebudem riskovať, aby mi niekto s takýmto extrémnym syndrómom zatúlania sa len tak uplával.“

„Zatúlania sa?“ nechcel som to pochopiť na prvý pokus.

„Mám doma prisvojeného zatúlaného psíka a miluje ma viac, ako by som si vedela predstaviť. Ak si ty zatúlaný a ja ťa prichýlim, ktovie, čo bude potom,“ vysvetlila potmehúdsky.

„Ale čo ak to nebudem opätovať?“ priznal som svoju najhoršiu obavu.

„Neuč sa neopätovať, len si ma váž.“

A tak som sa spoznal s Aretou. S Aretou, ktorá bola pevne rozhodnutá zničiť moje predstavy o fungovaní sveta, internetu a náhodných rande.

S Aretou, ktorá naozaj nevie písať čiarky na správne miesta vo vete.

Aspoň má tá Areta pekné poprsie.

A ešte veľa iných... vlastností, ktoré stoja za pozornosť.