Dnes som bol na pohrebe istého človeka.
Možno po prvý raz za celý svoj život som videl pohreb, na ktorom nikto neplakal a nepotreboval vreckovku.
Nikto neprejavil kúska rozhorčenia nad smrťou človeka, ktorý toho ešte mohol toľko zažiť a dokázať. Nikto tomuto mladému človeku s trpkosťou neprial šťastný a dlhý život, nikto sa nepozastavil nad krádežou života tohto mladého muža. Nikto sa ani nepozastavil nad tým, koľko toho mal ešte pred sebou.
Bol to naozaj čudný pohreb. Možno ten najdepresívnejší, aký som kedy videl, a to ironicky možno práve preto, že som necítil nijakú depresiu prislúchajúcu udalosti tak tragickej. Nikto sa nepozastavil nad životom a smrťou muža, mnohí len prišli na pohreb... na spoločenskú udalosť, na druh tradície.
Kňaz, ktorý liturgicky sprevádzal rozlúčku s nebohým, hovoril o živote tohto človeka. Hovoril o ňom ako o jednom z nás, ktorého sme mali možnosť spoznať a milovať, ktorého sme mali možnosť odsúdiť a ohovárať, ktorého sme mali možnosť stretnúť a nechať tak.
Zhnusený nami všetkými priznávam, že tieto slová sa nás ani zďaleka nedotkli tak, ako by to bolo vhodné pri dôstojnej rozlúčke s mužom.
Ľudia nemali problém počúvať o jeho živote, nemali problém si obhrýzať nechty a nepočúvať o jeho živote, nemali problém sa dohadovať medzi sebou a posudzovať pohrebné hávy ostatných takzvane trúchliacich.
A nikto nemyslel a nespomínal na to, aké to bolo pre tohto muža. Pre muža, ktorý bol niekomu synom, niekomu bratom a niekomu možno niečím oveľa dôležitejším.
Nikto neplakal. Nikto nespomínal. Nikto si to nechcel predstaviť.
Dnes som bol na pohrebe človeka, ktorý zomieral sám.
Dnes som bol na pohrebe človeka a je mi do plaču z toho, ako málo ľudí plakalo pre jeho odchod.
