Kapitola 4: Superhrdinovia majú strach

4) Supehrdinovia majú strach

   

     

V poslednej dobe sa často stretávame v tejto zostave, DMS. Dokonca sa veci tak skomplikovali, že sa stretávajú aj rôzne variácie, kombinácie a hlavne mutácie z našej trojice Daniel, Miroslav a Soňa.

Miroslav je hlboko oslnený a zrejme neváha plytvať pekne znejúcimi magnetkami na svoju chladničku, Soňa je štýlová.

Aby som uviedol časové údaje, stretávam sa s ňou už mesiac a pól aspoň dva razy do týždňa, teda Miro a ona sú mojimi najbližšími priateľmi.

Ale nie sú jediní blízki, ktorých mám.

„Daniel, nič som nevarila a ani sa mi nechce, takže, prosím ťa, podľa možností jednoducho nebuď hladný,“ povedala mama s lenivým úsmevom popri vyrábaní kávy za použití toho malého transformera. Náš kávový transformer, ktorého si mama nedávno skrotila, robí najlepšiu kávu. Najlepšiu.

/*Ešte som chcel povedať o tom lenivom úsmeve, ktorý zrejme dokáže nahodiť iba moja matka. On je pekný celkom, len je taký lenivý proste. Ani to nie je plnohodnotný úsmev, pretože sa autorovi moc nechce hýbať pusou, takže je to len taká... základná výbava. Ako auto, v ktorom nie je ani rádio, ani elektricky ovládané okná, ani vodič. Proste... taká základná výbava. Ale k mojej matke sa hodí a vystihuje ju neskutočne.*/

„Máš šťastie, nie som. Len tú kávu si dám,“ odpovedal som s energickým úsmevom.

/*Energický úsmev je v podstate normálny úsmev, ale tento pôsobí vyslovene energicky, ak je odpoveďou na lenivý úsmev. O úsmevoch tak vo všeobecnosti možno niekedy neskôr.*/

„Daniel?“ spýtala sa plnovýznamovo.

„Nie?“

„Vyzeráš hrozne,“ zhodnotila vystihujúc skutočnosť popri nepretržitom miešaní kávy elegantným pohybom zápästia.

„To je po „Smrdíš.“ moja druhá najneobľúbenejšia veta,“ reagoval som.

„Takže?“ nenechala sa zastrašiť.

„Em. Dám sa ostrihať, oblečiem si čisté tričko a zasa budem fešák,“ snoval som diabolské plány na akciu Daniel-revival.

„To ti nepomôže,“ zrušila ma.

„Mami, som tvoj syn. Aspoň ty by si mala povedať, že som pekný,“ predstieral som zúfalstvo. Teda zúfalstvo z maminých slov, iné druhy by som až tak nepredstieral.

„Možno by stačilo, keby zmeníš výraz,“ snažila sa nájsť riešenie.

„My, superhrdinovia, nikdy neskladáme masky. Naša identita je to posledné, čo nám zostalo len pre nás, a nemusíme to ako daň za svoju veľkú moc zodpovedne splácať svetu,“ trepal som.

„Superhrdinovia sú v podstate nafúknutí kohúti, ktorí si myslia, že svet sa točí okolo nich a že práve preto sú jediní dostatočne kompetentní na jeho záchranu. V skutočnosti sú to samozvané maškarády bažiace po ováciách.“

„Ale to nie je pravda, Hulk taký nie je!“ argumentoval som.

„Prečo vyzeráš ako smutná gorila?“

„Akože prepáč, ale oholil som sa.“

„Myslíš si, že sa ti podarí ma od toho odtiahnuť? Aj keby si teraz odišiel, pri budúcom stretnutí si ťa to počká,“ vyhrážala sa.

„Tak sa už nebudeme stretávať!“ zvolal som víťazoslávne.

„Na to ma máš až príliš rád,“ vyhlásila matka ešte víťazoslávnejšie.

/*...a pravdivo.*/

„Čo keby aspoň raz za čas nezaplavuješ svet neskutočným množstvom... spamu a odpovieš na otázku, ktorú ti kladiem?“ pokračovala bezcitne.

„Odkedy používaš slová ako spam?“

„Daniel!“ skríkla.

„Em..“ naťahoval som to ako decká sople.

„Vy, superhrdinovia, ste všetci zbabelci vo farebných handrách,“ zrušila všetky moje predstavy o živote, vesmíre a tak vôbec. A vlastne celé moje sebavedomie a balzam, ktorým som sa natieral, keď mi svet ublížil, boli fuč.

„Stále mlčíš?“ pokračovala tónom vyšetrovateľa agenta Bootha z Kostí, ktorý nahodil vždy, keď už si bol istý páchateľovou vinou. „Superhrdinovia majú strach. Permanentne sa skrývajú za vyššie ciele, za obleky, za prezývky a za novinové články, zatiaľ čo si iba potrebujú dokazovať, že existujú. Máš výraz mladého zúfalého umelca a to je tak... patetické,“ kopala do mňa.

Moja matka vie používať počítač, dobre šoféruje, dobre vyzerá a je extrémne populárna medzi svojimi rovesníkmi, medzi staršími od nej, medzi mladšími od nej a všeobecne medzi všetkými vrstvami od poddanstva až k šľachte. Pozná obrovské množstvo hlúpych slov, ale oháňa sa iba svojimi obľúbenými. Dve z jej favorizovaných sú ‚pofidérny‘ a ‚prekérny‘. Vždy si myslí, že ma má prečítaného. Takmer vždy má pravdu. A je schopná ma ústne zmlátiť do bezvedomia.

„O čo ti ide?“ pýtal som sa zúfalo.

„Ty sa ma pýtaš?“ zvolala.

„Prečo by som sa nemohol cítiť zle, keď sa CHCEM mať zle?“ trucoval som.

„A na čo je to dobré, mať sa zle?“ pýtala sa.

„Baví ma to. Môžem povedať, že sa dá na tom fungovať celkom... komfortne,“ improvizoval som.

/* Improvizovať je príbuzné k anglickému Improve čo znamená zlepšovať. Nie je to úplne presné vyjadrenie, nič som nezlepšil. To len keby niekto chcel vedieť... tak nič teda.*/

„Prečo si nútený... alebo, nebodaj je to až takto zlé, že dobrovoľne funguješ na tom, ako zle sa cítiš?“ šľahala, bila, mučila, rezala a solila ma vlastná matka.

„Pretože ma nič nebaví. Absolútne nič. Nebaví ma tento rozhovor, nebaví ma Panelák, nebaví ma hokej, nebaví ma politika, práca, realita. Neznášam realitu. Vlastne som si na ňu vypestoval takú neskutočnú alergiu, že už iba čakám, kedy začnem kýchať!“ znižoval som hlas v čírom zúfalstve.

„Si si vedomý, ako zle si na tom?!“ úpenlivo sa mi snažila vyložiť jej pohľad na vec.

„Ako sa na takéto niečo odpovedá?“ drzo som v tom pokračoval.

„Mám toho dosť. Vyprevaď sa, prosím,“ vyhlásila matka prvýkrát v živote.

Ešte nikdy ma nenechala so sebou samým bez toho, aby veci, ktoré dokázala uviesť na správnu mieru, uviedla na správnu mieru. Buď sa vzdala predstavy, že neexistuje nič, čo by nedokázala uviesť na správnu mieru, alebo so mnou skrátka stratila trpezlivosť. ...v najhoršom scenári už možno aj súcit, ale na to je až príliš mojou matkou, takže som si túto možnosť odmietal čo i len nominovať do pozície ‚Možno si ťa zoberiem k srdcu‘.

Ohromený som si šiel otvoriť dvere. V týchto chvíľach sa mi zdáva, že svet je také smutné miesto.

Odkedy ma matka zničila prešli dva dni. To bolo v utorok večer, v stredu ráno som sa zobudil s horúčkou. Práve je štvrtok podvečer, horúčka ma už neotravuje, ale zostala mi po nej na ústach zimnica.

Nepohol som sa z bytu. Telefón občas niečo chcel, ale nechával som to všetko tak. Miro mi dvakrát volal, Soňa mi poslala provokačnú esemesku, volala mi nejaká firma, či si nekúpim nože, a mobilný operátor mi ponúkol možnosť vyhrať auto.

„Ach, Škoda,“ reagoval som nahlas.

Odkedy som doma, užívam si boľavú hubu a rozmýšľam, prečo enzýmy znižujú aktivačnú energiu organických reakcií v tele a prečo rozmýšľam nad takými hovadinami. Moja slovenčinárka raz vyjadrila domnienku, že zdravá duša si chorobu nevypýta. Ak je tak, mal by som urýchlene začať písať poslednú vôľu.

Konečne som pochopil, čo je začiatkom celej tejto patetickej agónie. Patetickou agóniu by to nazvala moja matka, keby som sa nebol vyprevadil skôr, ako sa tak mohlo stať. Ona takéto názvy dokáže vymyslieť úplne bez problémov a mám taký nepríjemný dojem, že v týchto názvoch má možno aj záľubu.

Neviem, nakoľko veľmi musí byť človek šialený, aby uvažoval a vysvetľoval veci takýmto spôsobom, ale nemám na výber.

Nie som veľký počítačový maniak alebo závislák, ale tak, ako by mal mať každý muž, aj ja mám pár obľúbených kúskov medzi počítačovými hrami.

Jednou z mojich favoritiek je diel Carbon zo série NeedForSpeed.

Ak ju nepoznáte, čo by som ľutoval a odporúčal zmeniť, v hre mal vodič prehnane dobrého auta vyhrať všetky pouličné závody, získať celé teritórium pre seba, veď je to najlepší pretekár, a sem-tam zdrhnúť policajtom.

Keď už bol unavený, alebo si chcel len upraviť autíčko, vrátil sa do svojej malej milej garáže, ktorá sa nazývala SafeHouse – bezpečný dom. A tam mu nič nehrozilo.

         

Berieme do úvahy celý vesmír, dobre? Úplne všade, v každom meste a v každom dome, za každým pohľadom a pod každou pazuchou sa skrýva človek dvadsiateho prvého storočia. Storočia takého rýchleho, prepchatého a prázdneho, takého bezpečne uviaznutého v nudnom nebezpečenstve, že ľudom o nič iné ako o bezpečie už ani nejde. Ukladajú a poisťujú si svoje peniaze a deti, manžel s manželkou si z bezpečnostných dôvodov pred svadbami vzájomne podpisuje zmluvy o majetkoch a aj sexuje sa asketicky, veď hrozí toľké nebezpečenstvo.. Bezpečie je na predaj, tak prečo si ho nenakúpiť na kvantá a nepoodkladať ho do prázdnych krabíc, boxov, škatúľ, pohárov a demižónov?

A preto som ochorel. Mám prácu, veľa kamarátov, dvoch priateľov kvality, akú mal okrem mňa zrejme iba Harry Potter, mamu, citrónovú limonádu a v nej vlastný byt. ...to posledné možno opačne, som ešte chorý.

V podstate mám všetko, čo by som mal potrebovať. Ale nemám SafeHouse. Nemám sa kam uchýliť pred realitou a nemám sa kam skryť pred Danielom, ktorý sa dosť podobá na mňa, len je to zasratý realista.

Tento Daniel je v skutočnosti iba hlúpa realita.

Realita, ktorá ma hľadá. A nachádza.

Nachádza si ma. Pod každým kameňom a za každým stromom. V každom riadku a už som taký posadnutý strachom z našich spoločných stretnutí, že som z toho fyzicky ochorel.

Realita Danielova, krstné meno a priezvisko hašterivej starej ženskej.

Pýta sa ma, s kým jej zahýbam. Pýta si celú výplatu a nič mi nenechá na alkohol. Je taká hašterivá, že už strácam chuť raňajkovať. Je to tá najhoršia žena, akú som kedy spoznal, s akou som spal a s akou som sa zobúdzal.

Možno som mal pravdu, keď som hovoril matke, že už som na ňu alergický. Ale ona mi tú žiadosť o rozvod proste vetuje! Vyhovára sa na deti, na minulosť a na to, že aj tak ju potrebujem k životu.

Soňa tvrdí, že francúzsky sa kýcha slovom ‚ačum!‘. Zdá sa mi to prijateľnejšie ako ‚hapčí!‘, takže som sa práve rozhodol, že toto slovo budem používať, keď budem narážať na realitu.

Ačum.

Ako to tí ľudia robia? Majú frajerky a priateľov, rodičov a kamarátov s výhodami alebo len na sex, predražených šľachtených psov a Whiskas. Majú tričká so šialenými nápismi, budíky, ktoré svietia v tme, a dostatočný počet priateľov na sociálnych sieťach, aby ich malé skrehnuté egá mohli fungovať zasa o pár sekúnd dlhšie.

A vďaka tomu, že majú svoj štandard, sa cítia bezpečne.

  Áno, mám mastné vlasy, chrasty na papuli a pravdepodobne vyzerám rovnako zle ako sa cítim, ale aj tak musím ísť na vzduch.

Je mi zle z tejto reality, či ako to tu voláte... neznášam jej farbu, neznášam jej pach a, čo je najhoršie, už sa mi zdá, že cítim aj chuť tejto neskutočnej frašky, ktorá donútila Rose, aby ten modrý pošahaný modrý poondiaty modrý šuter hodila do mora, ako keby na svete už nebolo dosť zúfalých bezozmyselných činov. Chudák DiCaprio..

Kráčal som automaticky. Takmer s vyšším cieľom a možno ma do hypermarketu doviedla práve nejaká vyššia sila, ktorá sa vysmieva mojej maličkosti.

         

Ó, áno. Nenávidím reinkarnáciu. Už som to niekedy spomínal?

Predstavte si, že by sme boli takí smoliari, že by sme museli žiť znova!

Alebo.. môžem sa reinkarnovať aj do ne-človeka? Napríklad do psa? Do myši? Do pásavky zemiakovej, ktorá sa krajšie volá mandolínka? Alebo do nezmara? Mohol by som byť aj baktéria?

Ak áno, tak chcem byť najradšej parazit.

Hm, a možno najlepšie by som bol predsa len trypanozóma. Trypanozóma spavičná.

To by som sa tak rád ostatným parazitom predstavoval, keby sa volám trypanozóma spavičná..

Akože ahoj, som Spavičná. Trypanozóma Spavičná.

Nakoniec je možno aj škoda, že reinkarnácia nedáva zmysel. Mrochtľa je to, ešte sa aj skloňuje podľa rovnakého vzoru.

Som neskutočne zmätený. Rezignoval som voči vlastným nezastaviteľne nezastaviteľným zvráteným asociáciám v hlave a vkráčal som do tej hlúpej obchodnej galérie s úsmevom na štýl halivúd.

Kde začnem? Starí gentlemani by začali klasicky peknou blondínkou... takže ja idem na zmrzlinu.

Obchody, kapitalizmus, fuj. Lenin by sa v hrobe obrátil. Ale, ha, Lenin nikdy nezomiera!

Daniel, si debil dementný. A žartuješ o komunistoch.. kam si sa to dostal.

Hm, slovenská Kia. To je veľmi pekné auto. Hodilo by sa ku mne...

Prečo má ten tvor na sebe tigrované legíny? Fuj.

Niekto zabudol na dezodorant.

Ktorý vtip na svete je ten najhlúpejší? Tento.

/*Ale mňa vážne rozosmeje.*/

Vždy sa dostanem do oddelenia s knihami. Proste vždy. A neviem odtiaľ odísť. A prečo je tam v poslednej dobe vždy aj ona? No hej, fantázia je tiež mrochtľa.

„Dobrý deň, Karolína,“ ozval som sa sucho.

Aj ona rozmýšľa nad tým, či je reálna a čo to vlastne znamená.

A tak som vyrazil.

„Dobrý deň, Soňa,“ ozval som sa sucho.

„Prichádzaš z Kórey?“

„Prečo práve odtiaľ?“ vypytoval som sa.

„Pretože tam je vláda taká sprostá, že by som ti aj odpustila ten príšerný vzhľad,“ rozprávala otvorene, ako bolo u nej zvykom, ak náhodou nie ste mrochtľa a nechce na vás nahrať ďalšie body.

„Nie, skôr by som potreboval ísť zahodiť Prsteň do Hory Osudu.“

„To s tým absolútne nesúviselo, ale je to také zaujímavé, že mi to ani nevadí,“ rozprávala nenútene.

„Mhm.“

„Ešte stále vyzeráš príšerne,“ kopla si aj ona viackrát.

„To je horšie ako hrozne?“ hľadal som odpovede.

„O dosť horšie,“ potvrdila.

„Hm. Takže to má stúpajúcu tendenciu.“

Pleskla mi. Úprimné, riadne zaucho.

„Lepšie?“ pýtala sa.

„Ani nie,“ odpovedal som.

Pleskla mi znovu. Úprimne a riadne, spakruky a účinne.

„Už?“ pýtala sa.

„Aspoň už mám dôvod na plač,“ odpovedal som otvorene.

„Čiže lepšie,“ prikývla vážne. „Čomu vďačím za túto škaredú návštevu?“

„Kontaktu na Karolínu,“ odpovedal som stručne.

„Páči sa ti.“

„Len to číslo, žiadne komentáre,“ namietal som.

„To bolo ako ‚tu máš‘, ty pomätenec,“ pozrela sa na mňa smutnými očami.