Kapitola 14: Iba niekto iný

14)         Iba niekto iný

Tak ako vždy, časom som si uvedomil, že Soňa mala pravdu. Spomínal som na svoje kolegyne z práce, na sestričky z oddelení a na svoju sesternicu.

Moju sesternicu jej terajší zbalil tak, že pôvodne balil jej najlepšiu kamarátku na akcii, kde boli ony dve spolu. Sesternica to nemohla nechať na pokoji, zabíjala ju takáto prehra, za čo si celá rodina myslela, že je to obyčajná mrcha.

Teraz mi napadá, že možno za to ani nemohla, možno bola len manipulovaná svojou ženskosťou..

Dobre, je to mrcha.

/*Prečo som doteraz nikdy nespomenul svoju túto svoju sesternicu? No, už to ani nezopakujem, zbytočne veľa informácií. Nakoniec k nej už iba doplním, že má ako domáce zvieratko ježka. Zbytočná informácia číslo sedemsto štyri úspešne publikovaná.*/

A možno to Daniel len zasa zle pochopil – presne tak sa na mňa Tarzan pozrel, keď sa po ôsmych dňoch vrátil domov a tváril sa akoby nič.

„Si vlastne egoista, vieš o tom?“ pohladkal som ho po hlave s úsmevom. „A pôjdeš do polievky, keď sa tu budeš priveľmi túlať. Jožova rodina vyzerá byť hladná,“ vystríhal som svojho kocúra s prekvapivou spokojnosťou, že ho vidím. Ako som niekedy mohol byť presvedčený, že v podstate ľutujem odliv peňazí na krmivo pre mačky?

Som precitlivený.

„Precitlivený? Ty? Prestaň s tými v vtipmi, prosím ťa, veď ty v sebe nemáš ani štipku citu.“

„V mojom veku už si to môžem dovoliť, povedal by som odvážne a bez okolkov.“

„Tak mi to aspoň vysvetli, keď si už chceš uplatňovať svoje právo.“

„Obom nám je jasné, že ďalšiu knihu už nestíham napísať.“

„Hm.“

„Keď mám byť úprimný, ako som si pri tebe zvykol, nenávidel som to tu.“

„Nie po celý čas, to ti neverím.“

„Samozrejme. Ale tak vo všeobecnosti... vyjdeš na ulicu a nenájdeš tam nič, na čo by sa dalo stúpiť bez strachu, že sa prepadneš. Dnes, keď sa už ženy môžu stať mužmi, muži nie sú potrební, detská majú prístup k pornografii absolútne bez snahy im sťažiť jej získavanie a láska je mýtus, dnes sa už nebojím smrti. Vlastne je lákavá. “

„Hm.“

„Čo, nečakal by si odo mňa lásku?“

„Ale hej, čakal. Aj keď sa snažíš byť ako kocka ľadu, v skutočnosti si vždy bol veľmi citlivý chlapec.“

„Možno až precitlivený.“

„Možno.“

„Zrejme som nepasoval do tejto reality, či ako to tu voláte. Proste som nepasoval do tejto schémy sexu a lží.“

„Nepasoval.“

Keď sa tak zamýšľam nad dianím v mojom svete, na chirurga, na manžela, na bežného muža... som asi celkom odveci. Hrám sa so slovíčkami, rozprávam svojím vlastným jazykom a celý čas vediem zvláštne úvahy, ktoré zo mňa robia zúfalého stroskotanca a ktoré nikdy nebolo bezpečné prezentovať verejnosti... a teraz by som mal pôsobiť nejako kveci alebo čo.

Ale potom si uvedomím, že sú práve štyri hodiny popoludní a ja prechádzam námestím. Všade okolo mňa ľudia dvadsiateho prvého storočia, ich uponáhľané výrazy a zvraštené obočia, ich výrazy, čísla a financie, ich zlodejské a dobročinné nadácie...

Ich nebezpečné vzťahy plné psychologických ťahov, úskokov a nakúpu neúprimných darčekov. Ich dlhopisy s láskavosťami, ktoré rastú tak neúmerne, ich cit pre porušovanie pravidiel a nezáväzné počúvanie cudzích rozhovorov, ich slovník so slovami ako faloš, v ktorú ja vlastne ani neverím, ich život o plytkých citoch, kalkulovaní s budúcnosťou a snažením sa o stratu spomienok na minulosť.

Ich papierové manželstvá z rozumu, zo schopnosti si to vzájomne urobiť tými najnečakanejšími telesnými partiami, z núdze cnosť a pretože zabudli na hroziace nebezpečenstvo či čo.

A nakoniec moja obľúbená nevera. Ich gate dokonale uspôsobené na vyzliekanie, ich ústa pridobre zvyknuté na nedodržané sľuby a ich choré zmýšľanie o sebe samých.

Neviem, prečo mi to teraz príde také hlúpe. Možno som úplne vymetený, možno som úplne preč.

A možno mi to ani nevadí, keď im nerozumiem. Keď nerozumiem ich intrigám, večernému pornu a futbalovým zápasom. Možno mi ani neprekáža, že neviem žiť ako oni.

A keď už tak teoretizujem, možno preto som tak miloval Karolínu a jej nevšednú chuť robiť veci inak. Možno jej najmilovateľnejšou vlastnosťou bolo práve to, že aj ona sa tu cítila stratená, nevítaná a vlastne úplne neskutočná.

A teraz by som ju mal zbaliť ako obyčajnú ženu. Ako niekoho, kto je z tela a kostí, kto potrebuje jesť, piť, rozprávať sa, súložiť a nerobiť nič iné okrem spomenutých v pravidelných intervaloch. Ako niekoho, koho to zhltlo, a niekoho, kto sem zapadá a pasuje.

Nie, to nie je pre mňa.

Ak ju treba namotať ako obyčajnú  ženu, tak ja dávam ruky preč, nech už je to akokoľvek masochistické.

Namotávať ju môže niekto iný, ja na to nemám nervy.

Iba ak niekto iný, mňa do toho nedokopú.

„Bolí ťa to?“

„Veľmi,“ povedala dievčina so slzami v očiach.

„Aj tu?“

„Aj tam.“

„Keď dám prst sem, cítiš bolesť?“

„Áno.“

„Je to zlomené najmenej na dvoch miestach.“

„Čo to znamená?“

„Že teraz sa tvoji nápadníci budú predháňať, ktorý ti ponesie tašku,“ usmial som sa na ňu.

Potom sa odtackala urobiť pár snímok a vrátila sa späť aj s novšou vrstvou mejkapu. Sestrička si ju na môj rozkaz zobrala do svojej kutice, kde jej vyrobila topánku na mieru.

Nesmelo sa postavila na barlách a obzrela si svoju gigantickú sadrovú obuv.

„Sadne ti ako uliata,“ zavtipkoval som.

„Pán doktor?“

„Hm?“

„Ste ženatý?“

Pozrel som sa na jej pekné devätnásťročné krivky, nesmelý, ale aj príťažlivý tón hlasu, na jej odpustiteľné stopy po akné a na túto ženu tak v celku. Usmial som sa, keď som si uvedomil, ako polichotene sa môžem cítiť.

„Som,“ povedal som.

„Myslela som si,“ vzdychla

Zanechala za sebou príjemnú vôňu a keď odišla, ja som sa už mohol pokojne smiať.

„Nie ste,“ povedala sestrička.

„Skoro som zabudol,“ smial som sa ďalej.

„Prečo ste to neprijali?“

„Ako vám to povedať, Hanka. Jednoducho nie.“

„Chlapče, vy ste ťažký prípad,“ usmiala sa na mňa smutno aj ona. Prečo to majú všetci vo zvyku?

„No hej, je to so mnou na ťažko,“ prešiel ma smiech.

Ako vždy, Soňa má pravdu. Soňa vie, ako svet funguje. Soňa vie veľmi dobre, ako funguje.

Ale ja nie. Ja neviem, ako funguje svet. Neviem, ako do seba zapadajú ozubené koliečka tejto anarchie a hlúpych klišé.

A ani nechcem vedieť.

Ale Karolína už asi tiež vie. A asi chce zostať tu.

Ja nechcem.

A Tarzan súhlasí.