Kapitola 1: Možno a mimochodom

1) Možno a mimochodom

„Viete, rozhadzovať Tolkiena, to sa nepatrí,“ usmiala sa na mňa neznáma plavovláska a pomáhala mi zdvíhať viac ako len Dve veže popadané na zemi.

„Nechcel som. Stalo sa to iba preto, že som psychopat a priveľa času trávim tým, že rozmýšľam o tom, či náhodou vlastne nie som sociopat. A potom jednoducho nemám dosť sústredenia na to, aby som nezhadzoval veci a neudrel sa o všetko, o čo sa udrieť dá alebo nedá,“ rozprával som až priveľa a všetko z toho bol spam.

„Mladý muž, v tom prípade ale nie ste sociopat, možno skôr rotoped. Len stojíte na mieste a plytváte drahocennou energiu i menej drahým časom,“ reagovala ona, čím zrušila moju obavu, že budem znieť ako priveľký čokoľvekpat na to, aby som stál za inteligentnú odpoveď.

 „Čas už nie je taký drahocenný ako energia? Ešte povedzte, že ani peniaze za nič nestoja, a možno si vás označím slovom idealistka,“ pokračoval som takmer tak nenútene, ako by som pokračoval, keby to bolo naozaj nenútené.

„Čas naozaj nie je drahocenný. Vari nevyzerá život nejaký priveľmi dlhý?“ filozofovala s poslednými Dvoma vežami v rukách.

„Ľudí ako vy bavia smutné konce, však? Všetci zomrú, nikto nie je spokojný a hlavne láska sa nepodarí.“

„Také knihy mám rada. Človek by sa dokonca mohol aj nazdávať, že končia pozitívne. Predsa na poslednej strane už nikto nemá dôvod trápiť sa,“ povedala.

„Tak v čom je háčik?“ chcel som to rozlúsknuť.

„Že ani dôvod byť šťastným som tam nenašla.“

Ako som tak stál pri pokladni a s podvratníckym úsmevom som si hádzal prvú žuvačku z balíka do úst ešte pred zaplatením, uvažoval som nad tým, prečo to TESCO vyberá taký ohyzdný štýl hudby pre svoje predajne.

Možno iba túži zničiť všetkých zamestnancov, ktorí to počúvajú hodiny a hodiny, ktorí potom musia fajčiť a vypúšťať do ovzdušia nechutné skleníkové splodiny, potom si to chodia vybíjať na svoje rodiny a toto všetko vlastne ani nemusí byť pravda.

„Zase vy?“ ozvala sa s úsmevom, ktorému by som podľahol, keby som mu venoval viac ako žiaden pohľad.

„Zase ja,“ odpovedal som pravdivo. Na čo to skrývať?

„Možno je to náhoda,“ prehodila žoviálne.

„A možno nie, však?“ myslel som si, že ju mám prečítanú.

„Viete, možno by stačilo trochu spolupráce a obaja by sme mohli žiť šťastne až do smrti.“

„Do mojej alebo vašej smrti?“

„Do smrti niekoho významnejšieho, dúfala som,“ odpovedala presne tak ako vždy doteraz, čiže úplne inak, než som predpokladal.

„Takže ste sa mnou práve pozvali na kávu?“ spýtal som sa s unaveným úsmevom, ale polichotene, pretože sa mi páči a nesmierne ma vytáča ten jej dômyselný spôsob, ktorým ma poráža vo vlastnej hre.

„Bolo by odo mňa pochabé, keby som verila, že ešte stále existujú smiešne začiatky a šťastné konce?“ spýtala sa a načiahla sa po šestku fliaš s príchuťou perlí, maracuje a toho posledného.

„Bolo by od vás pochabé, keby ste ešte stále verili, že existujú šťastné konce,“ zastavil som ju a fľaše som jej vyložil ja.

„Prijímam pozvanie na tú kávu,“ prehodila drzo a, musím priznať, svojím spôsobom geniálne.

„Odkedy som takýto dobrý v balení žien?“ nahlas som sa zasmial.

„Kto ma zbalil, vy frajer napudrovaný?“ smiala sa aj ona, iba oveľa tichšie, intelektuálnejšie a primeranejšie.

„...no a dokonca ma ani nemajú rady a rátajú ma iba do počtu!“

„Kto sú ony?“ spýtal som sa.

„Pre potreby tejto konverzácie ich môžeme nazvať mrochtle. V jednotnom čísle má toto slovo tvar mrochtľa a skloňuje sa podľa vzoru ulica,“ odpovedala Karolína.

„Aha, chápem. Ale aj tak by som asi potreboval bližšie špecifikácie, čím sa taká mrochtľa vyznačuje.“

„Mrochtľa je živočích, ktorý sa môže vyvinúť z človeka vo veku od trinásť do šestnásť rokov, ale to záleží aj na človeku, a vyvinie sa z neho jednoduchým spôsobom, ktorý sa dá nazvať poruchou duševného vývinu, niečo ako rakovina osobnosti. Nekontrolovateľná reprodukcia poškodených buniek a jediné, čo vznikne, je nejaký nádor, ktorý sa tvári byť orgánom.“ odrecitovala na jeden dych.

/*Zdvihnutie obočí, obidvoch. Zdvihol by som iba jedno, ale neviem zdvihnúť iba jedno obočie autonómne.*/

„Dobre, idem na to systematicky. Ospravedlňte ma, prosím, ja sa viem celá domotať. Takže mrochtľa. Hm... No! Niekedy pred rokmi, keď som si prvýkrát všimla tento fenomén, vôbec sa mi nezdal taký dôležitý ako teraz. Mrochtľa je živočích, ktorý si neuvedomuje, že je mrochtľa. Niektorí hovoria, že mrochtle sú také veľké deti, ale nie sú. Mrochtle sú skrátka mrochtle a veľké deti sú úplne iná kategória,“ hovorila veľmi presvedčivým tónom, celý čas upierajúc svoje svetlomodré oči do tých mojich. Pomaly som jej začínal veriť, aké sú mrochtle dôležité.

„Zatiaľ rozumiem,“ prikývol som diplomaticky neukazujúc akékoľvek emócie.

„Takže pokračujeme. Mrochtľa sa vyznačuje tým, že nevie, čo chce, a nevie ani to, ako sa cíti.“

„...čiže každá žena je mrochtľa?“ skočil som jej do reči dramaticky prižmurujúc oči.

„Haha, vtipné. Nie, toto je iné. Mrochtle chcú mať prevahu. Chcú byť štýlové, vyzerať dobre a väčšinou sú enormne pyšné. Tá menšina, ktorá nie je enormne pyšná, je pyšná iba nadmerne. Snažia sa nájsť si pravú lásku alebo aspoň nejakú falošnú, ale, pokiaľ sú mrochtľami, zaručene im to nevyjde. A nemajú rady, keď ich rušíš. Veľmi rada ruším mrochtle. To preto, lebo nie som mrochtľa a som pyšná. A každý, kto je pyšnejší a hlúpejší ako ja zároveň, mi lezie na nervy. Kapiš to?“

„Aha,“ tentokrát som výnimočne neplytval slovami.

„Teda?“

„Tvoje mrochtle mi pripomínajú mojich zombíkov,“ uvádzal som na správnu mieru.

„Ako sa volajú tvoji zombíci?“ dožadovala sa osobných údajov.

„Môj obľúbený je Fred. Ale teda ide tu o to, že ja zasa vnímam, ako niektorí ľudia žijú akoby boli infikovaní tým vírusom, čo premieňa na zombíkov. Chodia, jedia, sem-tam nakazia adeptov na nových zombíkov... a nijaký zmysel. No ale čo je najhoršie, im to už ani len nevadí,“ rozprával som pri miešaní kávy.

„Karolína, ty sviňa, ideš na nákup a nič mi nepovieš?“ prikráčala k stolu dvojica žien.

„Ahojte, slečinky,“ zvítala sa s nimi za pomoci bozkávačiek.

„Daniel, toto sú Dada a Soňa,“ prebiehala Karolína formalitami.

„Ahoj, teší ma,“ povedal som s menej širokým úsmevom, ako by Hollywood požadoval, a podal som si paprče s každým zasiahnutým poslednou Karolíninou vetou okrem mňa.

„A vy odkedy spolu spávate, že sa to ku mne ešte ani len nedostalo?“ vypytovala sa Dada kultivovane.

„S Danielom sme sa len teraz zrazili,“ povedala Karolína.

„Zrazili? Jasne, chápem,“ nechápala Dada.

„Tak nič teda,“ povzdychla si Karolína.

„Dada, asi by sme mali ísť,“ ťahala ju vraj Soňa za rukáv.

„No hej, do riti, veď už idem. Tak sa majte teda a neprežeňte to hneď, aby vás to neprestalo baviť,“ lúčila sa Dada už za pochodu.

„La femme na štýl mrochtľa,“ vysvetlila Karolína.

„Vážne? Podľa mňa celkom milá,“ prehodil som.

„Fakt?“

„V nijakom prípade,“ povedal som chladne.

Karolína sa zasmiala a bliklo jej v očiach.

„Máš bod, Daniel.“

„Ani som sa nesnažil..“ naparoval som sa ako bažant.

„Ach, ty hrdina. Najvyššia sadzba za odkop je tri body, takže si nič prevratné nedokázal,“ zotrela ma.

„Stále vyhrávam jedna nula,“ naparoval som sa ako balón.

„Chceš sa hrať?“ zadívala sa na mňa Karolína provokačne.

„Ohohó, niekto ma  vyzýva? Mňa, ironika storočia?“ naparoval som sa sťaby hurikán Katrina.

„Ty si to chcel, chlapče,“ popukala si systematicky všetky kĺby na prstoch, čo vôbec a ani trochu nevyzeralo desivo. „Bodujeme sa navzájom, ak si to ešte nepochopil,“ stanovovala pravidlá.

„Takže by si mala vyhrať, keďže som gentleman.“

„Nie si, si len priehľadná proforma a hraj fér,“ zrušila ma dvojnásobne.

„Dva jedna pre teba, Karolínka,“ uznal som ju.

„Tak sa mi to páči,“ odobrila ona.

„Mladá pani, kedy sme si vlastne prestali vykať?“ prehodil som.

„Hneď potom, čo si mi zatykal, predpokladám.“

Ešte asi hodinu sme sedeli v tej kaviarni s názvom TESCO Café a rozprávali sme sa o hlúpostiach popri hraní našej malej krutej hry.

Prehral som sedemnásť ku deviatim a keby som bol úplne fér, mala by devätnásť. Naozaj bola oveľa lepšia ako ja, hoci ja som vraj v irónií dosť slušne vyvinutý.

A potom sme z kaviarne odišli.

No a tak sme cestovali mojím autom po meste za tichého jazzu vychádzajúceho z rádia. Rozmýšľal som nad tým, nakoľko šialená musí byť, že nastúpi do auta k cudziemu chlapovi, ale keď som si uvedomil, že nejaví absolútne nijaké známky strachu, prestal som uvažovať. Je viac ako šialená, je načisto vymetená a takým desivým spôsobom neuveriteľne príťažlivá.

„Mimochodom, v tej hre si vážne dobrý. Jeden z najlepších oponentov, akých som kedy mala,“ povedala.

„Doberáš si ma, žena?!“ afektoval som, ale s citeľným humorom.

 „Nie, myslela som to vážne... No nič, poďme si dať rekapituláciu. Tákže: dnešok bol dosť úspešný, povedala by som. Poznáme svoje krstné mená a vieme, akú má ten druhý rád kávu,“ začala rekapitulovať presne podľa vyhrážky, ktorou ma varovala dopredu.

„Nezabudni na mrochtle,“ dodal som.

„Ach, samozrejme. Mrochtle ako bonus. No a teraz ideme robiť čo?“ povedala dívajúc sa na hodinky.

„Je len osem večer. Čo by si chcela robiť?“

„Chcela by som lehniť v Kalifornii na pláži, sem-tam vojsť do vody a možno chytiť kraba.“

„Kraba?“

„To je tá vec, čo sa podobá na Nožnicorukého Edwarda.“

„Ja viem, čo to je, Karolína.“

„Dobre, nečerti sa hneď. Ty, Daniel?“

„Nie?“

„Čo je to realita?“ spýtala sa. Po hodinách som na nej nebadal ani štipku humoru. Desivo rýchla zmena.

„Ja mám iba tušenie, čo to asi nie je.“

„Takže?“

„Realita nemôže byť to, čo vidíš, počuješ alebo môžeš ochutnať. Všetky tieto veci sú len elektrina v našich nervových sústavách a nič z tohto nemusí byť reálne. Pokojne môžeme byť len mozgy v soľnom náleve a toto je ilúzia vyrobená matematikou a čírym zlom.“

„Som mozog a ty nie si skutočný?“ spýtala sa.

„To by bolo riadne nahovno, však?“ odpovedal som s úsmevom.

„Ak je tu niekto z nás dvoch ilúzia v hlave toho druhého, ty si tá ilúzia,“ rozsúdila nás Karolína.

„Prečo ja?! To ty si ten totálne nelogický šialenec!“

„Ako zistím, či som skutočná?“ spýtala sa.

„Mám ťa pobozkať, poštípať alebo zraziť autom?“ spýtal som sa provokačne.

„Jedno lákavejšie ako druhé,“ prehodila a otočila sa do okna. „Poďme na Severný.“

„Ideme sa pozerať na západ slnka?“

„Napríklad.“

Severný most je starý a vyzerá relatívne lukratívne. Nechodia po ňom autá, iba korčule, bicykle a tie trojkolové babkovozy. Tie by v podstate ani nemali, ale nikto babku nezbije, takže sa to toleruje. Po večeroch naň chodievajú mladé páry, ale  o ôsmej nie až toľko. Tí  slušní chodia skôr a tí neslušní neskôr. Výhoda mosta: tečie pod ním voda, takže mládež má kam odhadzovať špaky a fľaše. Inak je vo všeobecnosti pokladaný za milé miesto a, odhliadnuc od nasprejovaných čmáraníc naokolo, je to dosť znesiteľné.

„Hej, ilúzia!“ vyzvala ma Karolína.

„Už?“

„Už môžeš.“

„Je to živé?“

„Nie.“

„Je to neživé?“

„Zasa nie,“ a ešte aj vyplazila jazyk.

„Malo mi to napadnúť. Je to mŕtve, však?“ spýtal som sa podozrievavo.

„Asi. Čo ja viem?“

„Takže posledná možnosť je, že to bude niečo nemŕtve.“

„Správne, Sherlock!“ provokovala.

„Človek?“

„Už nie tak celkom,“ povedala mystifikačne.

„Kostlivec?“

„Teplo.“

„Zombík? Tých mám rád!“

„Ešte stále nie.“

„Škoda. Hm. Je o tom nejaká romantická blbosť?“

„Bystrý chlapec!“

„Je to upír, však?“

„Nechápem, čo je na nich také štýlové. Sú ako z kameňa, nehrejú a krv dokáže piť aj normálny chlap, nemusí byť ani upír,“ vysvetlila.

„Nehovoriac o tom, že človek sa s takým aj hanbí ukázať na dennom svetle.“

„No, ešte aj toto.“

Pretože hrať sa ‚Na čo myslíš?‘ vyzerá ako dobrý nápad!

„Ale neodpovedal si mi. Vyhol si sa odpovedi,“ prehodila.

„Hm?“

„Ako zistím, či som skutočná?“ pýtala sa úplne vážne. Ako dokáže tak rýchlo preladiť mód?

„Nezdá sa ti, že by si bola? To je pochopiteľné, pretože aj mne prídeš úplne neskutočná!“ snažil som sa flirtovať.

Vysadla na zábradlie mosta.

„Ak by som teraz z nejakého dôvodu zletela a zomrela, bola by som skutočná aj potom?“

Stíchol som a chytil som ju za pás, ako tak sedela na zábradlí.

„Často sa dotýkaš cudzích žien bez toho, aby si sa spýtal, či môžeš?“

„Kvôli tebe s tým začnem,“ už som rozprával bez humoru aj ja.

„Občas mi to príde hrozne hlúpe,“ priznala sa.

„Čo ti príde hlúpe?“

„Na svete je sedem miliárd ľudí a všetci si myslia, že žijú v realite.“

„Ako to myslíš?“ spýtal som sa už úplne zmätený.

„Človek je humus. Nevie rozoznať dobro od zla. Myslí si, že je pánom vesmíru, pri tom ani nevie, čo má sám v sebe. Ustavične hľadí ďaleko pred seba, ale otec nemusí poznať svoje deti. Toto je realita? Neznášam realitu.“ Hovorila pomaly a zamyslene, ľahká sukňa jej trochu viala vo vánku.

„Takže hľadáš odpoveď na otázku, čo je zmyslom života?“ odhodlal som sa.

„Podľa mňa zmysel života neexistuje. Skôr je život zmyslom všetkého,“ zafilozofovala.

„Tak prečo rozmýšľaš nad smrťou?“

„Osemnásť, jedenásť. Pretože je hlúpe zobrať pero a kvapkať machule na papier len pre to, aby na ňom niečo bolo,“ odpovedala neurčito.

„V tom sa zhodneme. Ale prečo radšej nevyskúšaš písať báseň?“ spýtal som sa.

„Umenie?“

„Umenie.“

„Umenie? Vážne?“

„Ako som povedal.“

„Umenie je empirický dôkaz zúfalstva,“ vyhlásila rezolútne.

„Ako to myslíš, prosím ťa?“ už som naozaj nechápal.

„Báseň je rovnaká ako napísanie smajlíka do statusu na sociálnej sieti. Len nejaký zúfalec zúfalo cíti potrebu vyjadriť svoje zúfalé city k niekomu inému, konkrétnemu. Nakoľko tento konkrétny iný nie je práve k dispozícií z dôvodu úmrtia, odmietania alebo prosto len sedí na záchode, tento daný stroskotaný autor to napíše do statusu, do knihy, na školskú lavicu. A my to nazveme slovom ‚umenie‘ a vyzdvihneme to do oblakov,“ prekvapila celé publikum, čiže mňa.

„A hudba? A výtvarníctvo a čokoľvek?“ pýtal som si odpovede.

„Nazvi umením štvorec v kruhu a dvadsiate storočie ti dá celú kapitolu v učebnici estetickej výchovy,“ pokračovala bezohľadne.

„Pyramídy, Mona Lisa, Eugen Onegin, Deviata symfónia, jablkový koláč..?“

„Zúfalstvo, skrz na skrz zúfalstvo,“ doložila bezo strachu.

„Takže zmysel života je gigantická hovadina a život ešte väčšia, však?“ spýtal som sa pomaly chápajúc, kam toto celé smeruje.

„V podstate si to vystihol,“ potvrdila.

„Ako sa ti to stalo?“

„Čo konkrétne?“ pýtala sa, ako keby nevedela.

„Ako si sa stratila? Čo tomu predchádzalo?“ špecifikoval som postupne.

„Ani neviem, odrazu som bola v Štiavnickej Belej, aj keď som o tom čase chcela byť v Štiavnických Baniach,“ približovala.

„Takže si zle odbočila?“

„Záleží na tom? Prečo sa tak zaujímaš, ako sa to stalo? Nechcem ísť dozadu, chcem ísť vpred. Čo sa týmto zmení?“ hovorila. Rozprávala pokojne, tichým hlasom. Ako keď maminka číta svojej dcére rozprávku na dobrú noc. Nikdy som nezistil, či sa mi tá jej prirodzená melodramatickosť páči alebo ma vytáča do nepríčetnosti.

„Samozrejme, že na tom záleží. Niekedy je najrýchlejším postupom cesta späť,“ vysvetľoval som.

„Čiže mám cúvať až pokiaľ neprídem na tú križovatku a potom iba správne zabočiť?“ snažila sa to pochopiť.

„Teoreticky,“ pokrčil som plecami.

„Ty mi nesľúbiš žiadne záruky, však?“ pýtala sa rečnícky napoly sklamane, napoly natešene. „Mimochodom, vieš, ako sa cítim, keď mi dávaš rozumy o živote?“

„Toto bude dobré..“ preukázal som záujem.

„Je to situácia typu: Jeden slepec vysvetľuje druhému, ako vyzerá farebná mozaika.“

„Mhm. Dvadsaťjeden, jedenásť.“

„Za toto si mi dal tri?“ spýtala sa neveriacky.

/*Pokrčenie pliec.*/ (Nie, nepokrčil som iba jedným, aj keď toto dokážem.)

„Prečo je v každom filme spln?“ ozvala sa nelogicky.

„Čo?“

„Prečo je v každom filme spln, keď ukážu záber na mesiac?“

„Možno nechcú diskriminovať vlkolakov, veď to poznáš.“

„A prečo tam vždy  zavyje vlk alebo zahúka sova?“ pokračovala bezúčelne.

„Tieto zvieratá majú asi vysoké preferencie zo strany režisérov,“ tipol som si.

„Máš odpoveď na všetko?“

„Nie,“ odpovedal som rezolútne.

„Na čo ju nemáš?“ chytila.

„Okrem iných, ani na túto otázku,“ zamietol som pod koberec.