Kapitola 9: No tak nie

9) No tak nie

„Karolína, zlez zo mňa, prosím,“ bol som krutý.

„Čo?“ zdvihla tie chladné pery od môjho krku.

„Nechajme to tak, prosím.“

„Ty si to začal,“ nahatá sa hodila vedľa mňa a tvárila sa urazene, na čo som jej nepochybne dal viac ako dosť dôvodov.

„Začal, ale potom som si spomenul, ako nenávidím mrazenú zeleninu,“ povedal som potichu.

Ona iba mlčala a bezemotívne si prezerala plafón.

„Je mrazená a pripravená na to, že ju len nejako ohreješ a môžeš ju zjesť. Nemá nijakú chuť, netreba ju pripravovať a je to hrozne lacné riešenie. Netreba ju ani len dobýjať. Nízkokalorické milovanie sa s tebou? Len sa tebou zasýtiť a necítiť nič, len smäd a to po jeho odchode? Ďakujem, neprosím,“ vysvetlil som všetko.

Ona sa až do rána tvárila, že spí. Nič nepovedala. Iba jej sem-tam škvŕklo v bruchu. A tak.

Karolína vtedy veľa hrávala na klavíri. A ja, teda keď som nebol v práci, začal som konzumovať víno a písal som. Z väčšiny vtedajších výtvorov som narobil konfety, ale pár básničiek sa zachránilo, pretože som ich niekam zapatrošil.

Hlúpo, akoby sme spolu nevedeli ani spať,

nachádzame kúsky toho, čo nestihli sme vyzbierať.

Otvorene a bez problémov, možno príliš prirodzene

študujeme vlastné city, kým tu ležia vyhodené.

A potom ešte veľmi veľa nepublikovateľného textu tohto druhu.

Nikdy som ju nevinil. Nevinil som ju z toho, že nám to proste nevydržalo pohromade a naše roviny sa prestali pretínať.

Ale mrzelo ma to vždy. Mrzelo ma, že do pekla sme sa rútili každý zvlášť. Každý na vlastnom rogale. A to je riadne nahovno. Oveľa radšej by som bol, keby obidve rogalá patrili Karolínke, ako to bývalo niekedy.

V ten deň snežilo už do nasnežených tridsiatich centimetrov. Doobedie som strávil študovaním snímok členkov, zápästí, nosov a toho ostatného, čo si človek dokáže zlomiť na ľade.

Najzlomenejší zo všetkých som bol asi ja, ale na to nestačí sadra a ani teplý čaj.

Keď som parkoval auto pred domom, videl som telo svojej manželky pohodené v snehu, ktorý sme spoločne nepokladali za hodný starostí a energie, ktoré by pohltil proces odhadzovania.

Zobral som si z auta aktovku, zabuchol som dvere, diaľkovým som ho zamkol a podišiel som ku svojej žene.

„Nikdy z toho nevyrastieš, však?“ usmial som sa, aj keď len trošku.

„Raz možno,“ prestala hýbať rukami a nohami.

„Ten anjelik je poznačený tým, aké máš dlhé nohy. Vyzerá príťažlivejšie ako tie detské, zrejme ťa deti prídu zbiť. Si príliš silná konkurencia, takže sa ťa asi pokúsia odstaviť,“ konšpiroval som tváriac sa, že som dobre naladený.

„Postavíme si snehuliaka?“ spýtala sa Karolína.

„Je príliš sypký, prepáč.“

Druhú ruku som si dal do vrecka a díval som sa do neba dovoľujúc vločkám, aby sa pokúšali vypichnúť mi oči.

„Prečo sa tak neznášaš? Ja za to môžem,“ prekročila hranicu, za ktorou sme sa ešte nikdy nerozprávali.

„Sľúbil som ti, že ťa ochránim. Raz v zoologickej,“ rezignoval som proti svojej bolesti a dospelosti.

„Pred strachom, že niečo chýba...“ dokončila.

„A pred strachom, že prestanú kvitnúť slnečnice,“ dodal som, hoci to tam predtým nepatrilo. Teraz už to tam patriť bude. Patrí tomu právo patriť na to miesto.

„Slnečnice zasa kvitnúť budú. Majú súcit s kvetinármi.“

„Tak prečo sa už nevieme ani rozprávať, ani nerozprávať, ani jedovať, ani upokojovať, ani milovať..“

„A ani navzájom ubezpečiť, že kvitnúť naozaj budú?“

„Tak.“

„Možno je to len tým, že tento sneh je príliš sypký na to, aby sme z neho mohli postaviť snehuliaka.“

„Ale predtým sme si z neho stavali kráľovstvo úplne bez problémov,“ hádal som sa mierne.

„Asi by sme mali prinútiť jar, aby sa vrátila.“

„Asi.“

„Chcem sa rozviesť.“

Prekvapene som na ňu pozrel a po tvári sa mi skotúľala roztopená vločka. „Ja chcem radšej tú jar,“ povedal som potichu.

„To nepôjde. Ja som teraz ľadová kráľovná.“

„Skôr smutná princezná. A ja som tvoj princ.“

„Daniel, môžeš mi povedať, že ma miluješ?“ spýtala sa.

„Áno. Milujem ťa,“ povedal som pravdu.

„Ja ti to povedať nemôžem,“ pozrela na mňa ľútostivo a odobrala mi posledné kúsky viery v človečenstvo.

Neviem, čo patrí na toto miesto a do tohto riadku. A ani do tohto. Proste... prešiel nejaký čas. Nepodarilo sa nám prinútiť zimu, aby odišla, a nakoniec nás súd mocou, ktorá mu bola udelená v mene slovenskej republiky, naozaj zbavil stavu manželského a náš majetok sa rozdelil na dvoje. Nikto to nekomplikoval. Karolína mi zrejme náhodou vzala holiaci strojček a zrejme nechtiac mi nechala niektoré z jej obľúbených kníh.

Toto bol pôvodne dialóg. Niečo o tom, ako sme sa lúčili a ako sa ona rozhodla odísť do Francúzska. Potom tam bolo niečo nevypovedané o tom, ako už nemám právo ju prosiť, aby to nerobila, a ešte pár detailov o tom, ako si nezložila z ruky prsteň, čo mi umiestnilo tep tesne nad čiaru, pod ktorou sa umiera. Len stále neviem, kde sa môj tep nachádzal predtým, ako som ten prsteň uvidel.

Potom viem niečo o tom, ako som sa presťahoval do dvojizbového bytu a ako som si tam zo špajzy nášho spoločného domu privliekol svoju starú chladničku ešte z mojej pôvodnej nory.

Ďalej sa Miro štyrikrát pokúsil opiť ma na šrot, do nemoty a pod obraz Boží. On sa tak opil vždy. Ja si to nepamätám, ale on tvrdí, že som stále vyzeral rovnako zle. A vraj som ani neplakal, ani nespieval, ani som sa nesmial, ani som neplakal, ani som nevravel, že ju ľúbim.

Vraj som len sedel, pozeral do ničoho a smrdel stále viac. Vraj som zostal na mŕtvom bode.

Ešte niekde medzi tým všetkým som bol so Soňou v divadle. Ale nič si z toho predstavenia nepamätám.

Niekomu som, tuším, odrezal šiesty prst, pretože vyrastal z druhého článku piateho prsta. Keby necháme oba, vyzeralo by to zaujímavo, avšak prakticky by sa nedal používať ani jeden z nich.

Predal som Passat a zohnal som si ojazdenú Octaviu. Niežeby som s ňou bol spokojnejší, len tá Octavia nemala novú skvelú prevodovku z dôvodu bývalých manželiek.

Už bolo pól roka od rozvodu a Karolína bola už štyri mesiace u žabožrútov, keď som sa nachádzal v tomto bode.

Voľný čas som sem-tam trávil s Mirom a Soňou, striedavo alebo spolu. Je to trochu divné, ale mám dojem, že som im pomohol utužiť ich vzťah. Obaja sa mi snažili pomôcť, pretože verili, že sa veeeeľmi trápim, a tak sa naučili spolupracovať.

Mám podozrenie, že v tomto bode som bol úspešným zombíkom. Ráno som sa zobudil, vyšťal som sa, umyl som sa, obliekol som sa, zišiel som k autu, odšoféroval som sa, natiahol som si plášť, porezal som niekoho, došiel som domov...

Niečo z ironických momentov? Okej.

Ošetroval som ranu na stehne takej peknej sedemnástke, pretože ona sa zvládla dorezať sama, nepotrebovala na to chirurga. Tmavé pekné vlasy, zelené oči, trojky prsia... ako z pesničky o správnej mladej žene.

A dôvod? Láska jej života odišla na rok do Ameriky a ona tu zostala. Nevie, čo so sebou. Nečakaný a chladný rozchod nečakala, urobila by pre toho chlapca čokoľvek.

Ach, taký zúfalý, šialený a vytretý rehot mi už dlho nikto nedoprial. Niekoľko dní som z toho dostával záchvaty. Jeden z nich bol v zápche v meste a tento epický smiech som skončil ešte epickejším záverom, keď som si mohol čelo otrieskať o volant.

Ale jej som dal pusu na čelo, keď sme sa lúčili, a povedal som jej, že takej peknej a oddanej dievčine nehrozí nič, len ešte väčšia láska.

Sestrička to nazvala pekným gestom.

Ja som to nazval sračkou s príchuťou prázdnych rečí, rozťahaných nechutných sopľavých romantických filmov a skrachovaného chlapa. Malebné.

Pomaly som prechádzal programom na úpravu osobnosti. Skonštruoval som si ho sám a jeho výsledok bol jednoznačný: Overiť si, že život je proste pridlhá doba.

Celé dni som nemal čo robiť. Do ničoho sa mi nechcelo a o Karolíne som nepočul od jej odchodu. Keď tak nad tým uvažujem, vlastne ani neviem, podľa čoho by som ju kontaktoval.

Telefónne číslo u nášho operátora zrušila, pretože sa do Francúzska sťahovala s tým, že tam zostane.

Účet na facebooku si zrušila ešte počas nášho manželstva a emailové schránky mala tri, z toho nechodila ani na jednu.

Nevedel som ani adresu, kam sa presťahovala. Nevedel som nič. Absolútnu figu borovú.

Celé dni rozmýšľal, ako je to možné. Nakoniec som usúdil, že to asi urobila schválne. Do piče.

Schudol som. Vraj. Boh vie, či je to tak.

Nemal som čo robiť. Začal som čítať internetové správy a články, začal som čítať trápne blogy a začal som sa spôsobom svojej bývalej manželky pozastavovať nad faktom, že nikto neovláda náš jazyk poriadne.

Zohnal som si mačku. A oľutoval som to hneď v ten deň. Takže mačka zostala bývať vonku.

Mačka je v skutočnosti on.

Bude sa volať Tarzan. Nikto nevie prečo.

Môj dvojizbový byt je na prízemí typickej bytovky. Mal som východ aj zozadu, takže Tarzan dostal určitú výbavu na prežitie v extrémnych podmienkach a tam mu, myslím, bude celkom dobre.

Ale pre istotu som mu to nesľúbil.

No a to sa zo mňa stalo.

Chirurg, ktorý vo voľnom čase fláka svoju existenciu na internete a čítaním zlej literatúry.

Založil som si účet na twitteri a postupne som získaval nasledovníkov, ktorým sa moje príspevky zdali geniálne.

Magori.

Potom som písal statusy na facebook, ktoré sa páčili niektorým z mojich štyristo priateľov.

To je pocit... vlastne nie je.

Myslel som si, že už napíšem aj tú knihu. Nevydalo.

Odrazu bolo výročie nášho rozvodu.

A nejako už Tarzan nebol taký malý.

Soňa má brucho?

Že už je v šiestom mesiaci.

Kto by to bol povedal...

Mira povýšili a má ešte viac peňazí.

Ani som nevedel, že sa to dá.

Ja, ako každý správny lekár musí, raz za čas štrajkujem.

Sem-tam som si vyšiel von s kolegami a sestričkami.

Tá je škaredá.

Tá je pekná, ale čo s tým?

„Slobodný?“

„Rozvedený.“

„Hm, ani ja nikoho nemám...“

„Prepáčte, ale túto diagnózu liečiť nechcem.“