Kapitola 11: Keďže som kretén..

11) Keďže som kretén..

Vybrala jazyk z mojich úst a pozrela sa mi do očí.

„Keď ty si taký chutný,“ povedala natešene.

„V akom slova zmysle?“ preberal som sa pomalšie, než by som potreboval k tomu, aby som to ešte ako tak zvládol zakamuflovať.

„Ako absolútne nechápeš, prečo by ťa niekto mohol takto chcieť,“ povedala neuveriteľne trefne.

Areta sa vôbec nestará a má na háku, v paži, na lehátku a je jej to šesť. A aby som nezabudol, asi ma to vytáča.

Ani trochu jej neprekáža, že mňa tieto praktiky vyvádzajú z miery a absolútne to nechápem.

Ona sa absolútne nebojí správať sa ku mne tak, ako sa cíti. Keď sa jej chce, pohryzie ma. Keď sa jej chce, pobozká ma. Keď sa jej nechce, tak to urobí aspoň raz len preto, aby si overila, či sa jej to vážne nechce.

Karolína bola v tomto úplne iná. Ona vždy vedela, čo a ako práve chce a potrebuje urobiť. A sem-tam to neurobila už len z nejakého intergalaktického princípu, pretože preto lebo a tak.

Za to Areta... Areta ma len nechá nechápať, čo sa jej na mne tak páči, a neustále ma prekvapuje svojou ochotou zbližovať sa so mnou.

„Kvety? Milé, ale... radšej čokoládu, toto zvädne a ani to neochutnám,“ odpovedala, keď som sa pýtal, či má radšej ruže alebo slnečnice. A to som v prvom rade nemal robiť vôbec, ja idiot.

„Keď tak nad tým uvažujem, Areta má absolútne všetky vlastnosti, ktoré by muž od ženy mohol chcieť. Je pekná, bystrá, v správnej miere povoľná...“

„Nie je to také,“ povedala.

„Aké?“ pýtal som sa.

„Keď si hovoril o Karolíne, verila som ti to. A aj ty si veril tomu, že ju ľúbiš. Bolo z teba cítiť také... oduševnenie alebo čo. Teraz je to len také... hm, Areta je tu,“ sfúkla ma Soňa presne tak, ako má vo zvyku.

„To je logické, s Karolínou sme boli spolu roky. Nie je možné, aby to Areta za pár mesiacov prekonala. Navyše vieš, že ja som veľmi pomalý v...-“

„Klam niekoho iného a nie nás dvoch, prosím,“ nenechala ma ani len dokončiť.

„Takže?“ nenechával som to visieť len tak.

„Takže si naser,“ zrušila ma sťaby teplú vodu.

„Soňa, odkedy si romantička?“ vrátil som jej facku.

„A ty odkedy nie si, kretén?“ vypichla mi oko za odchodu z nášho favorizovaného pajzlu.

Ja tak rád začínam svoje priznania o pochybných myšlienkových pochodoch frázou ‚v tomto bode som už asi..‘, takže tento raz to urobím trochu inak:

Asi som bezcennejší ako chronta za nechtami.

/*Chronta = špina, len to znie ďaleko výstižnejšie.*/

S Aretou telom, s Karolínou mysľou a sám so sebou v konflikte. To teda som.

Občas sa úplne (i)racionálne cítim akoby som bol Arete zahýbal so svojou manželkou Karolínou.

A potom sa ešte (i)racionálnejšie cítim akoby som zahýbal Karolíne so svojou milenkou Aretou.

A keď to takto so mnou ide ďalej, spomeniem si na jednu z mnohých životných právd, ktoré mi povedal môj obľúbený starý klamár:

„Každý človek má človeka, ktorý sa volá Robin. Keď spoznáš svoju Robin, už nikdy na tom nebude záležať. Nech už budeš s kýmkoľvek robiť čokoľvek, nikdy to nebude také, aké by to bolo s tvojou Robin.“

Niekedy som uvažoval, či som dostatočne veľké hovado na to, aby som mohol prestať milovať svoju manželku a zaplietol sa s nejakou inou.

Teraz sa mi zdá, že som až priveľký somár na to, aby som mohol byť také hovado. To je celé nejaké doslonené.

Možno je aj škoda, že nevyzerám ako kengura..

Áno, začína to byť trápne a už som o tom hovoril, ale keď mi je zle, tak mi je zle úplne riadne.

Hovorím tomu domino efekt.

Najprv sa cítim zle psychicky. To už som opisoval v tej časti o všetkých zvieratách okrem mroža. A tak teda napíšem sem aj jeho: mrož.

Spokojní?!

/*Jeden človek sa raz vyjadril, že keby má také myšlienkové pochody, ako má Daniel, obesil by sa. Veľmi presné vyjadrenie.*/

Potom sa cítim zle ešte aj duchovne, napríklad sa ocitnem sám vo vlastnej hlave a potom mi je permanentne do plaču.

A nakoniec príde finále: ochoriem. Väčšinou dostanem najprv horúčky, ale raz som už dostal aj zaucho a až potom prišiel hlavy bôľ a sauna.

Keď som ležal v horúčke prvý deň, hneď ma prišla ratovať frajerka. Samozrejme, že bola milá, voňavá a ochotná riskovať, že to odo mňa chytí, čiže absolútne presne plnila bežné mužské sny.

Priniesla mi pomaranče, úsmev a čaj.

Vedel som, že smrdím.

Aj ona to vedela.

Nepomohlo.

Po nejakej dobe strávenej len s vlastným potom, o tom radšej potom, najradšej nikdy, sa dostavila aj Soňa. Vyzerala veľmi dobre a možno jej to brucho aj pristalo. Naozaj som jej uveril, že sa na malého Benedikta Mórica Kartuziánskeho, osloboditeľa Trantárie a severnej časti Kuala Lumpur, teší.

/*Nie, ona nevyzradí skutočné meno svojho decka pred jeho narodením. To už asi ani Batman v tomto utajovaní osobných údajov nie je zásadovejší ako ona. A mám dojem, že ani Miro si nie je úplne istý, či sa jeho dieťa náhodou nebude volať Chĺpok alebo Tatko Šmolko... Ale Miro je pokojný, lebo sa vraj dohodli, že ak si zvládne vyprodukovať ďalšieho potomka, môže ho zasa pomenovať on. Iba meno Fantomas mu Soňa zakázala.*/

„Máš tu bordel a smrad,“ dala mi Soňa ruku na čelo bez opýtania.

„Jediný zmyslový orgán, ktorým som to doteraz nemusel vnímať, bol sluch. Pekne ďakujem,“ precedil som pomedzi zuby vrcholne opatrne, pretože na perách mi už medzičasom začali kvitnúť zimnice, opary a kliatby.

„Tak prečo s tým nič nerobíš?“

„Pretože jediná vec, ktorá ma serie viac ako bordel, je jeho odstraňovanie,“ dal som najavo, že na úprimné odpovede dnes  naozaj nie je vhodné počasie.

„Vyzeráš príšerne..“

„Preto som matke neoznámil, že som ochorel. Tiež by si to všimla..“ venoval som sa tvorbe spamu.

„Priniesla som ti fľašu domáceho ovocia na medicínske účely.“

„Hruška?“

„Hruška.“

„Tš,“ zasipel som pohŕdavo.

„Hrušku máš predsa rád,“ neporozumela.

„Vy, priatelia, a tá vaša profesionálna láska... to je ten najhorší druh cynizmu,“ preukázal som, ako chronicky som nešťastný.

Ani ma neodkopla. Len sa pozrela niekam do preč, rýchlejšie, než je bežné, klipkala očami a ticho prehltla.

„Nedám si s tebou, malému Bilbovi alkohol neprospieva. Keď sa narodí, potom to doriešime. ...ak teda nezomrieš, keď máš tak naponáhlo do prdele z vlastnej existencie,“ rozprávala, akoby som ju predtým neurazil ďaleko viac, ako sa patrí na naše pomery.

Potom sa zdvihla a bez akéhokoľvek vysvetlenia šla do kuchyne. Tam chvíľu šramotila a potom chvíľu nešramotila.

Zakričala, že darček mi nechala na kredenci. Potom sa začala poberať. Posledný raz na mňa pozrela, nesúhlasne zakývala hlavou a zabuchla za sebou dvere.

Už som spomínal, že po posledných tridsiatich troch rokoch sa mi večný život vôbec nezdá ako dobrý nápad?

Zobral som si na kolená počítač zastavil som sa na facebooku, aby som si pozrel, koľkým ľuďom sa páčil môj posledný nihilistický status.

Miro medzi nimi nebol.

On nemá rád, keď som nešťastný.

„Vraj si sa nechcel rozprávať s mojou manželkou,“ povedal miesto pozdravu veselo, keď som mu otváral dvere.

Z jeho veselosti som usúdil, že mu to nevyrozprávala úplne tak, ako sa to stalo.

„Nechcel.“

Vošiel dnu, vyzul sa, topánky položil ich pekne vedľa seba a vykročil ku gauču.

„Ako sa má Aretka?“ spýtal sa.

/*On jediný ju volal AretKa. Všetci ostatní sme ju volali Areta. Niektoré mená, zdá sa, neznejú tak dobre, keď do nich pridávate nádych miloty.*/

/**Ako veľmi v riti som, keď riešim také sračky?**/

„Neveľmi, keď som chorý,“ neodpovedal som.

„Mhm. A čo, lieči ťa zodpovedne?“ pokračoval divne. Keby sa to spýtal s úsmevom, bolo by to také celkom.. normálne. Ale on sa pýtal vážne, takmer obviňujúco.

„Snaží sa.“

„Ale ty nechceš vyzdravieť, však?“ pochopil to.

Mlčal som.

„Je v tom Karolína, však?“

Miro sa vôbec nevyzná v ženách, nedokáže porozumieť pointám absurdných vtipov alebo niečoho obdobného.

A na druhej strane je v otázke citov štyrikrát bystrejší ako obyčajní smrteľníci a nikdy som úplne nerozumel, ako to funguje. Možno je to taký ten druh rodičovskej lásky.. akože keď má svojich rád proste zacíti, ako to je..

Je to taká pripečená kombinácia, keď je niekto úplne vypatlaný a zároveň génius. Ale najpripečenejšie je to vtedy, keď sa oba výrazy vzťahujú na ten istý odbor.

„Ako by mohla? Rok a pól s ňou nie som v kontakte.“

„Veď toto. Takže ako to dokáže?“ kde sa to v tom idiotovi berie?

„Areta mi raz za čas povie niečo ako: -Pokojne ma pomiluj,“ začal som úplne od boku, ako mám vo zvyku.

„A čo ty raz za čas na to?“

„Svoje lajdáctvo si užívam vo všetkom, len k tomuto sa za ten svet nedokážem dokopať,“ povedal som unavene.

„O lajdáctve si mi naposledy hovoril ešte pred vaším rozvodom,“ pokračoval v chápaní, čo je zasa nad moje chápanie. Veď on je pôvodne debil..

„Tak.“

„To neznie dobre...“ vrátil sa k hlúpemu rozprávaniu známych faktov, čo zasa nesedelo do daného éteru, nakoľko pred chvíľou dokázal, že debilom vlastne nie je.

Zdvihol som obočie, aby som ho nemusel odkopnúť. Predsa ho mám rád, aj keď by bol problém mu to povedať.

„Takže čo budeš robiť?“ spýtal sa Miro otvorene.

„Odkedy ste zobratí kladiete rovnaké otázky?“

„Odkedy si sa rozviedol opravuješ gramatické chyby ako tvoja bývalá manželka?“ kopol ma za tri body, čo nikdy predtým nedokázal.

„Soňa má na teba väčší vplyv, než by mi kedy napadlo.“

„Áno. A tiež mi povedala, že ani mne zrejme nebudeš chcieť odpovedať na otázky.“

„A mala pravdu,“ prisvedčil som chladne.

„A povedala aj, že ti doniesla fľašu hrušky.“

„Skutočne,“ bol som ako Karolína.

„Na zajtra som si zobral voľno,“ povedal.

„Blahoželám.“

„Pretože sa ideme sa spolu rozbiť,“ oznámil mi drzo.

„Nechcem.“

„A o to tu ide.“

„Ak si myslíš, že budeš len ticho smrdieť, si na omyle,“ vyhlásil s menšími problémami.

„Už sme obaja opití, čo chceš riešiť?“ ja hovorím vždy bez problémov, aj keď som zdrúzganý.

„Keď tak miluješ Karolínu, prečo si sa dal dohromady s Aretou? To v prvom rade,“ šiel na to radšej pomaly.

„Pretože Karolína o mňa neprejavuje záujem.“

„A?“

„A ja nemusím zostať navždy sám len preto, že Karolína na mňa vôbec nie je zvedavá.“

/*Zrejme mi dosť dramaticky a nevypočítateľne behala mimika tváre, keď tak nad tým spätne uvažujem. Vždy, keď premýšľam, mračím sa. A po šiestich poldecákoch sa to zrejme prejavovalo ešte divokejšie.*/

/**Už ani neriešim, prečo riešim takéto zbytočné koniny. Ani vy to neriešte..**/

„To je o tebe, ale čo Areta?“ kopol ma Miro zase.

„Čo s ňou, furt?“

„Oženil by si sa s ňou?“

„Akože aj po predošlých skúsenostiach?“ vyprskol som do cynicko-ironického opileckého smiechu.

„Áno,“ on zostal vážny.

„Neoženil,“ povedal som ticho.

„Ale jej o to zrejme ide,“ usvedčil ma Miro zo sviniarstva. „Ona s tebou pravdepodobne chce zostať.“

Odmietal som reagovať.

„A ty s ňou?“

Odmietal som reagovať.

„Daniel!“

„Nezobral by som si ju, dobre? Nemohol by som jej to urobiť.“

„Tak je jasné, čo teraz MUSÍŠ urobiť.“

„Ty by si už nikdy nemal piť, ty hajzel,“ vynadal som mu neprávom a ešte aj bez mäkčeňa na konci slova.

Napriek tomu, že je to debil, má pravdu.

Jeho žena má pravdu v zase tom, že som kretén.

A keďže som kretén..