Kapitola 8: Raz sa rozpadnem

8) Raz sa rozpadnem

Odmalička som smoliar. Som ten typ človeka, ktorému prestane hrať hudba práve vtedy, keď sa dostane na parket. A tiež som to ja, kto pri každej príležitosti na privítanie podá skrini malíček na nohe.

(Mimochodom, viete, v čom je malíček naozaj jedinečný okrem toho, že je najmenší? Je to dômyselný prístroj na hľadanie nábytku potme.)

A možno je Karolína jediná žena na svete, ktorá je schopná to zniesť na vlastnom manželovi. A možno zasa mám iba smolu.

Samému mi pripadá zvláštne, že o tom píšem takto, ale inak by sa to asi nedalo, ani keby som chcel.

Sme zobratí dva roky a za tie dva roky sa udialo všeličo. Mali sme tri týždne, počas ktorých sme sa nerozprávali, pretože som Karolíne nabúral jej starý črep a pridlho mi trvalo, než som si uvedomil, že arogancia nebude ako ospravedlnenie fungovať. Na druhej strane to ona celkom dosť prehnala raz, keď som odmietol robiť spoločnosť jej a jej matke pri nejakej náhodnej návšteve. Mal som byť s Mirom a nechcel som z tohto dôvodu odvolávať sľub. A ona to vzala... vážnejšie, než by som to vzal ja.

Neviem veľmi zdôvodniť, prečo som začal tým zlým, tak teda pridám aj fakt, že sme zohratí vo všetkom, na čo mi príde myseľ, okrem jedinej veci: ona umýva riady rýchlejšie ako ich ja stíham utierať a potom sa mi vysmieva.

Snažíme sa o dieťa, zatiaľ sa nepodarilo. Keď som pesimista, je mi to ľúto a začínam sa báť. Keď som optimista, hovorím, že aspoň mám dôvod pokračovať v snahe... často.

Ale jedna vec ma znepokojuje ešte viac a to nemusím byť ani pesimista. Karolíne zvädli jej nezmyselné palmy a to nič dobré neveští, nakoľko sa často bojím, že s nimi trávi čas radšej ako so mnou.

Vlastne je v poslednej dobe celá nejaká iná. Roztržitá, na čo som si vďaka jej obvyklej pozornosti ku všetkému v okruhu päťdesiat kilometrov ešte stále nezvykol. A schudla. Náhle, že som si ani nestihol pozrieť, kedy sa to stalo. Nič, čo by som nedokázal pretrpieť, len som pocítil vzdialený náznak trpkosti, keď som ideálne kontúry jej zadku našiel iba v takej slabšej, nízko kalorickej forme. Je to stále tá najvydarenejšia žena, čo som videl, len je to nejaké..

„Karolínka, čo keby ti radšej kúpim myčku riadu?“ pýtal som sa so zmučeným výrazom popri nestíhaní.

A žiadna odpoveď, iba ďalej drhla taniere.

„Karolínka?“

„Hm?“ sprítomnela.

„Čo keby ti radšej kúpim myčku riadu?“ zopakoval som.

„Aha, super.“

„Čo?“ zľakol som sa.

„Že super,“ zopakovala automaticky.

„Ani ma neskáraš za to, že som použil nespisovné slovo? Myčka predsa nie je v slovenskom jazyku a tebe to lezie na nervy, pamätáš?“ naozaj som sa zľakol.

Možno som tomu pripisoval len priveľký význam. A možno nie. Predsa ma vždy opravuje. Krabica, pirula, myčka, valadinka, krumple, paradajky, idem vonku a všetky ostatné výrazy, ktoré už len zo zásady musí opraviť..

„Mohol by si to dokončiť bezo mňa? Potrebujem sextánom opraviť písomku, pretože už ju tu mám tri týždne na stole a oni, chúdence, by chceli skončiť štvrťrok...“ hovorila popri odchode bez toho, aby čo i len na sekundu zaostrila pohľad na čokoľvek hmotné.

Toto je jedna z tých chvíľ, kedy človek nevie, či má druhého radšej nepustiť samého alebo ho nechať tak.

A ja nikdy neviem.

A tentokrát som ju nechal odísť k písomkám.

V tú noc sa so mnou milovala tak lajdácky ako ešte nikdy. Nezaujato, akoby škrabala mrkvu alebo prevliekala posteľnú  bielizeň. Milovala sa so mnou lajdácky a latentne ako som ani nevedel, že to ide. Nárokovala si na to, čo malo byť moje, a nedovolila mi vziať si nič z toho, na čo som sa tešil, hoci úplne bez zábran robila všetko ako obvykle. A zároveň tak... lajdácky.

Ani neviem, aký iný výraz okrem lajdáckosti by som mohol použiť. Ako domáca úloha na kolene počas prestávky, ako čerstvo a proformaticky umytý záchod tesne pred návštevou, ako prach zametený pod skriňu. Lajdácky a bez citov, lajdácky a bez výchovy, lajdácky a bez vášne, lajdácky a bez rozkoše, zbrklo a možno aj bez lásky.

A možno úplne plánovane. Možno ako automat na kávu. Možno len treba zadať to, na čo máš chuť, alebo aspoň niečo na skrátenie času, keď už niekde musíš byť a nechce sa ti byť tam bez chutnania toho niečoho, čo aspoň znie skutočne..

V to ráno som ju nechal v posteli samu.

Zobudil som sa úplne nezvyčajne a úplne neočakávane, ako sa ku mne ani len nehodí. Obvykle spím, až kým ma neoblejú, ale teraz, o piatej hodine ráno..

Akoby sa zdalo, že i tá posteľ je menej pohodlná ako včera. Pozrel som si svoju ženu, nahú a odkopanú, nezakrytú a úprimne spiacu. A pocítil som otáznik.

Priblížil som sa k jej telu, privoňal som si k svojmu najsladšiemu víťazstvu a prikryl  som ju svojím paplónom, voči ktorému už dávno vyjadrila svoje preferencie.

Obliekol som si nejaké veci, ktoré sa vďaka mojej osobnosti povaľovali navôkol, na ruku som si dal hodinky, vzal som si kľúče a nehlučne som zmizol.

Ako som tak kráčal rýchlejšie a rýchlejšie, až som skoro bežal, uvedomil som si, ako veľmi neznášam, keď neviem.

Neviem proste.

Nič.

Našiel som. Bola tam proste iba dostatočne príjemná cesta na to, aby si na ňu človek o šiestej ráno len tak ľahol a nechal sa štípať komármi hľadiac do ničoho.

Cítil som sa ako po dobrom filme, ktorý, keď skončí, zanechá po sebe prázdnotu. Ani neviem, z čoho tá prázdnota vychádza. Ako keby sa skončilo niečo, čo malo zanechať hlboký dojem, ale zanechalo to len nepríjemnú skutočnosť, že príbeh už skončil. Čo prichádza po dobrom filme? Len zistenie, že toto by sa oplatilo zažiť v reáli.

Ale čo prichádza po zistení, že človek jednoducho nevie, či by bol radšej, keby to bolo alebo nebolo skutočné?

Vrátil som sa domov, ľahol som si vedľa Karolíny a prikryl som sa. Ani neviem, komu vlastne mala patriť tá vec, ktorou som sa prikryl. Odrazu mi ale došlo ľúto. Uvedomil som si, ako mi bolo dobre, keď sme toto vlastníctvo neriešili a jednoducho sme všetko prenechali Karolínkinej nadvláde.

A uvedomil som si, ako sa bojím, že to tak nezostane.

Sme spolu  takmer štyri roky, z toho dva sme zobratí. Za ten čas sa ani raz nestalo, že by mi jedlo, ktoré pripravila, nechutilo. Aj keď tvrdila, že sa niečo nepodarilo, nemal som dôvod jej veriť. No dnes... taký kentus.

„Prepáč, ale už mám dosť,“ povedal som.

„Mhm. Je to hnusné,“ potvrdila.

„Je.“

Ticho.

„Kto si a čo si urobila s Karolínou?“ spýtal som sa.

„No tak som raz pokazila obed, no,“ hodila príbor na stôl, postavila sa mi chrbtom a začala napúšťať drez.

„A zvädli ti palmy.“

„Aj tak ich nemáš rád.“

„A schudla si.“

„Nezdalo sa mi, že by ti to prekážalo pri obchytkávaní.“

„A neopravuješ písomky.“

„To som nikdy nerobila načas.“

„A zvädli ti palmy,“ zvýraznil som.

„O čo ti ide, dočerta?“ otočila sa na mňa s nožom ešte stále v ruke.

„Čo sa s tebou deje?“ spýtal som sa potichu.

„Čo by sa malo?“ vrčala na mňa.

„Karolína. Jedávame spolu, spávame spolu, pozeráme spolu filmy, kúpil som ti klavír a rozbil som ti to tvoje pseudo-auto. Poznám ťa.“

„Tak by si mal vedieť, že keď poviem nič, tak nič,“ bola neoblomná.

„Môžem ti s tým nejako pomôcť?“ aj ja som bol neoblomný.

„Áno. Daj mi týždeň, idem k mame.“

Ticho som sa na ňu pozeral a cítil som sa ako taký reproduktor, ktorý robí len zzzzzzzzzzzz a čaká, či niekto vnútri niečo nepovie do mikrofónu. Nepovedal.

„Bude ti potom lepšie?“

„To nesľubujem,“ odpovedala, ako je jej vlastné.

„Zavoláš mi?“ spýtal som sa s nádejou.

„Nie,“ povedala rovno.

„Dáš mi na rozlúčku pusu?“

„Možno,“ aspoň nachvíľku sa usmiala.

Keď nastupovala do auta, otáčala kľúčom a zasa extrémne neelegantne vyrážala z parkoviska, cítil som sa hrozne. Akoby som odrazu uveril, že jeden človek iného človeka jednoducho nedokáže zachrániť. Že, aj keby ako chce, nie je v jeho moci vytiahnuť ho nad hladinu.

Prvý deň, počas ktorého som bol sám doma, sa volal streda. Ráno som strávil v práci, ako sa patrí. Nikdy som nechápal, prečo ma baví byť lekárom. Moja sestrička je odo mňa o dvadsať rokov staršia, venujem sa úrazom na štýl zlomených rúk a sŕdc, občas vyberiem niekomu nejaké znamienko, nič zaujímavé.

Pacientky so mnou občas skúšajú flirtovať, ale zvyčajne si to rozmyslia hneď po tom, čo uvidia môj doktorský rukopis.

Sestrička so mnou našťastie neflirtuje.

Po zvyšok dňa som sa deptal.

Druhý deň som nazýval štvrtkom. Deptal som sa už od rána, obed bol hnusný a meškal som do práce. No čo už, bezo mňa to aj tak nezačne.

Tretí deň bol piatkom. To mávame operačný deň. Krvi, ako keď koňa zastrelíš, injekcie a nechuť jesť čokoľvek iné okrem horaliek.

A sobota bola vážne štedrá, čo sa týka dôvodov byť nasratý, aj keď som tento víkend mal voľno. Žral som párky, na čo už dávno nie som zvyknutý, oblial som sa čajom a to som ešte ani nespomenul, že ma zobudil nejaký ukričaný pes a nie Karolína.

Nemal som nič, čo by som vydržal čítať.

Nemal som nikoho, do koho by som mohol zaryť skalpel, voľná sú nafigu.

Miro so Soňou boli na nejakom predraženom snobskom výlete, takže som nemal komu robiť zle.

Nemal som náladu.

Nemal som chuť to vydržať.

Okolo trištvrte na večer som nastúpil do auta a vyrazil som do domu svojej svokry, voči ktorej necítim absolútne nič. Nevadí mi, neľúbim ju, iba rešpektujem jej existenciu. Keď potrebuje vŕtať poličky, vŕtam poličky. Keď prinesie svoje zavárané marhule, jem zavárané marhule. Keď príde, ja zostanem alebo odídem alebo sa ešte chvíľu jednoducho nevrátim domov.

Pozdravil som ju, pobozkal som ju na líce a zistil som od nej, kde je Karolína.

Išla sedieť k jazeru pár stoviek metrov vzdialenému, ako to robí každý deň.

Táto jarná sobota bola zamračená, takže pri jazere nesedel nikto okrem nej. Sedela na tráve odetá do nohavíc a v tínedžerskej chlapčenskej mikine červenej farby, ktorá jej svedčala viac ako hociktorému tínedžerovi, pre ktorého bola pôvodne mienená.

Určite si ma všimla, ale neotočila ku mne hlavu. Len ma nechala  približovať sa rýchlosťou kroku a absolútne nezdvihla akúkoľvek časť tela na pozdrav.

Pomaly som prišiel k nej, prisadol som si a hlavu som otočil k jazeru, nie k nej.

Po nejakom čase povedala: „Nedodržal si slovo.“

„Nedalo sa to vydržať, každý deň žrať párky.“

„Skutočne,“ povedala neurčito.

Zasa sme chvíľu sedeli potichu. Potom sa ku mne otočila a ja som jej pozrel do tváre. Schudla ešte viac. Mala jemne viditeľnejšie tvárové kosti, trochu väčšie oči a suché pery, ktorých kútiky šli melancholicky dolu.

„Žena, čo sa to s tebou deje?“ spýtal som sa ľútostivo.

Mlčanie dochutené pohľadom do očí.

„Si chorá? Prosím, povedz mi.“

„Nie som chorá, telesne som úplne v poriadku,“ neupokojila ma.

„Je to mnou?“

„Nie. Nepochopil by si to.“

„Kto sa má snažiť to pochopiť, ak nie ja?“

Po nejakom čase, ktorý zasa strávila mlčanlivým pozeraním do vody, povedala: „Neviem ti to vysvetliť nijako racionálne, tak musíš chápať obrazy.“

„Dobre.“

„Rozpadla som sa na milión úlomkov.“

„Tak musíme nájsť lepidlo,“ chytil som ju za ruku.

No ona ju vytiahla z mojej.

„Už sa mi to raz stalo. Predtým, ako sme sa spoznali. Teraz to bude veľmi dlho veľmi zlé.“

A mala pravdu. Naše nekonečné rozhovory prerušované príležitostným jedením, milovaním sa a navštevovaním zamestnaní sa stali vyhynutým druhom.

Raz až dvakrát za mesiac sa odhodlala stále viac lajdácky sa so mnou vyspať, ale časom frekvencia klesla ešte viac. Už to nikoho nebavilo, keď sme sa cítili ako cudzinci.

Ja som v tom čase začal písať básne. Básne plné nadávok, beznádeje a slov ako panoptikum.

Pomaly som sa začínal cítiť ako pred prvou kapitolou. Voľný čas som trávieval s Miroslavom, ktorý ma často obviňuje z depresívneho mlčania. Karolína sa stretávala so Soňou, ale po ich výjazdoch obe vyzerali takým poetickým spôsobom dosť hrozne. Soňa s Mirom si vychádzali relatívne dobre, až kým sa Miro nezačal príležitostne hádať ohľadom nechutných závesov lososovej farby, o ktorej som ani nevedel, že existuje, až kým ma o tom Soňa neinformovala. V každom prípade oni spolu fungovali aj naďalej primerane s občasným vŕzganím a vzdychmi.