Kapitola 3: Rudiment sa revanšuje

3) Rudiment sa revanšuje

Berieme do úvahy celý vesmír, dobre? V našom vesmíre, v našej galaxii, v našej slnečnej sústave a na našej planéte, na našej pologuli a na našom kontinente, v našej krajine a v našom meste... je veľmi veľa bezpečných miest. Miest, na ktorých sa premávajú bezpečné automobily plné prázdnych ľudí, ktorí sú obkrútení bezpečnostnými pásmi zabezpečujúcimi úplne bezpečie i bez airbagov, ale tie tam pre istotu sú tiež, ktorí majú úplne bezpečne uložené svoje zábezpeky v dostatočne stabilne zabezpečených bankách a ktorí môžu svoje peniaze bezpečne vyhadzovať na to, aby mohli zažiť trochu nebezpečenstva.

Vyzerajú ťažkopádne, ťažko sa s touto realitou zžívajú a ich životy sú ťažšie, ako by oni sami chceli. Niektorých ťaží svedomie, iných obťažkávajú túžby po užívaní si a živote bez iných ťažkostí ako je vyzliekanie spodnej bielizne svojim sexuálnym kamarátom s výhodami alebo bez. Je to s nimi naťažko a možno práve preto tak obľubujú bezozmyselné taburetky a poťahy na sedadlá do auta.

„Nerád odpovedám na tento druh otázok.“

„Nerád odpovedáš na akékoľvek otázky.“

„Nerád hovorím pravdu a nerád klamem.“

„Takže... nehovoríš nič.“

„Ale áno! Narozprávam toho veľa, len toho veľa neprezradím.“

„Si idiot.“

„Isteže. Avšak v akom zmysle slova tentokrát?“

„Keď to nepovieš, bude ťa to štvať minimálne rovnako, ako keby si to povedal. Možno i viac. Vlastne... takmer určite to bude viac.“

          „Ty ma o tom poučuj, pokrytec. Úprimný si bol naposledy v dvadsiatom storočí.“

          „Nehovorím, že to nechápem. Hovorím len, že ak sa budeš chcieť s ľuďmi permanentne hrať na schovávačku, v jednom bode ich prestane baviť hľadať ťa.“

„Ako to môžeš povedať?“

          „Raz som sa im skryl... ale oni to zobrali tak, že som sa im stratil. A odrazu už nejako nechodil autobus, na ktorý som sa každé spoliehal...“

„Človek by čakal, že keď sa pozrie na hodinky, nájde tam odpoveď na otázku, koľko má času. Ale aj v tomto prípade sú jeho očakávania mylné. Hodinky úspešne oznamujú len to, koľko času už prešlo,“ vzdychol som si znudene hľadiac na toho cvoka.

          Kde bolo, tam bolo, aj Miro bol. Miro bol celkom milý chlapík. Vždy vedel nájsť miesto na parkovanie, rád umýval riady (vraj ho to upokojovalo), bol dochvíľny a triedil odpad. Bol by celkom fajn, len jedna jeho vada ma vždy vytočila do nepríčetnosti. Totiž... nikdy neveril, že niečo dokáže. A potom automaticky z nejakého pripečeného vzorca dokázal prísť na to, že, keďže na to nemá, nemusí to vlastne ani skúšať.

Miro pracoval vo firme so softvérom. Bavilo ho to. On totiž rád počítal matice. /*A tiež ich aj rád vymieňal, keď menil letné gumy za zimné, ale to sem nepatrí.*/ A tiež vždy hľadal spôsoby, ako použiť všetky spôsoby a cesty, ktoré už niekedy predtým vyskúšal, a nevadilo mu zostať každý deň tak pól hodiny po zmene ešte na svojom mieste. Písal iba jedným perom, ktoré pre neho má sentimentálnu hodnotu, a tak mal v šuflíku (on tak volá šuplíky a mne to príde tiež celkom fain [to je tiež on]) vždy dostatočnú zásobu nových náplní.

Niekedy je pre mňa ťažké prijať fakt, že sa s ním priatelím, ale väčšinou len pokrčím plecami a uvedomím si, že aspoň pri svojej modrej kravate s bielymi pásikmi vyzerá relatívne sofistikovane, a tiež je výhodné, že keď je deprimovaný, rád ma niekam pozve.

          Je to pravý bezpečný človek z rodu tých, ktorých som nazačiatku popisoval. A aj dnes mal depresiu, pretože sa cíti celkom bezpečne, čo je v podstate nebezpečné.

         

„Ako to vydržíš, počúvať všetky tie moje nezmyselné kecy o živote a vesmíre?“ pýtal sa.

„Jednoducho. Kým rozprávaš, spievam si svoj vnútorný song,“ odpovedal som.

„Vieš, ja nikdy neviem... buď som sa mal narodiť o desať rokov skôr alebo o desať rokov neskôr. Sme spolu od školy, obaja máme dvadsaťsedem a nič sa nám nedarí. Keby máme sedemnásť a mohli ísť odznova, alebo keby máme tridsaťsedem a už máme aspoň to najhoršie za sebou, čiže sme buď sami alebo (ne)šťastne ženatí, veci by boli celkom iné... Také prijateľnejšie. Nemyslíš?“ bľabotal.

„Oh, there ain’t no rest for the wicked, Money don’t grow on trees... počkať! Čo si vravel?“ robil som to schválne. Pozná tú pesničku, takže mi bolo jasné, že ho to vytočí. Ale bolo to hrané. Vždy ho počúvam, aj keď nechápem prečo a absolútne nikdy by som to nikomu neodporúčal.

„Máš pravdu, som odpad,“ využil to ako ďalšiu žiletku na sebatýranie.

„Jediné repliky z tvojich prehovorov, ktoré boli plnohodnotne sračkami a pomenúvali by ťa odpadom, sa týkali teba, priateľu. Inak si celkom v poriadku. Stále by si mohol byť napríklad mrochtľa a až to je zlé.“

„Mohol by som byť čo?“ reagoval prehnane, ako bolo uňho zvykom.

„Mrochtľa,“ odpovedal som bez emócií.

„A to je čo?“ stále reagoval prehnane.

„Mrochtľa je živočích, ktorý pripomína komára. Bzučí, pije krv a nemá nijaký dôvod, prečo pokračovať vo svojej existencii,“ referoval som vlastnú definíciu.

„Ja nie som mrochtľa, takže tá mrochtľa si tu ty. Prečo nemáš chuť existovať?“

Je zaujímavé, že napriek tomu, aký je to debil, vždy nejako vytuší, na čo narážam.

„Nie si mrochtľa?“ čudoval som sa, čo je overená metóda vychádzajúca z umenia zahovárať.

„Nie, nie som. Ak by si chcel nejaký definičný obor pre mňa, skôr by som zapadal do skupiny rudiment,“ úspešne sa nechal okašľať, debil jeden.

„Rudý cement?“ hyperbolizoval som ho.

„Rudiment. To je napríklad apendix alebo kostrč alebo po narodení už aj pupok. Je to orgán, ktorý telo nepotrebuje a ak oň príde, nič sa nestane. Poznám babu, čo nemá pupok, pretože plastika pŕs jej proste nestačila. Je v pohode... teda zdravotne určite. A apendix nemá napríklad aj môj brat. Takže... ak by som teraz zomrel, nijaká škoda pre tento svet by to nebola. Ale zasa necítim, že by som mal umrieť. Krvácam síce, a robím to rád, ale aj tak sa mi nechce umierať. Chápeš?“

„I’ve got bills to pay, I’ve got mouths to feed and there’s nothing in this world for free... Čo?“ akože som precitol zo svojej vnútornej piesne už po druhý raz.

„Tak nič. Ale budem sa ti revanšovať, keď už ty robíš veci, o ktorých vieš, že ich neznášam.“

Áno, Miro naozaj neznáša, keď ho ignorujem. Teda... neignorujem. Teda... väčšinou. Ak sa nevenujem niekomu menej únavnému, tak ho vždy a za každých okolností počúvam, aj keď mi to pravdepodobne škodí.

„Čo tá baba, ktorá ťa prepadla a stiahla na šialený výlet?“ vypytoval sa.

„No, vlastne som s ňou odvtedy nehovoril...“

„Ale veď si vravel, že sa stretávate celkom často posledné tri týždne!“ nerozumel.

„Jaj, vlastne áno. Soňa je dosť fajn a má dobrý zmysel pre humor,“ snažil som sa uspokojiť jeho potrebu tázať sa. /*Tázať sa – klásť otázky, autorom som možno aj ja, ktovie. ...ale asi nie som. Nikdy nie som, aj keď som, nie som. Čo??*/

Z nejakého dôvodu som si automaticky spomenul na Karolínu a ani mi nenapadlo... v každom prípade je to mesiac odvtedy, čo sme sa prvýkrát (ak nie hneď aj naposledy) videli a odvtedy ani poštový chrobák, ani šťuchnutie na facebooku (kde som si ju nepridal, lebo nepoznám jej priezvisko, čo je v podstate trápne priznanie, ale prečo sa na niečo hrať?) a ani mi nezavolala, hoci číslo by si celkom jednoducho vedela zohnať od zrejme-vševediacej-a-o-všetkom-informovanej-nie-až-tak-tajnej-informátorky Dady alebo od našej milej fuck-the-system-rebelky menom Soňa.

„Em, Soňa. A čo s ňou?“ pýtal sa veľavýznamne.

Toto je jedna z vlastností, ktoré na ňom proste nemusím. On by chcel, aby všetci žili šťastne až do smrti. Má rád jednoduché vzťahy, jednoduché riešenia a keď sú ľudia šťastní. To je v podstate dobrák od kosti, ale ja proste... neuvažujem v tejto rovine. Na moje predné sklo sa vždy prilepí priveľa hmyzu a vtáčích hovien na to, aby som videl jasne pred seba, tak len mykám kérmanom, ako práve príde. Vždy som odkázaný na to, že musím hádať, čo je asi predo mnou. A ak to je útes, tak mám smolu. Prečo on vie, koho chce, koho ľúbi, kde je hranica medzi tým a tým druhým a kedy sa neprekračuje?

„Si debil,“ zhrnul som stručne.

„To je pravda, máš bod,“ povedal.

„Podľa richtárkinej škály by som mal možno aj tri,“ nevysvetlil som mu ani f.

„Zem sa netrasie, takže tu ide o... čo?“ snažil sa pochopiť asociácie.

„Nie, naozaj sa nesnaž. Platím ja.“

Odkedy sa priatelím so Soňou, odrazu rozumiem tomu, prečo nie sú ani mrochtle a ani intelektuáli ohrozené druhy a prečo na svete existuje tak veľa skládok odpadu.

Ona totiž všetko vie.

Rozprávala mi príhodu o tom, ako raz nejaká banda nejakých chalanov šla na nejaké miesto za nejakým účelom. A ako tak šli, náhodou sa pred nich dostali nejaké dievčatá, ktoré s týmito chalanmi mali nejaké machinácie a nejaké iné niečo. Rad chalanov pustil rad dievčat pred seba a začal si zo svojho predchodca uťahovať, že ide pomaly. V tom istý smarťan z radu chlapcov vyhlásil:

„Ako so ženami? To je ako pri chôdzi. Buď sa prispôsobíš, alebo obídeš.“

/*Ak som náhodou niekedy napísal „predchodca“ miesto „predchodcu“, možno som to urobil s nejakým úmyslom a mal som prečo... ale už asi iba čert vie prečo.*/

Soňa mala veľa odpovedí na otázky o vesmíre, živote a tak vôbec.

Niekedy z ničoho nič stíchla a minúty bola len tak ticho. Snažil som sa to narušiť, ale okrem sústredeného počúvania som z nej nič nedostal. Inokedy sa hlasno smiala a neváhala sa vyzuť v nejakej lacnej reštaurácií (na drahé bola príliš málo mrochtľou) a topánky usadiť na miesto vedľa seba. Raz pre ne objednala malú pizzu, čo čašníka zarazilo. Vyhovel jej a ona mu dala za to dala telefónne číslo... na mňa. A preto dostala tri body a ja som mu potom dal to jej. Nakoniec nezavolal ani jednému, čo považujeme za všeobecnú škodu na morálke a svetovom dedičstve UNESCO.

Miro sa s ňou zoznámil pri jednom náhodnom stretnutí, ktoré som náhodou pripravil a ako na návnadu nahodil obidvom. Obom som im poslal smsku so znením: „BuffaloPub, osem hodín, striptíz.“ Vedel som, že oboch zaujme slovo striptíz. Soňa by prišla skórovať, čo by bolo úžasné derby, pretože sme približne vyrovnaní súperi, čomu ďakujem za rastúcu hodnotu sarkazmu vo svojom vyjadrovaní sa, a Miro by ma prišiel moralizovať a zobrať preč.

Neklamal som, striptíz sa nakoniec naozaj konal. Aj keď iba taký ten duševný, keď sa mladé dievčatá neboja preukázať nedostatok mozgovej kôry a tak. Prišla tam taká mladučká mrochtľa aj so svojím rudimentom a oblečená bola vkusne do legíniek motívu americkej vlajky a trička zloženého z neurčitého kusu handry. Potom sa k nim pripojil aj zvyšok stáda, ktoré by svojou početnosťou bodovalo aj v savane samotnej Afriky, a o zábavu som mal postarané. Miro prišiel, striptíz nenašiel a zasmial sa, Soňa prišla, nenašla striptíz a tak ma aspoň pikantne pomenovala. Prečo očividnú nasprostastosť iba ja považujem za nechutnú obscénnosť, ktorá by sa nemala vynášať na verejnosť?

No dobre, pokoj.

Späť k veci.

Príjemný večer.

O čom sa rozpráva stroskotanec, fiflena a debil?

No predsa každý o sebe. Začala fiflena, pretože je z nás najkrajšia, bohvie odkiaľ aj najbohatšia, má najlepší cit pre roztáčanie mince na stole a vie vymenovať názvy mesiacov vo francúzštine.

„Chlapci, idete na to príliš zložito. Keby sa človek nechcel deptať, tak to nerobí,“ priznávala sa otvorene.

„Prosím vás, ako to môžete povedať? Je veľa ľudí, ktorí na to majú dobrý dôvod!“ buchotal Miro. To by nebol on, keby jej nevykal až dovtedy, kým ho vyslovene nepoprosí, aby to nerobil, pretože jej tým robí hanbu.

„Tak počúvaj, panák strojený,“ zastavila ho so smiechom, „láskavo si formálny tón nechaj na presviedčanie svojich zákazníkov, aby si otvorili účet práve u teba. Minimálne taký dojem vrhá tá nedobre ožehlená košeľa. Takže... si poisťovák alebo iba máš ľavú frajerku?“ spýtala sa pre mňa priehľadne, preňho iba s obrovským štýlom. Miro totiž nikdy nepochopil, ako ženy myslia. Mhm. A ani ako nemyslia.

„Som nezadaný softvérový inžinier,“ priznal sa pokorne a bol by som prisahal, že som uhádol, čo naskákalo vtedy Soni do hlavy. Teda, keby nebola žena, určite by mi to bolo jasné. Takto mi to bolo... hm, jedno.

„Okej, to sa aspoň dá vyliečiť. Takže... celá moja teória stojí na tom, že každý človek by teoreticky v každom období roka mal byť schopný kedykoľvek znešťastnieť. Aha, vymyslela som slovo! Drvivá väčšina ľudí sa nepáči samému sebe, nemá dosť peňazí, má otravného suseda alebo by chcela menej hlučný vysávač. Samozrejme ešte môže byť exemplár poškodený alebo zaľúbený do svojej vytipovanej zberačky tequillovej rastliny, hradného pána, nedosiahnuteľnej modelky alebo, najväčšia sranda, do teplého či ako-psí-čumák chladného jedinca rovnakého či iného druhu.“

Miro počúval so zatajeným dychom, ja som počítal kryštáliky cukru v tej malej papierovej tubičke, ktorú som našiel na stole.

A Soňa pokračovala a pokračovala a pokračovala...

„Avšak! Tie dôvody sa dajú prehliadať a dá sa to aj relatívne často a aj relatívne úspešne. Keď sa však človek naraz zamyslí, lebo jeho hlava už nevie, čo od dobroty, príde na to, že má právo byť nešťastný a tie problémy proste... začnú vážiť viac, hmotnosť rastie exponenciálne.

Typický príklad je Daniel. Keď je s nami, vyzerá v pohode. Teda... až na ten pokus o briadku. Ak je sám, zrejme chlasce studené nápoje a rozmýšľa nad tým, prečo to nedopadlo nejako inak. Daniel, je to tak?“ dokončila efektne a efektívne.

„Vlastne nie. Skôr rozmýšľam, prečo som sa ešte stále nenaučil hrať na gitare,“ zaksichtil som sa ako Hercules Poirot, keď sa tvári, že tie jeho fúzy sú pravé.

„Okej, Sonička, práve si ho prekukla a zrušila ako teplú vodu. Vlastne som za takto kvalitný odpis už dlho nepočul. Daniel, ty na popálené miesta aplikuj vodu,“ snažil sa držať sa v prúde držať Miroslav, na čo sa Soňa len od srdca zasmiala a glgla si zo svojej minerálky s citrónom.

„By the way, prečo som dostal iba tri kocky ľadu?“ aktualizoval som skóre.

„Objednám ti ďalšie?“ spýtal sa Miro bystrý ako potôčik.

„Ale, kašli na to,“ zažehnal som s úsmevom a žmurkol som na Soňu.

„Aké kašli na to?! Za briadku nič?“ vybuchla Soňa rozhorčene.

„Och, skoro som zabudol. Nakoľko briadka ani vtip o nej nie sú dostatočne epické na viac, dostaneš plus jeden, čo na dnešok znamená, že vyhrávaš päť jedna,“ splnil som jej želanie.

„Ja vám asi nerozumiem,“ dvíhal obočie Miroslav.

„Takže to najhlavnejšie si pochopil,“ zaobalila Soňa, na čo som jej ukázal palec hore a tým to zmenil na šesť jedna pre ňu.

„Dobre, v pohode. Ale nedá mi to, keď už sme tu v tejto intelektuálnej zostave, musím sa pýtať. Nikde inde nie je ekosystém dostatočne dobre vyčlenený na to, aby som riešil dôležité otázky,“ snažil sa vzbudiť intelektuálny dojem, čo dosť výrazne pokazil kolou v ruke. Kola nevyzerá intelektuálne. Ale, ktovie prečo, Soňa len zdvihla kútiky úst pripravená počúvať.

„Ja viem, že toto už riešili generácie predo mnou, ale stále nedokážem pochopiť, ako tie ženy rozmýšľajú. A nakoľko je milá Sonička celkom... vydarený exemplár,“ ponúkol neotesaný kompliment, „rád by som túto situáciu zneužil a začal svoje laboratórne cvičenie, téma: Ako fungujú ženy?“ dokončil oveľa menej poeticky, ako plánoval.

Ale ja som asi zasa mimo. Ja tieto jeho excesy pokladám za nežiadúce a nie zaujímavé pre ženy, ale Soňa proste počúvala, usmievala sa a ani raz nevyjadrila nič, za čo by som jej mohol prirátať k nahratému skóre.

„Toto je jedna z tém, v ktorých sa až tak doma necítim, pretože sa to veľmi zle vysvetľuje,“ začala Soňa. „Obávam sa, že v tomto prípade vám môžem ponúknuť iba svoje teórie, ktoré ešte vedci nestihli dokázať.“

„Stále lepšie ako úplná tma,“ zhodnotil Miroslav.

Ja som len zostal ticho a čakal som, čo príde.

„Ak sa chceme dostať k ženám, najľahšie bude začať u mužov, pretože tí sú celí takí... zjednodušení. Muži rozmýšľajú na základe magnetiek na chladničke.“

„Aha,“ reagoval som výstižne.

„Predstavme si, že muž, v tomto prípade premenná Móricko, spozná ženu, premenná Hortenzia-,“ začala, no Miro jej skočil do reči.

„Nemohla by sa radšej volať Bohdana?“

„Nie, bude to Hortenzia,“ vyhlásila Soňa neoblomne.

„Okej, Móricko a Hortenzia,“ zhrnul som nedočkavo.

„Takže. Móricko spozná Hortenziu. Inými slovami, kúpi si chladničku značky Hortenzia a začne si na ňu lepiť magnetky. Najprv si nalepí magnetku ‚Poznám ju.‘ Zatiaľ sa chápeme?“

„Magnetka ‚Poznám ju‘,“ zopakoval Miroslav prezieravo.

„Po nejakom čase sa Móricko prichytí pri myšlienke, že mu Hortenzia aj celkom chutí, tak si nalepí ďalšiu magnetku, teda ‚Mám ju rád.‘. Postupom času si tam prilepuje ďalšie ako ‚Je to kočka.‘, ‚Dobre varí.‘, ‚Vyspal by som sa s ňou.‘, ‚Chcem s ňou byť.‘... U každého Móricka sú nálepky rozličné, poradie, v ktorom ich kladie, sa tiež mení vzhľadom na Móricka i Hortenziu. Na každej chladničke menom Hortenzia sú nálepky rozličné, pretože nie je Hortenzia ako Hortenzia. Jedna má nálepku ‚Pekné poprsie.‘, iná má nálepku ‚Zlatá osobnosť.‘.“

„A čo to znamená v praktickom živote?“ dožadoval sa Miroslav.

„Že chlap ženu zbadá, teda si kúpi chladničku, a záleží len na ňom, na chémií v jeho hlave a presnej lokácií krvi v jeho tele, aké nálepky jej prilepí. V podstate je chlap celý čas schopný dolepovať nové a nové nálepky. Platí len jedno obmedzenie: Čo raz nalepil, to je nalepené.“

„Ako veľmi nalepené?“ pýtal sa Miro zase.

„Natrvalo. ‚Chcela ma.‘, ‚Nechcela ma.‘, ‚Nevie prehadzovať rýchlosti.‘, ‚Zahla.‘... Natrvalo,“ vyvetlila.

„No a čo s tými nálepkami?“ pýtal som sa, aj keď som už správne vytušil, ako bude znieť odpoveď.

„V mužových očiach vyhráva jednoznačne tá, ktorá ich má najviac. Je jedno, či pozitívnych alebo negatívnych, muži nič také nepoznajú. Oni majú len nálepky. A práve preto možno chlapa zbaliť na komplimenty aj na provokácie. Na cukor aj na bič. A ideálne na kombináciu,“ skončila s úsmevom, ktorý nás odrovnal.

„To znie až príliš povedome...“ zhrnul Miro akoby to niekto potreboval. „A ženy?“

„Ženy sú v tomto úplne iné. Ženy sú hypermarkety. Ony majú na mužov svoje poličky špeciálne uspôsobené na mužov. Avšak zatiaľ, čo muži kupujú na každú ženu novú chladničku, ženy majú stále tie isté poličky, len menia veci na regáli.“

„Aha,“ prehovoril som zasa ja.

„Príklad? Žena má poličku ‚Kamarát‘ v oddiele ‚Nie je to možné‘ a každý nešťastník, ktorý sa na ňu dostane, je v podstate pripravený o možnosť sa s dotyčnou oženiť. Ženy totiž majú obrovský problém preložiť prvok Móricko z poličky ‚Kamarát‘ do poličky ‚Je to otázne‘ alebo ‚Zaujíma ma‘,“ pokračovala rozvážne hlasom chirurga, ktorý nachádza stále nové a nové nádory.

„Koľko je poličiek?“ spýtal som sa pragmaticky.

„Hlavné oddiely sú dva. ‚Je to s ním možné‘ a ‚Nie je to s ním možné‘ a pri najhoršom si žena postojí pred skriňou v stave ‚Čo teraz?‘. To sú dva hlavné oddiely v hypermarkete Žena. Tie majú svoj pododdiely. Oddiel ‚Nie je to s ním možné‘ môže mať pododdiely napríklad: ‚Kamarát‘, ‚Hovado‘, ‚Chudáčik‘, ,Zadaný‘, ,Quasimodo‘, ‚Nechápem, čo na ňom niekto môže vidieť.‘ a moja obľúbená: ‚Ale keď on je taký hrozne super!‘.

Potom oddiel ‚Je to s ním možné‘ má oddiely: ‚Nezadaný‘, ‚Hovado‘, ‚Zadaný‘, ‚Chudáčik‘, ,On mi tak strašne lezie na nervy!‘ a moja obľúbená: ‚Nechápem, čo na ňom môže niekto vidieť.‘ Ak by aj náhodou bola v oddiele ‚Možné‘ polička rovnakého názvu, ako sa nachádza v oddiele ‚Nemožné‘, absolútne spolu nesúvisia, takže mužské otázky typu „Prečo on môže a ja nie, keď nás máš rada rovnako?!“ absolútne žene nezvonia a nedávajú zmysel, nedokáže ich vysvetliť ani zdôvodniť, bujón do polievky znie logickejšie.“

„Aha,“ vydralo sa zo mňa.

„To je... naozaj desné,“ jachtal Miro.

„Samozrejme, pododdiely môžu byť u každej ženy iné a rozhodne nie všetci muži a nie všetky ženy fungujú takto. Je to vlastne celkom ako v slovenskom jazyku. Výnimky potvrdzujú pravidlo a výnimiek je niekedy viac ako prípadov, na ktoré sa pravidlo skutočne vzťahuje,“ naparovala sa Soňa nebrániac sa Mirovej chvále.

„Nie je nijaký spôsob, ako sa vyslobodiť zo zajatia poličky ‚Kamarát‘?“ pýtal sa Miro.

„Ženy raz za čas svoju skriňu upratujú alebo sa vnútorne sťahujú na novú planétu a vtedy zvyknú prezrieť celý obsah. Pri tejto príležitosti zvyknú vždy niečo nepotrebné zo skrine vyhodiť. (Iba ak by to boli ťažké zberateľky nepoužiteľných suvenírov.) Ak ťa žena vyhodí, máš šancu sa znova nanominovať do skrine a, ak budeš mať šťastie, možno ťa hodí do iného oddielu či pododdielu. Iný spôsob nepoznám. A nepoznám ani ženu, ktorá by dokázala bez sebatrýzne chodiť s niekým Nemožným,“ dokončila zamyslene.

„Muži sú rudimentami oveľa častejšie, ako by sa mohlo zdať,“ dodal Miroslav na záver.

A mne napadlo, čo asi práve robí Karolína na svojej domovskej planéte, niekde v diaľke.

Karolína podvedome zarývala zuby do svojej červenej tužky popri čítaní počarbaného papiera. Odrazu prižmúrila oči a jej tvár prezrádzala jediné: úmysel zabiť.

Potom sa bližšie naklonila k papieru, urobila červenú čiarku a svojím vyumelkovaným písmom poznamenala: „Podmieňovací spôsob sa tvorí posúvaním časov. „Ak by som mohol, niečo by som bol býval urobil.“ A nepíšeme nič také ako „Keby vypadnem z okna, bolelo by to.“.

Potom sa pohodlnejšie usadila vo svojom obľúbenom kresle a cítila sa povznesene, pretože, keď je kondicionál znovu v správnom tvare, svet je znovu v bezpečí.

Pozrela sa smerom ku kvetináču, nikto nevie prečo.

/*V kvetináči bola palma.

Áno, dobre čítaš, palma.

Naozaj to bola palma, nepozeraj sa tak.*/

A vôbec netušila, že som vtedy na ňu myslel.

A aj predtým.

A aj potom.