Kapitola 5: Ruža pre Rómea

5) Ruža pre Rómea

         

Takže... v minulej časti ste mohli vidieť písmená. Toľko k minulej časti.

         

V týchto časoch sa nad všetkým maturuje. Je to celkom bežný jav, čo k modernej spoločnosti. Nosia sa stužky, lúšti sa sudoku a ústne sa odpovedá na nepríjemné otázky. Najčastejšie sa stáva, že zúčastnení odpovede nepoznajú a tak iba nejako improvizujú a snažia sa svojho skúšajúceho presvedčiť k zhovievavosti. Bohužiaľ, niektorí v maturitnej porote sú iba zasratí byrokrati, ktorých uspokoja len dve veci:

1)             Odpoveď na chlp presne podľa ich Gusta.

2)             Možnosť študentovi nevynadať do debilov a potom začať tou frázou „No nepotešil jste mě..“

Soňa vravieva, že tento druh ľudí potrebuje liečbu na diagnózu svojho idiotizmu, nie popravu. Ale aj tak by som nepoľavoval vo vyberaní zlatej strednej cesty a teda, ako to vravieva istý humorný skladateľ, občas to treba zabiť. Predsa to stojí za tých pár bodov.

/*Bodov od bodnúť, nie od bod.*/

Možno práve preto som sa práve opieral práve o studenú stenu natretú práve takou nízkorozpočtovou farbou, akú ste možno v škole na stenách mali práve vy.

         

Ale kto je tu v práve?

Kto je v tomto štáte naozaj v práve?

Zápach strednej školy, referát o dvojtaktnom motore na stene a prítomnosť toho nostalgiu vzbudzujúceho múru mi vháňa beznádej a bezvieru v ľudský úsudok do môjho už beztak trápeného srdiečka.

U nás, v krajine nám zasľúbenej, to funguje tak, že na pedagogiku väčšina ľudí chodí s pohnútkami druhu „No keď už nič iné...“. Učiteľ má totiž tak polovicu platu iných vysokoškolsky vzdelaných ľudí a robotu rovnako vyťažujúcu. No a čo z toho postupom času a litosferických dosiek vyplynulo? Za učiteľov už chodia iba dva typy ľudí:

1)             Indivíduá vyššieho rádu, ktoré napríklad neuspeli v profesii podľa plánu A a teraz sa snažia demotivovať svojich študentov k učeniu sa svojou inkompetenciou, ktorej prítomnosť sa dá dokázať štúdiou ich učenia.

2)             Všadeprítomní altruisti, ktorí sa do učiteľstva pustili aj napriek faktu, že majú funkčné mozgové bunky a aj kvapku človečenstva. Títo to berú ako poslanie, nie ako povolanie. A majú pravdu. Nikto s trochou ľudskosti by ich do takýchto podmienok nevolal. Ale možno ich tam niekto poslal po vydarenej hádke. Miesto „Choď do pekla.“ Možno niekto povedal „Choď na pedagogiku.“ a tak sa to možno začalo, ako forma urieknutia pre bystrých ľudí s pozostatkom charakteru.

Človek by čakal, že človeku bude záležať na tom, aby jeho deti dostali vzdelanie na správnej úrovni a neučili sa veci mechanicky ale aj dynamicky. Ale ostáva tu otázka, koľko škôl u nás dieťa naučí AKO myslieť a nielen KEDY myslieť alebo prinajhoršom ešte aj ČO si myslieť?

No nič, zostáva na vláde, aby to napravila.

Vlastne.. no nič.

Dobre. Ale kto by čakal, že sa ocitnem práve tu? Naozaj mi to ani len nenapadlo. Behal som prstami po drevnatej stonke svojej pokornej nemegalomanskej ruže v rukách a dúfal som, že to pochopí ako nesmelý pokus o jemnosť, ktorého výsledky otrasú podstatou budúcich pokusov o experimenty, pre ktoré si ešte stále pestujem malú, ale nehynúcu nádej.

Pól druhej. Zostáva ešte tak päť minút, kým Karolína vyjde spoza tých dverí. Je celkom zvláštne, že mi kázala čakať pred triedou. Keby čakám vonku, možno by som vôbec nebol vystavený tým násťročným dievčinám, čo ma už párkrát obišli na chodbe a šepkali si, rád by som vedel čo. Vážne... keby sa Karolína uspokojí s tým, že ju počkám pred školou, nebolo by to oveľa elegantnejšie a rečovo úspornejšie riešenie?

V každom prípade som to ale ja, kto je tá vtierka, takže som to ja, kto sa prispôsobí bez hádok.

„Viete, možno by stačilo spýtať sa, kto som. Ušetrili by ste veľa energie,“ nevydržal som to.

Celkom pekné dievča, tak sedemnásť rokov staré, sa na mňa usmialo. „Popravde ma to ani nezaujíma,“ zrušila ma tak efektne, že by som jej bol býval dal tri body. „Len sme sa pozastavili nad tým kvetom. Mysleli sme si, že gentlemani už vyhynuli.“

„Aj ja som bol o tom dlho presvedčený.“

„To je ospravedlnenie?“ vypytovalo sa.

„Neviem. Asi nie,“ rozmýšľal som.

„V každom prípade je profesorka Lipová dôkazom vášho dobrého vkusu,“ žmurkla na mňa a bez rozlúčky odišla, berúc so sebou aj to druhé uchichotané stvorenie.

Počkať. Ona sa volá Lipová? Nikdy predtým som jej priezvisko nepočul. Mal by som jej nazrieť do dokladov, aby som si to overil. Ale ak sa vážne volá Lipová...

Zazvonilo a ja som sa zľakol. Tak sústredene som na to čakal, že ma to až vyrušilo zo  sústredenia a mykol som sa.

Samozrejme, prví z triedy vždy vypadnú študenti. Do bufetu, na záchody, do šatní, na malé zbližovačky po chodbách alebo aj keď iba tak z princípu.

Počul som Karolínin hlas ako ešte dačo vykladal o zbierke na výlet a pár sekúnd na to vyšla.

Oblečená v nohaviciach a tričku. Trochu ma to prekvapilo, nakoľko som ju mal v hlave ešte stále pevne zafixovanú, ako je zaodetá v tých jej bielych šatách. Čo už, proste nie som realista.

„Ahoj,“ povedala a prišla ma pobozkať na líce. Z nejakého dôvodu sa mi to zdalo menej vrúcne, ako som čakal. Možno preto, že už sme sa skoro dva mesiace nevideli a až teraz som sa dozvedel, ako znie jej priezvisko.

Už som spomínal, že asi proste iba nie som realista?

„Rád ťa vidím. Pre teba,“ podal som jej ružu s nesmelým úsmevom, nakoľko mi závan reality odobral možno aj všetko odhodlanie.

„Ďakujem,“ vzala si ružu, roztržito k nej privoňala a opäť sa na mňa pozrela pod takým tým zvláštnym uhlom. „Pôjdeme niekam? Ani sa mi až tak nechce zostávať na chodbe,“ povedala

Na kieho frasa ma potom nechávala čakať tu?!

„Som za tebou,“ usmial som sa na ňu sprisahanecky.

Usporiadala si v rukách triednu knihu, učiteľský zápisník, učebnicu literatúry a ružu, otočila sa smerom do ničoty a vykročila.

Prvé fakty, ktoré by som mal vziať do úvahy? Úplne prvý fakt je jednoduchý, teda som hrozne paranoidný a strašne často si myslím, že viem, že sa niečo deje, keď ľudia nie sú takí, akých si ich vo svojom druhom fakte, teda v nerealizme, predstavujem.

A Karolína bola presne taká. Respektíve bola presne úplne iná, ako som si ju predstavoval. Čakal som ten jej zasnený pohľad, možno úsmev a možno legendárnu a pre ňu znamenitú otázku, či je skutočná. Ja by som sa zamyslel, pretože takýto ľudia obyčajne nebývajú skutoční, usmial by som sa na ňu a uistil by som ju, že je tou najpríjemnejšou ilúziou na svete.

Ale teraz.. tie knihy, nohavice, povinnosti vychádzajúce z roly učiteľa, jej existencia, to všetko prichádza také skutočné a reálne. Jednoducho realita.

Ačum. A na realitu som predsa alergický.

Čo to znamená?

„Počkáš tu, prosím ťa? Len si zbehnem do zborovne vziať kabát a môžeme ísť niekam na kávu alebo niečo,“ informovala ma.

„Iste, počkám,“ súhlasil som a kým som sa jej viac nápadne, ako som plánoval, prechádzal očami po tele otočenom chrbtom, pokračoval som vo svojich úvahách, únavách a úpravách.

Na základe štvorväzbového uhlíka a formálnych fráz patriacich do bežných rozhovorov dvoch dospelých ľudí sme sa presunuli do auta. Môjho, pretože Karolína zvláda tých štyristo metrov od jej bytu do školy prejsť aj pešo. Dozvedel som sa, že náhradné riešenia hľadá iba vtedy, ak padajú traktory, krúpy, meteority alebo ženy na opätkoch.

„Daniel, pozval si ma na rande preto, že som žena podľa tvojho vkusu?“ začala otvorenou hrou na sedadle spolujazdca.

„Klamal by som, keby som povedal, že nie,“ snažil som sa ja hru jemne privierať.

„Tak si pokojne mohol pozvať aj seba, pretože tak veľmi nevieš, čo chceš a mal by si chcieť, že možno si už žena aj plnohodnotnejšie ako ja,“ struhla mi z fleku.

„Môžem ti dať štyri body?“

„A ešte si aj nemotorný, čo sa týka uhýbania pred odpoveďami,“ zvyšovala náskok.

„Káva, úsmevy, dvojzmysly a také typické veci patriace k pokojnému rande... nič?“

„Pozvanie na kávu prijímam, ale iba ak bude z automatu. Práve som sa rozhodla, kam ideme.“

„To znie hrozivo,“ poznamenal som.

/*V tomto bode zaznieva ticho intenzity H za času t s frekvenciou f. Inými slovami, bolelo to.*/

/*Čas ticha už uplynul.*/

A Karolína sa diabolsky uškrnula.

„Vystrašenejší ako teraz už aj tak nebudeš, takže sa pokojne neboj,“ usmiala sa na mňa konečne tak, že som jej to aj mohol veriť. Akoby sa odrazu teplota vzduchu vrátila do úrovní, v ktorých sa druhu Homo Sapiens Sapiens žije celkom príjemne.

„Papio Anubis,“ čítala Karolína štítok, „presne to si ty.“

„To mám taký škaredý zadok, že som pavián?“ šiel som na to s humorom, aj keď sa ma to viac-menej-viac dotklo.

„Paviány žijú v stočlenných a aj väčších skupinách. Sem-tam niečo zožerú, ale väčšinu času trávia tým, že zo svojej alebo niečej srsti vyťahujú nejaké... veci,“ vysvetľovala zanietene s podtónom, aký si už nikdy neodpustím pomenovať učiteľským.

„A majú škaredé odchutné ružové rite,“ šomral som.

„Ale choď niekam s tou tvojou riťou. Tu ide o to, že presne ako oni, aj ty väčšinu času zabíjaš niečím... malým a nekreatívnym, čo zahŕňa špáranie sa v niečích nedôležitých a príliš stupídnych hlúpostiach,“ vysvetlila prvýkrát zrozumiteľne.

„Vieš, ja som si vždy myslel, že keby som zviera, tak som jednoznačne somár. Nejaký sympatický exotický somár, to by bol ideál,“ už som sa nehneval, ale musím sa priznať, že jej extrémne trefné štípuce prirovnania si vždy vyberú svoju daň. A ešte aj tie paviánie rite...

„Exotický somár? Počkaj, niekde v letáku som videla, kde sa tu nachádzajú kone. A somári sú s koníkmi predsa na jedno kopyto, to bude blízko pri sebe,“ behala očami po papieri. „Aha, tu to je. Hneď za pavilónom týchto netvorov,“ ukazovala na obrázok.

„Poďme sa teda pozrieť na somára,“ odobril som.

Až teraz som si uvedomil, aké sú zoologické záhrady prehliadané, keď sa píšu zoznamy najvzrušujúcejších, najzábavnejších, na inšpiráciu a vtipy najbohatších a hlavne nikdy nudných destinácií pre všetky vekové, váhové a váhavé kategórie.

Samozrejme, tiež až teraz som si uvedomil, že u Karolíny viem predpokladať len jednu vec: nič, čo viem predpokladať ako možný scenár do budúcnosti, u nej ani len z diaľky nehrozí ako možnosť na realizáciu. Ona jednoducho nie je niekto, koho kroky by som vedel odhadnúť.

/*A tou logikou by malo byť jasné, že aj tento predpoklad je automaticky pokladaný za nepodložený.*/

Možno je to tým, že sa rozhoduje z rozmaru v danej sekunde a je to len neskutočne impulzívny cvok.

A možno je jej diabolský šialený plán taký úžasne sofistikovaný, že absolútne nikto netuší, ako bude pokračovať.

„Nechceš byť radšej zebra?“ navrhla.

„Nie, neustúpim od názoru somár,“ zamietol som.

„Africký?“

„Myslíš si, že je dostatočne exotický?“

„Je, ale je aj škaredý,“ vyjadrila svoje znechutenie.

„To je v poriadku, budem teda somár africký, latinsky Equus.. hm, to druhé slovo neviem prečítať,“ skormútene som sa pozeral na štítok.

„To je zrejme Asinus alebo tak,“ pomáhala mi pri čítaní nakláňajúc sa a opierajúc sa rukou o mňa. Ona je taká nepríjemne príjemná spoločnosť..

„No a čo som ja?“ vypytovala sa.

„Ty to nevieš?“ čudoval som sa.

„Povedz ty, pretože ja by som si povedala niečo ako.. hm. Pásomnica. Aj ja som stále hladná.“

„Mne sa hodí vydra,“ nesmelo som nadškrtol.

„Vydra?“ zúžili sa jej oči.

„Vydry sú super. A vydra je pekné slovo,“ bránil som sa.

„Sú vydry v našej mega zoologickej?“ pátrala.

„Neviem, ale môj odhad by bol, že ani nie. To nie je jednoduché, zohnať takú vydru,“ usmieval som sa.

„Prečo by to nebolo ľahké?“ zobrala to Karolínka až z príliš doslovnej perspektívy.

„Veď to poznáš. Väčšina vydier ešte stále holduje zvykom starých mám, takže neopúšťa svoje domovy. Niektoré síce chodia chytať trochu neobvyklejšie pochutiny, ale aj ony už sú odsudzované za toľký liberalizmus. A teraz si predstav, že by nejaká vydra doma pri večeri zadelila, že odchádza na riviéru do bližšie nepomenovanej zoologickej záhrady. Myslíš si, že by jej také novoty prešli len tak?“ konšpiroval som možno až príliš zapálene.

„No a prečo vydra? Som príliš konzervatívna?“ zazerala na mňa naozaj, naozaj výhražne.

„Eh, nie. Videla si niekedy vydru?“ hľadal som alternatívy.

„Neviem, asi nie. A ty?“ nenechávala sa zastrašiť.

„V dokumente. Vydry sú strašne pekné. A vraj aj veľmi inteligentné! A ešte je vydra také pekné slovo,“ vydralo sa zo mňa.

„Hm. Takže to si radšej ešte preklepnem,“ neustúpila ani o centimeter zo svojho postoja „No počkaj, zajac!“.

„Prosím vás, nemohli by ste nás odfotiť?“ podišla ku mne v úlohe spíkra mladá manželka.

„Čo ak vám ukradnem foťák?“ reagoval som presne tak, ako je pre mňa príznačné.

„Ja vás rada odfotím, už som s kradnutím prestala,“ vstúpila do toho Karolína štýlom, ktorý je pre ňu typický.

„Ďakujem,“ usmiala sa a ostražito podala Karolíne fotoaparát v evidentnom záblesku obavy.

/*Cvak, zmena pozície, cvak, utíšenie decka, cvak.*/

„Mohli by ste nám to, prosím, oplatiť?“ spýtala sa Karolína a nečakajúc na odpoveď podala svoj mobil mladej žienke

/*Cvak, štuchanec do rebier, Danielov úsmev, cvak.*/

„Hm. Tá je zaujímavá,“ skonštatoval som pozerajúc na fotku.

„Máš pravdu, je super,“ povedala Karolína a tým jasne dala najavo, že presne toto je môj názor.

Potom sa Karolína asi sekundu pozerala niekam do diaľky, jemne sa usmiala a elegantne otočila ku mne hlavu. Tak, ako to robia tie ženy v reklamách na dlhé riasy.

„O čo ti ide?“ spýtala sa potichu.

„Ja len utekám pred realitou,“ odpovedal som rovnako potichu, možno až príliš pomaly.

„A prišiel si za mnou. Nie je to obvykle tak, že princ zachraňuje dámu?“

Len som sa jej pozeral do očí a zostal som potichu.

„Prečo si myslíš, že ma môžeš len tak postaviť do úlohy Rómea v tejto tvojej fraške?“ spýtala sa obviňujúco. Nachvíľočku mi mimika jej tváre pripomenula výraz malého dievčatka, ktoré som raz stretol stratené v nákupnom centre.

„Karolína, už si veľké dievča. Vieš, že pred niektorými vecami ťa nemôžem ochrániť, aj keď by som veľmi rád.“

Schmatla ma a oprela si čelo o moju hruď.

„Tak čo?“

„...ale môžem sa s tebou báť, ak mi to dovolíš.“

„Prečo mi nemôžeš sľúbiť, že ma ochrániš pred strachom?“ spýtala sa potichu, ale pevným hlasom bez stopy plaču.

„Myslíš si, že by som mal moc ten sľub splniť?“ objal som ju.

„Myslím si, že ťarcha toho sľubu by ti tú moc dala,“ odpovedala potichu.

„Prečo odo mňa žiadaš také niečo?“

„Pretože ja nemôžem udávať smer, ktorým sa máme vybrať. Ja by som ani nechcela ísť ďalej. A navyše neviem používať auto navigáciu.“

„Ak sľúbim, že ťa ochránim, môžem ti kvety nosiť častejšie?“ hlas mi zmäkol.

„Ale už nie ruže. Najradšej mám slnečnice.“