Kapitola 13: Slová ako submisívna

13) Slová ako submisívna

„No a kto je toto?“ pýtala sa Karolína kývajúc hlavou smerom k Tarzanovi drzo ležiacemu vedľa mňa.

„To je môj priateľ Tarzan.“

„Aha. A vychádzate si dobre?“

„Je to celkom v pohode. Jediné, čo mi na ňom vadí, je fakt, že číta fantasy a sci-fi literatúru,“ rozprával som tak uvoľnene, ako to len šlo. Nebolo to veľmi jednoduché, keďže som vedel, že Karolína sleduje každý môj pohyb, ale snažil som sa naozaj krvopotne. Koniec koncov, o čom sa rozprávať s učiteľkou literatúry, ak nechcete prezradiť nič osobné zadarmo a bez zaplatenia?

„Domácu či zahraničnú?“ vybehla učiteľka literatúry.

„Dovezenú, isteže. Na Slovensku nikto fantasy ani sci-fi nevydáva. Na čo aj, keď si to každý napíše sám.“

Karolína sa trošku zasmiala a v tomto bode som aj ja už mal dostatočné množstvo zozbieraných dát na úvodný dojem z nej.

Zostala taká schudnutá, aká bola, keď sme sa lúčili. Stále veľmi očarujúca, prirodzene, ale aj tak bola najviac podľa mojej chuti, keď ešte mávala o tých päť kilogramov viac. Plavé vlasy, príliš bystré oči a dlhé nohy navlečené do priliehavých čiernych nohavíc obrysujúcich priam spektakulárne krivky. Biele tričko s primeraným výstrihom, niečo zavesené na krku a perfektný rúž. Moja manželka.

Manželka, pri ktorej by som sa musel snažiť ešte oveľa viac, aby som s ňou dokázal pokračovať v debate o ničom. A ani Tarzan nemal rád túto konverzáciu... navyše neznáša kritiku fantasy a sci-fi literatúry, voči ktorej je ona odjakživa zaujatá.

„Prečo si vlastne odišla?“ spýtal som sa otvorene.

„Aby som sa mohla vrátiť, samozrejme,“ ona otvorene odmietla odpovedať.

„A dosiahla si svoj cieľ?“ pokračoval som.

Karolína sa zadívala niekam do priestoru nado mnou, trochu prižmúrila oči a zamyslela sa, alebo to zamyslenie prinajmenšom dokonale zahrala.

V každom prípade mi napadlo, že to mohla mať aj vypočítané, pretože práve sa k nám prišli pripojiť Soňa s Bruchom, Soňa niesla aj kávu.

/* Potomka, ktorého meno, pohlavie, úlohu na tomto svete a kapacitu čarodejných schopností zdedených po rodičoch ešte nepoznáme, sme sa rozhodli volať Brucho, pretože nám už dochádzali vtipné prezývky. Druhá najzaužívanejšia nadávka po Bruchovi bol jednoducho Pupok. Teraz ma už len zaujíma, aké vysoké sú šance tohto dieťaťa na plnohodnotný život... */

„Tu máte. A nehádajte sa mi tu láskavo, škodí to môjmu vnútornému démonovi,“ povedala Soňa akože humorne, aj keď bolo dosť evidentné, ako veľmi jej záleží na tom, aby v miestnosti zostala priaznivá atmosféra.

„Neboj sa, ja už aj tak musím ísť,“ predniesla Karolína s neuveriteľným (ani mu nikto neuveril) úsmevom.

„Tak skoro?“ pýtala sa Soňa. „Aj Mirko by ťa určite rád videl.“ Až teraz som si uvedomil, aká vie byť Karolína plachá a ako zle znie slovo Mirko, keď vychádza zo Soniných úst.

„Naozaj už musím ísť,“ nedala sa Karolína.

„Ak je to mnou, odídem radšej ja,“ ozval som sa.

„Nie, je to v poriadku, naozaj musím ísť. Ešte som nebola s mamou,“ vysvetlila a ja som sa rozhodol, že sa jej nepriznám, odkiaľ pochádzajú koláče, ktoré som pôvodne chcel zakompomonovať do tejto party. Teraz som si to vrecko len pritiahol bližšie k sebe a tváril som sa, že neexistujem ani ja, tobôž vrecko.

Potom zdvihla svoju velebnú a pekne tvarovanú zadnicu z koženého gauča, zobrala si kabát a preniesla svoj pozitívny estetický dojem do haly.

Cítil som sa ako idiot a pomyslel som si, že sa ta vyberiem tiež. Našťastie som sa mohol vyhovoriť na kávu, ktorú som mal v ruke, a sám seba presvedčiť, že to ako dôvod na kŕčovité sedenie stačí.

„Maj sa, Daniel,“ ozval sa Karolínin hlas zdvorilo.

„Dovidenia, Karolínka,“ odpovedal môj hlas zdvorilo.

Soňa zatvorila za Karolínou dvere a premiestnila sa do izby. Tarzan sa zdržal komentárov a pokojne pokračoval v ničnerobení.

„Čo káva?“ venovala mi Soňa znechutený ale aj súcitný pohľad.

„Aj ja idem.“

„Pochybujem, že by ti to akokoľvek pomohlo.“

„Čo je presne o nič menej ako tvoja káva.“

„Daniel, upokoj sa, prosím ťa,“ povedala Soňa mierne a umierňujúco.

„Prečo?“ odvrkol som.

„Pretože keď si pokojný, nie si na zahodenie,“ radila mi.

Usmial som sa na ňu v prekvapení po nečakanom komplimente, ktorými ona teda rozhodne neplytvá.

„Už bež. A túto vec si zober so sebou,“ vyhadzovala skôr Tarzana ako mňa, dovolím si predpokladať.

Ten to pochopil okamžite, je to predsa bystrý chlapík.

A bral to v pohode, tak športovo. A to je samo o sebe divné, pretože športom opovrhuje..

Znovu sme s Tarzanom nasadli do auta, znovu sme sa na seba päť sekúnd nepriateľsky pozerali, aby sme nevyšli z cviku, a znovu sme počúvali hudbu.

Tarzan mal v očiach odhodlanie.

Ja mokro. Asi sa mi spotili.

Keď som prišiel domov, vyzeral som pokojne, ale vo vnútri som akútne stresoval.

Tak ako vždy, keď akútne alebo chronicky stresujem, zobral som do ruky pero, našiel som zdrap papiera a potom som začal písať o zmysle života a iných hlúpostiach. Väčšinou sračky nepublikujem, tentokrát spravím výnimku.

.

..a o iných hlúpostiach

Iba tak sa večer ponoriť do úvah o

zmysle života a iných hlúpostiach ktoré

nikdy nikomu nič dobré nepriniesli a nikdy nemali žiadny zmysel iba ak

 všetky tie významné zbytočnosti

typu sociálna istota a právo nevypovedať ktorým

vďačme za chaos a všeobecnú morálku a 

iné poľutovaniahodné pravidlá lebo

absolútne presne vedia čo sa

patrí a

čo by sa radšej malo odohrávať za zavretými dverami na

izbe dvoch

milencov ktorí

zabudli na prstene

a do postele ich vlákala jedine vášnivá chuť sa spolu

večer iba tak zbytočne neponárať do úvah o 

zmysle života a o iných hlúpostiach...

Tarzan prišiel k papieru, prečítal si nechutný výlev a pozrel na mňa s nemou otázkou, narážajúc na moje psychické zdravie. Ach, keby len vedel...

O tri dni som sa rozhodol, že veci nemôžu zostať takto. Že ja nemôžem zostať takto.

Tarzan odišiel von včera, keď bolo ráno. Dnes je večer. Stále nie je doma. Zrejme zomrel.

Alebo ma necháva bojovať tento boj samého, aby som trochu dospel.

Nie, určite bude mŕtvy..

Vyriešil som to tak, že som Karolínke pekne zavolal a pozval som ju na večeru.

Tak teda aspoň do nášho spoločného obľúbeného pajzlu.

Dobre, toto je podpásovka, ale do zoologickej.

Nič nezabralo. Trikrát ma zdvorilo, ale jasne odmietla.

Tarzan sa zasa nevrátil.

„Ako by aj mohol, predsa je mŕtvy,“ mrmlal som si absolútne vypatlaný nečakaným obratom všetkého na zlé. Iba moje ladenie sa nezmenilo na zlé. Moja nálada sa zmenila z ‚na hovno‘ na ‚na dne‘.

Až keď mi moja sestrička, ktorá sa špecializuje na pekne tvarované sadry, povedala, že som roztržitý ako žena pripravujúca sa na sobáš, som si uvedomil, že som na tom asi zle.

Kam som to klesol, keď som si ako každý zamilovaný hlupák myslel, že nič okrem happy endu ma už čakať ani nemôže?

Tš.

Konečne prišiel víkend a podľa času, ktorý sa datoval a meral v Stredozemi, to bol už piaty deň, čo sa Tarzan doma neukázal.

Nakoľko moji milovaní zombíci, na ktorých v poslednej dobe spomínam rovnako často ako na ostatné referencie medzi mnou a mojou bývalou manželkou, ešte stále nepovstali zo svojich nechutných práchnivých hrobov, nemôžem sa spoliehať ani na to, že by mi niekto zožral slezinu a vytrhol ma z tohto pekla.

Len by ma zaujímalo, prečo žena, ktorá niekedy preukazovala istú formu nadšenia, keď so mnou mohla tráviť čas, teraz absolútne nestojí ani len o to, aby započula môj hlas.

„Ideš na to zle, nepozeráš sa na veci objektívne.“

„Ako to myslíš?“

„Takto na to neprídeš, keď nedokážeš zobrať do úvahy všetky fakty naraz,“ vzdychla si vyčerpane.

„Ty si vzťahový odborník, poraď mi.“

 „Niektorí ľudia sú ako alkalické kovy. Ako náhle sa ocitnú sami, mimo väzby, okamžite si hľadajú niekoho, s kým budú môcť reagovať. Dosť často im už ani nezáleží na tom, kto to je, len nechcú zostať sami.“

„...a ak náhodou nájdu k dispozícií niekoho, kto im vyhovuje lepšie, ako prvý nájdený partner na reakciu, proste vymenia,“ začalo mi to dochádzať.

„Presne tak. To bola prvá kategória. Druhá kategória sú kovy alkalických zemín, čiže druhý stĺpec v tabuľke, v ktorom sú stĺpci, podľa toho reagujú. Niektorí sú reaktívnejší ako iní. V každom prípade títo majú vždy niekoho, s kým reagujú najradšej, ale, ak sa im ich vysnívaný partner neujde, nájdu si plán B. Chápeš, však?“

„Áno, ale ako to súvisí so mnou?“

„Ideme ďalej. Sú tam nejaké jednotlivé výnimky ako vytečená ortuť, ale o tých sa netreba teraz rozprávať. Ďalšia z dôležitých kategórií sa volá vzácne plyny. Tie nedokážu reagovať, nech by chceli akokoľvek. Tie proste nedokážu niekoho začať milovať, je to pre nich neprirodzené. Možno si s niekým aj začnú, ale nie je to pre reakcie, je to... preto lebo. Z rozumu alebo prečo. Vzácne plyny totiž nemajú čo ponúknuť, oni sú absolútne kompletní sami v sebe. Nikoho nechcú, nikoho nepotrebujú. Nemajú jediný elektrón, ktorý by mohli dať.“

„A to by som mal byť ja?“ spýtal som sa podozrievavo.

„A ja som si myslela, že si bystrý... Nie, to teda nie. Ty si totiž úplne nová kategória, ktorá sa v tabuľke prvkov ani len nenachádza.“

„A čo teda som?“

„Si niečo dosť duté. V každom prípade sa piatimi väzbami, čo by sa obvykle ani nedalo, na niekoho naviažeš a potom už za žiadnych okolností nechceš pustiť.“

„To je nahovno, keďže ona so mnou reagovať nechce.“

„Konečne sme sa dostali k veci,“ povedala s úsmevom.

Predtým, než sa dostaneme k meritu veci, opíšem svoj momentálny stav. Som absolútne zúbožený titulovaný vraj distingvovaný mladý muž. Totálne precitlivelý a demotitovaný robiť čokoľvek okrem deptania sa a premýšľania, čo vedie iba k ďalšiemu premýšľaniu a finálne deptaniu sa. Soňa niekedy dávno povedala, že je to celkom normálne, keďže som muž.

Povedala, že ženy si emočné tlaky riešia tým, že sa o všetkom rozprávajú s niekým, koho si na túto pozíciu dosadia. Preberajú každú jednu emóciu, každý cit, každú udalosť a všetko zo všetkých strán  pootáčajú, až kým sa im nezdá, že o všetkom už hovorili aspoň trikrát.

Muži to podľa Soni robia inak, praktickejšie.

Tak ako o ženy o všetkom potrebujú hovoriť, muži potrebujú sedieť, možno aj piť, ale hlavne dumať.

Dumať, prečo je benzín taký drahý a život taký dlhý.

A presne tým som strávil posledný týždeň bez Tarzana.

„Problém je v tom, že si gavalier,“ vysvetlila Soňa.

„Áno, to ženy obvykle úplne odpudzuje.“

„Nerozumieš ničomu, ale už som si zvykla,“ povedala unavene. „Raz, keď sme mali spolu všetci štyria rande na večeri, hovorila som o tom, že žena by mala byť na koni. Pamätáš si na to?“

„Pamätám, dodržiaval som to.“

„Ja viem, naozaj si hral dobrú hru, ale klamala som, nie je to vždy tak,“ rozhodla sa pokračovať v búraní posledných náznakov stability v mojom vesmíre.

Pozeral som sa na ňu vyorane a čakal som.

„Ženy sú v skutočnosti submisívne tvory,“ povedala Soňa nezrozumiteľne.

Pochopila, že som nepochopil.

„To znamená, že nechcú mať nadvládu. Rady sa tvária, že všetko majú pod palcom, ale, ak sa niečo pokazí, rady sa vyhovoria na muža, že on za to môže. –Ty si to kúpil! –Ty si tak rozhodol! –Ty si sem chcel ísť! atď. Chápeš?“

„Asi,“ povedal som nesmelo.

„Máloktorú ženu zaujmeš milotou a pozornosťou. Tým si ju udržíš, ale získať si ju musíš niečím iným.“

Ja som len mlčal a čakal.

„Vieš, prečo tak často najkrajšie mladé ženy zbalia práve tí najsprostejší?“

„Nikdy som to nechápal,“ priznal som.

„Pretože žena podvedome chce, aby niekto robil ťažké rozhodnutia za ňu. A takýto nezastaviteľný testosterónový kamión vyzerá dosť zotrvačne na túto úlohu.“

„Takže čo to má so mnou?“

„Musíš byť na Karolínu hnusný, inak ju nezískaš.“

Stále som bol ticho, aj keď som to už asi pochopil.

„Boli ste spolu, ona to ukončila. Ak teraz budeš ochotný kvôli nej zachrániť svet dvakrát týždenne, budeš pre ňu buď kamarát alebo handra. Ani jedno nie pre teba dobré. Rozumieš?“

„Rozumiem, ale netuším, čo mám teda urobiť..“

„Teraz sa k nej budeš musieť správať ako ignorant. Ignorant, ktorý vyzerá, že vie absolútne presne, čo robí.“

„Ale ja som nikdy nebol ten typ na zlého chlapca..“ povedala mi Karolína raz.

„Príď domov, umy sa, pekne sa obleč, učeš sa a pozri sa do zrkadla. Dobre sa na seba pozri, pozri si všetko, čo uvidíš zvnútra aj zvonka. Potom ešte pridaj fakt, že si chirurg. A potom sa spýtaj samého seba: Je handra to jediné, čím môžem byť?“

To bolelo.

„Ak prídeš na to, že je, pokojne sa na všetko vyser a deptaj sa šťastne až do smrti. Ak prídeš na to, že nie, pochlap sa a správaj ako hajzel. Ak si spomenieš, Karolínu si zbalil na to, že si na ňu bol ironický, drzý a nerobil si, čo chcela, ale sto rokov po prvom náhodnom stretnutí, na ktorom všetku iniciatívu vyvíjala ona, si sa neukázal,“ spôsobovala mi výčitky svedomia za veci dávno minulé. „Len to rob znova a nauč sa nebrať ju ako svoju manželku. Aspoň dovtedy, kým ti to ona sama nedovolí.“

„Prečo je pre vás príťažlivejší hajzel ako dobrák?“

„Pretože s dobrými býva nuda, keď tým najvzrušujúcejším v ich živote sme my,“ povedala Soňa s ospravedlňujúcim úsmevom.