Kapitola 12: Najradšej chodím neskoro

12) Najradšej chodím neskoro

Môj starý otec, nech mu je zem ľahká, ma pokladal za veľmi dobrého priateľa a rovnocenného debatéra, aj keď bol odo mňa o päťdesiat rokov starší. Rád mi vykladal svoje historky, hovoril o vojnovom výcviku, nadával pri mne na vládu, na robotu a prípadne na starú mamu.

Vždy mal pri sebe svoje hodinky s retiazkou a pričasto sa na ne pozeral. Tu a tam siahol do náprsného vrecka, vybral hodinky, otvoril ich zmačknutím toho malého izé a potom sa na ne pár sekúnd pozeral.

Vraj iba mne povedal, odkiaľ naozaj boli.

Darovala mu ich jedna z jeho frajeriek ešte pred sto rokmi. Ich pôvod ale siaha ešte o generáciu ďalej, lebo jej ich dal ešte nejaký iný predok.

Môj dedko s mojou babkou spolu boli bezmála päťdesiat rokov. Viem, že dedko babku miloval, bol na ňu dobrý a vážil si ju..

Ale raz, keď bol ešte zasiahnutý extatickým opojením dobrého vína, povedal mi pár útržkov o niekom inom.

O nejakej žene, do ktorej sa zamiloval dávno-pradávno a nikdy z toho tak celkom nevyrástol.

Spomenul mi, že za tie roky strávené s jeho manželkou ju raz za čas zasa stretol a vždy sa cítil.. tak trochu preč. A vždy potom o niečo pozornejšie sledoval čas.

Vtedy som nechápal hĺbku toho, čo mi hovoril. Vlastne som ju nechápal ešte ani pred nedávnom. Nechápal som, čo sa mi tým snaží naznačiť, až dovtedy, čo som nespoznal Karolínu. A nechápal som, prečo si tak starostlivo uchováva mŕtve spomienky, až kým som nezačal chodiť s Aretou, ktorá má síce najlepšie poprsie, ale nevolá sa Karolína.

V každom prípade mi raz povedal, že chce, aby som tie hodinky po ňom zdedil ja. Problém bol v tom, že to zrejme povedal iba mne, a hodinky si po jeho nečakanej smrti zobral môj strýko, s čím som ja vtedy nemohol robiť nič moc, keďže som mal iba dvanásť. Strýko ich neskôr dal svojmu synovi a ten ich dal do záložne, keď sa oháňal po novinke, teda obrovskom mobilnom telefóne s anténkou, ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

Odtiaľ sa niekam predali a potom sa stopa stratila. Od dedkovej smrti som o nich nepočul ani vietor šustnúť.

Až kým som ich nedostal na Vianoce od svojej manželky Karolíny. Presne tie dedkove. Nie podobné, tie.

Pri už ani neviem akej príležitosti som jej tú historku rozprával a tá potvora si zrejme zapamätala úplne všetky detaily a tak jej pravdepodobne v hlave skrsol ďalší diabolský plán.

Dotyčná záložňa ešte existuje, aj keď jej vlastník sa zmenil na syna predošlého vlastníka, a ten jej z nejakého nevysvetliteľného dôvodu bol ochotný poskytnúť prístup k záznamom, ktoré niekde uchovávali z ešte nevysvetliteľnejších dôvodov. Karolína mi tvrdila, že strávila asi štyri hodiny v starom sklade čítajúc tie hlúposti, kým sa jej podarilo stlačiť zoznam podozrivých na jednociferné číslo.

Po ďalších pár týždňoch detektívnej práce, o ktorej sa mi vtedy ani slovkom nezmienila a trpezlivo vyčkávala až do Vianoc, došla k pokazeným hodinkám na povale nejakého starého domu a vymenila ich za pár kníh z jej osobnej zbierky s dajakou tetuškou.

Hodinky dala opraviť a vyčistiť, kúpila k nim pompéznu krabičku, aj keď ona vždy okrem tohto prípadu používala spisovný výraz škatuľka, a toto mi dala na prvé Vianoce.

Vtedy som sa zľakol, že je naozaj telepat a že to len nehrá.

Vtedy som si potvrdil, že je to tá najgeniálnejšia žena na svete, že takýto ľudia sa proste obvykle nerodia, že Karolína by v skutočnosti nemala ani existovať, že ju nikdy neprestanem uznávať a milovať ako nikto a nikoho na svete.

Vtedy som sa zaprisahal, že túto geniálnu udalosť neprezradím hneď, ale až v tejto kapitole.

Ha.

Až potom, čo som vyzdravel, som si uvedomil, že môj horúčkový pot Tarzanovi asi príde neznesiteľný. On totiž považoval za primerané vstúpiť do nášho spoločného bytu až potom, čo som prestal páchnuť ako stoka.

Pôvodne som si myslel, že si s Tarzanom budeme vzájomne liezť na nervy. Teraz som pochopil, že to nie je úplne tak. Tarzan je v podstate šelma a preto nikdy neprizná, že má rád, ale má. A ja som v podstate cynik, takže poviem iba toľko, že Tarzan je znesiteľnejší ako mor.

To on nástojil, aby som to vyriešil čo najskôr. A preto som teraz tam, kde som.

Sedím vo svojom obľúbenom pajzli, kde som si už čo-to zažil, a čakám na svoju frajerku Aretu. Pozerám sa na hodinky a uvažujem, koľko bude asi meškať tentokrát.

Neviem, či to nie je odo mňa trochu hnusné, ale Tarzan vraví, že je to poetické, rozísť sa tam, kde sme mali prvé rande.

Prišla príťažlivá ako vždy. Barman si ju pamätal, ako by sa na ňu aj dalo zabudnúť, a uznanlivo jej zahvízdal, keď prechádzala okolo. Ona sa len usmiala a mierila ku mne.

Sklonila sa, dala mi letmý bozk a sadla si oproti.

„Pozývam ťa na lentilky,“ povedala veselo.

„To znie super,“ odpovedal som bez veselosti.

„Deje sa niečo?“ spozornela automaticky.

„Asi sa skôr nedeje to, čo by sa malo,“ šiel som na všetko tak, ako mám vo zvyku, takže obkľukou.

„Hm? Nerozumiem.“

„Ja... to neviem proste,“ vydralo sa zo mňa. „Neviem sa do nikoho zamilovať tak, ako som to dokázal pri svojej manželke, a nechcem skončiť ako môj dedko.“

Areta sa na mňa len pozerala. Nemračila sa, nezvlhli jej oči, nesklonila pohľad a ani sa nerozčertila. Len sa pozerala.

„Povedz mi viac,“ povedala pevným hlasom.

Nevedel som, či robím dobre, ale poslúchol som.

„Neviem, či to, čo som si pestoval ku Karolíne, bola láska. Neviem, či bol ten druh vzťahu zdravý alebo som naozaj iba prvotriedny psychopat... ale bolo to to najviac, čo som zo seba dokázal dostať. Nikdy som nikoho nemal ani zďaleka rád tak veľmi, takým spôsobom a tak nemenne ako ju. A bojím sa, že už ani mať nebudem. Vlastne... som svojim spôsobom preto aj rád,“ skončil som zmučeným tónom.

Areta sa usmiala.

„Vedela som to.“

„Ty si to vedela?“ spýtal som sa prekvapene.

„Toto konkrétne? Nie. Vedela som len to, že si nezaslúžim takého chlapa, ako si ty,“ povedala nepochopiteľne.

„Čo??“

/*Napísal som dva otázniky, aby bolo jasné, ako veľmi som nerozumel, prečo toto hovorí a neveril som ani slovu z toho, čo hovorila.*/

„Za tie roky som pri mužoch prišla na jedno: na ničom nezáleží tak ako na tom, či je muž stály a zásadový v tom, čo hovorí. A to si na tebe cením. Čo povieš, platí. A čím si nie si istý, to nepovieš. To je pre mňa mužné.“

„Mrzí ma to.“

„Ja viem,“ povedala so smutným úsmevom. „Aj mňa.“

Pozrel som sa na ňu smutne a potom som sklopil oči.

„Daniel, ak ma ospravedlníš, ja už asi pôjdem,“ povedala potichu.

„Samozrejme.“

Postavila sa, zvesila si kabát zo stoličky a na pár sekúnd sa na mňa zahľadela.

Potom podišla bližšie, posledný raz ma dlho a oddane pobozkala a otočila sa na päte. Odišla bez toho, aby sa obzrela.

A tak sa skončil môj vzťah s Aretou.

S Aretou, ktorá sa vie bozkávať tak kvalitne, že by sa to pokojne dalo nazvať superschopnosťou.

S Aretou, ktorá sa zrejme nikdy nenaučí, že vedľajšie vety sa uzatvárajú medzi čiarky.

S Aretou, ktorá má to najlepšie poprsie vôbec.

S Aretou tak vo všeobecnosti.

Keď som prišiel domov, cítil som smútok aj úľavu. Tarzan už na mňa na gauči čakal, chcel vedieť, ako to dopadlo. Tak som si k nemu prisadol, objal som ho okolo pliec a všetko som mu povedal.

Ani raz mi neskočil do reči, nechal ma rozprávať všetko v jednoliatom celku.

Keď som skončil, spýtal sa ešte zo dve doplňujúce otázky, aby v tom mal úplne jasno, a potom chvíľu premýšľal.

Nakoniec si svoju kázeň nechal pre seba a povedal len toľko, že som somár a že ma rešpektuje.

Tarzan je fakt priateľ, aj keď ma to trochu ničí, že to takto otvorene priznávam.

Tarzan je mačka a vôbec mu to neuberá na kvalite.

Spravil som si kávu, Tarzanovi som dal trochu salámy, sám sebe som otvoril menšiu bonboniéru a zapol som si rádio. Hrali samé sračky o láske, tak som radšej prepol na môj osobný playlist zložený zo smutných piesní.

To sa hodilo o dosť lepšie.

Len sme tak s Tarzanom sedeli, jedli a počúvali.

Po nejakej dobe som dostal nápad a tak som sa pustil zisťovať časové údaje. Siahol som do náprsného vrecka košele, zmačkol som to malé izé a pozrel sa na ciferník.

„Ty, Tarzan, veď ešte nie je ani šesť hodín večer. Nevybehneme niekam za nostalgiou?“

Tarzan iba pokrčil plecami a tým dal najavo, že by mu taká predstava ani veľmi nevadila.

No a tak sme nastúpili do auta. Tarzan sa usadil na mieste spolujazdca a odmietol si zapnúť pás. Povedal, že aj tak mám svoju Octaviu príliš rád na to, aby som ju o niečo rozdrúzgal.

„Tak to ľutuj, že si už nezažil, keď som mal Passata,“ odpovedal som mu na to s úsmevom.

O trištvrte na večer sme spoločne s Tarzanom vyrazili na miesto, na ktoré sa najlepšie vyráža o trištvrte na večer. T.j. k mojej svokre.

Cestou sme si s Tarzanom púšťali smooth jazz na uvoľnenie atmosféry a veľmi sme sa nerozprávali, nechali sme to tak. Na dnes dosť sentimentu medzi nami dvomi.

Keď sme dorazili, vystúpili sme z auta a šli sme za sebou smerom k dverám.

Chcel som Tarzanovi navrhnúť, že ja zvoním a on rozpráva, ale zrušil ma veľavravným pohľadom na štýl ‚Už dávno nie sme deti.‘.

„Dobrý deň,“ pozdravil som s úsmevom.

„Ahoj, Daniel,“ usmiala sa aj moja svokra na mňa. „Tak tu si. Vedela som, že na mňa nezabudneš. No poď dnu, nech ti spravím kávu.“

„Ale mám tu so sebou aj Tarzana. Môže ísť aj on?“

„Ty si dal kocúrovi meno Tarzan?“ spýtala sa udivene.

„‘No,“ potvrdil som krátko, ale príjemne.

„Dobre teda, poďte teda obaja.“

„Pre teba káva bez mlieka, ale čo kocúrovi?“ pýtala sa mamička zmätene.

„On bude asi mlieko bez kávy,“ odhadol som tak dobre naladený, až ma to samého prekvapilo.

Behala po retro kuchyni, pripravovala nám obom občerstvenie a tak, ako má odjakživa na zozname obľúbených činností, odrazu odniekiaľ získala obrovský koláč.

„Hovorila, že najprv vybaví niečo v meste, až potom príde. Ale môžeš ju tu počkať,“ zadelila odrazu moja svokra.

„Prosím?“ pomyslel som si, že mi hrabe.

„Preto si sa tu zjavil, nie?“

„Tak teda ešte raz... prečo presne som sa tu mal zjaviť?“ oči sa nám obom zúžili na štrbiny. Je zaujímavé, že Tarzan reaguje rovnako ako ja.

/*Alebo ja reagujem rovnako ako Tarzan?*/

„Karolína príde. Ty si o tom nevedel?“ doplo jej to neskoro.

„Nie, nemal som potuchy. Ja som vás prišiel iba tak neohlásene pozrieť, ochutnať koláč a spýtať sa, či s niečím nepotrebujete náhodou pomôcť...“

„To si milý,“ povedala s roztržitým úsmevom. „Em, no, asi som povedala aj to, čo som nemala.“

„Nie, mali ste. Kedy presne príde?“ už som to nevzdal.

„Dnes alebo zajtra, nevedela presne. Vraj vybaví ešte niečo v meste a potom sa sem dovezie.“

„Mám prosbu.“

„No?“

„Zabaľte mi kus z toho koláča, prosím. Ja ju idem nájsť.“

„Dám ti ho aj celý, ale kde ju chceš hľadať?“

„Ak je to stále Karolína, tak ju nebudem hľadať. Rovno ju nájdem,“ povedal som neurčito.

Tarzan sa pohodlne usadil a opakoval mi, aby som sa upokojil. Nechcelo sa mi hádať sa s ním, tak som poslúchol najlepšie, ako sa v danej chvíli dalo.

A ešte som telefonoval za jazdy, aj keď sa to nepatrí.

„Ahoj, čo je?“

„Miro, si doma?“

„Nie, som ešte v práci.“

„O siedmej večer?“

„No čo chceš?“

„Stretneme sa u vás o pól hodinu, okej?“

„Mám sa báť?“

„Možno.“

„A kto tam je?“

„No ja idem s Tarzanom.“

„Moja žena bude pindať.“

„To sa uvidí.“

„Aj tak to neznie dobre.“

„Tutút.“

Prišiel som k ich domu, zazvonil som a vo dverách sa zjavila Sonina pekná hlava.

„Ach, tak tu je tá posledná pripomienka.“

„Takže som sa nemýlil,“ povedal som a Tarzan mi v rukách súhlasne zapriadol.

„Vy dvaja ste úplne rovnakí. Ešte ani raz ste nezazvonili na čas,“ povedala Soňa zamyslene.

„Spravíš mi kávu? Za posledné dve hodiny som mal len dve,“ rozprával som takmer pokojne.

„Spravím. No poď dnu teda.“

„Tarzan.“

„Prečo si dovliekol aj toho tvora?“ schválne až doteraz odkladala ten moment, kedy sa bude musieť zmieriť s jeho príchodom.

„Tak.“

„Dobre, ber si ho,“ povedala rezignovane.

Došli sme do obývačky, hačali sme si a ja som sa usmial na Karolínu.

Možno som zmeškal dva roky svojho života, kým v ňom nebola, a možno ona zmeškala dva roky jej života, kým mi nedovolila byť v ňom, ale teraz na tom nezáleží.

Odkedy sa nedá prísť na čas, najradšej chodím neskoro.