Myslím, teda som.

Článok o človeku.

Cogito, ergo sum.

-René Descartes

Autor tohto výroku sa počas svojho života ocitol vo veľmi nemilej situácií - zistil, že svojimi úvahami sám sebe úspešne zrútil systém, v ktorom predtým žil.

Tento proces sa nazýva relativizácia. Človek, ktorý relativizuje, spochybňuje nejakú skutočnosť.

Pán Descartes si relativizáciou znehodnotil svet, bytie, Boha, morálku a v podstate celý zaužívaný systém, ktorý mu predtým jeho hlava ponúkala. Prišiel na to, že nič z tohto nie je reálne, teda ani dôležité.

Prečo o tom hovorím?
Pretože, hoci sa pán Descartes veľmi trápil, rozhodol sa, že, kým si neoverí správnosť toho, na čo relativizáciou prišiel, bude zachovávať pravidlá morálky ako predtým.

(Inými slovami sa nevzdal svojho civilizovaného správania, keď prišiel na to, že Dobro neexistuje.)

Nakoniec sa dostal do štádia, v ktorom mu napadlo, že ak je schopný myslenia, tak minimálne jeho myseľ existuje. A ak existuje jeho myseľ, ktorou je vlastne on, tak aj on vlastne existuje.

...a potom si znovu ten svet nanovo postavil v morálke a vo viere, ale na tom teraz nezáleží.

Tento článok je o ľuďoch, ktorí, ak existujem ja, existujú rovnako ako ja.

Neviem, čo sa premáva v hlavách ostatných ľudí a ako presne ich myšlienky vyzerajú.

Viem však použiť obrazy z môjho okolia a zo mňa samotného tak, ako sa poznám. Existuje istá pravdepodobnosť, že niektoré veci budú mať ostatní ľudia so mnou a s mojimi blízkymi spoločné.

Táto logika sa aplikuje rovnakým spôsobom v iných prípadoch. Neviem, čo presne sa skrýva v bielych obálkach, ktoré ostatným ľuďom nosí teta poštárka, ale viem predpokladať, že to bude niečo podobné tomu, čo nosí mne, mojej sestre, matke, otcovi a mojim priateľom.

Dá sa predpokladať, že všetci ľudia v obálkach dostávajú listy a že na to boli obálky vymyslené.

Je to niečo, čo majú všetci príjemcovia pošty podobné.

Jedna z vecí, ktoré majú ľudia vo všeobecnosti takto podobné, je svedomie.

Svedomie predstavuje určité vlastnosti, ktoré majú iba ľudia a ktoré majú všetci ľudia spoločné.

Je úplne jedno, či je človek Azték, Eskimák, Aborigín, Nigérijčan alebo obyvateľ mesta Ouagadougou (hlavné mesto štátu Burkina Faso). Ak sa človek rozhodne postaviť svoje záujmy nad záujmy ostatných a zradiť svojich spojencov, aby takto pomohol protivníkovi v konflikte, nikdy sa mu neujde sláva.

Ani u tých, ktorých zradil, ani u tých, ktorým pomohol. Zradca je stále zradca a tento post v žiadnej kultúre na svete nikdy nebol ctený.

Možno strana, ku ktorej sa pridal, dokázala využiť jeho zradu.

To mu však nikdy u týchto ľudí prestíž neprinesie.

Nie je jeden z nich, je to zradca, ľudská špina.

Rovnako sa nikdy nevychvaľovali lži alebo fyzické napádanie postarších žien v parkoch.

Verím, že všetci ľudia majú určité predispozície spoločné len preto, že sú ľuďmi.

Ak je to takto, tak sa na nich všetkých vzťahuje určitá logika, ktorú možno aplikovať na ľudskosť samotnú.

Táto logika na základe faktov zozbieraných po svete tvrdí, že niektoré veci zakorenené v ľudskej prirodzenosti patria k človeku a dokazujú jeho hodnotu, jeho odlišnosti od ostatných organizmov.

K týmto vlastnostiam patrí napríklad solidarita, ktorú si navzájom preukazujú spoluväzni v pracovných táboroch. Takisto k týmto vlastnostiam patrí schopnosť obetovať vlastné dobro pre dobro iného alebo ochota zasiahnuť, keď niekto slabší potrebuje pomoc.

K základným ľudským vlastnostiam patrí aj túžba presadiť spravodlivosť, ochrániť ideu alebo pomôcť zachovať kultúru.

Na základe tejto ľudskej túžby, skrátene túžby budovať, vzniklo mnoho veľmi hodnotných vecí, ktoré si celá civilizácia do dneška chráni a pokladá ich za drahocenné.

V týchto časoch proces relativizácie ohrozuje jednu z najzákladnejších zložiek ľudskej spoločnosti a tou je potomstvo, kontinuita civilizácie.

Niekedy sa verilo, že Boh svoju lásku dokazuje na tom, koľko detí človeku dopraje.

Ľudia mali donedávna bežne osem a viac detí a robili všetko preto, aby uchránili rodinu.

Bola prioritou.

(Podľa mňa najhorší trest, aký v histórií človek dostal, bol udelený istému Židovi v Starom zákone kráľom Nabuchodonozorom.

Pred dotyčného, ktorý mal byť potrestaný, priviedol všetky jeho deti a pred jeho očami ich pozabíjal. Potom tohto chudáka oslepil a uväznil, takže posledný obraz, ktorý v živote videl, bola smrť jeho detí - zánik jeho rodu, v dobovej mentalite jeho existencie.)

Dnes je to naopak. Deti sú posúvané na vedľajšiu hranicu za kariéru a užívanie si života, teraz sú považované za určitú kvótu, ktorú možno splniť aj neskôr.

Z detí sa stal šport, ktorý si znudení dospeláci môžu dovoliť, keď už nemajú kam z konopy.

Obmedzil sa počet detí na rodiča a je praktické mať ich čo možno najmenej.

Túžba zachovať čo najzdravšie a najsilnejšie potomstvo bola vystavená relativizácií, a to prinieslo veľké množstvo patológií do tejto spoločnosti.

Dokonca sa začala verejne preberať myšlienka o zväzkoch ľudí rovnakého pohlavia, ktorí spoločne nikdy nebudú schopní pomôcť pri napĺňaní túžby celého ľudstva - túžby budovať.

Vráťme sa k svedomiu.

Ak majú ľudia niečo spoločné, tak je to práve svedomie.

Svedomie väčšinou predkladá návody, ktoré zabezpečujú čo najľudskejší možný spôsob, ako postupovať v nejakej situácií.

Je veľmi ľudské, ak človek túži po deťoch a po niečom, čo môže zanechať ako odkaz po svojom odchode.

Ak svedomie hovorí, že je v ľudskej prirodzenosti napomáhať k zachovaniu ľudského pokolenia, tak je svedomím jasne určené, že niečo, čo je neplodné, nemôže byť v súlade s prirodzenými túžbami človeka.

Jediná možnosť, ako dosiahnuť, že niečo ako neplodný vzťah prídu človeku prirodzené, je otupenie svedomia.

Ak je však svedomie priamym dôkazom človečenstva, jeho otupovanie je deštruktívne voči ľudskosti samotnej a degraduje človeka o úroveň nižšie. Znižovanie hodnoty svedomia uráža spoločnosť, kultúru a civilizáciu vôbec, pretože ľuďom utŕha titul Ľudia.

Otupovanie svedomia je jedným z najsilnejších ťahov, ako priniesť regres a stagnáciu do celej spoločnosti, práve preto nie je ani správne, ani prípustné.

Je takou veľkou hrozbou voči ľudskej prirodzenosti, že ho nie je možné tolerovať.

Ak platí, že, keď myslím, musím aj existovať, zrejme som sa narodil ako človek.

A ak som človekom, tak mám vo vienku svedomie podobné ostatným ľuďom.

Svedomie, ktoré vychádza z ľudskosti a ktoré ľudskosť dokazuje.

Ak na schvaľovanie nejakého činu potrebujem otupiť svoje svedomie, ten čin určite nemôže byť správny.

Na záver výrok jedného z najslávnejších obrancov ľudských práv:

Prichádza čas, keď sa človek bude musieť postaviť do pozície, ktorá nie je ani bezpečná, ani politicky výhodná, ani populárna, ale aj tak sa do nej musí postaviť, pretože jeho svedomie mu hovorí, že je to správne.

 
― Martin Luther King Jr., A Testament of Hope: The Essential Writings