0) Predstav si ples

0) Predstav si ples

„Poviem ti tajomstvo, chceš?“ spýtala sa namiesto toho, aby mu dala pusu, aj keď on sa k nej naklonil najviac, ako to fyzika dovoľuje.

„Nechcem,“ odpovedal on a nezložil ruky z jej bokov.

Vždy si dáva pozor, keď sa rozprávajú. Snaží sa udržať si ten rádiový tón, ktorým hlásia redaktori krátke správy o policajných radaroch na cestách medzi pesničkami.

Taký ten tón hlasu, ktorý nič neprezrádza. Ktorým nikto nikdy nikoho nenavádza na hriech, ktorým sa nevyznáva platonika, ktorým nikto nikoho neprosí o pomoc, ale hlavne hlasom, ktorým sa rozhodne nehovorí o sexe. Hlasom, v ktorom nie je ani štipka vzrušenia. Hlasom, ktorý vie používať len málokto.

On tento tón hlasu pri nej používa takmer vždy, keď sa rozprávajú. Nikdy by to nepriznal, ale najradšej jej rozpráva veci toho druhu, že ľutuje chlapa, ktorého by ona okúzlila.

Má rád, keď nevie, či to myslí vážne alebo je to iba vtip. Má najradšej, keď to nevie ani jeden z nich.

„Ženy nevedia, čo chcú,“ čakala na jeho reakciu.

„Ale ja som nechcel počuť tajomstvo,“ odpovedal.

Vždy sa ho snaží odhadnúť. Pochopiť, prečo jej nechce rozprávať pekné veci, aj keď by to zvládol a aj keď vie, že ju by to potešilo. Prečo je na toľkých ľudí milý, ale jej nedokáže sám od seba povedať ani to, že ju má rád.

Prečo je schopný hovoriť iným ženám, ako dobre vyzerajú, keď si to situácia žiada, ale ju chváli maximálne s pravidelnosťou púštnych dažďov?

„Kde sme to skončili?“ spýtala sa akože veselo.

Zdvihol obočie, pozrel sa na ňu s poloúsmevom a tváril sa povýšenecky.

„Rozprávaj sa so mnou.“

„O čom?“ držal si rádiový tón hlasu.

„O tomto. O všetkom.“

„Ty to komplikuješ.“

„Čo mám robiť?“

„Daj mi pusu alebo pokoj.“

„Prečo mi stále robíš zle?“

Ako sa rozprávať s ženou, u ktorej viete, kde má aké znamienka? Richard si ju pamätal celú. K akej modrej má citový vzťah, ako sa volala jej mama za slobodna, aká šľahačka jej vyhovovala najviac... a kde.

Takže ako sa má muž rozprávať so ženou, ktorá sa s ním rozišla a pri ktorej je stále presvedčený, že mu nejakým spôsobom patrí?

Ani brvou nemihol.

„Si odporný,“ vyhlásila. Potom sa otočila a vrátila sa do tanečnej sály.

„A ty si prišla na ples s iným,“ zamrmlal on a zapálil si.

Richard na ten ples chodieva z povinnosti. Organizuje ho jeho dlhoročná kamarátka Edita, ktorá si ešte stále nenašla životného partnera, a asi by neprežila, keby všetci jej priatelia neprišli a netvárili sa nadšene. Aj tí, ktorí práve nemajú chuť alebo možnosť niekoho zobrať na ples.

Keď sa Richard dozvedel, že Karin ide so snúbencom, dohodol sa s Editou, že oni tam môžu byť priateľsky spolu.

Tak ako vždy, aj tento raz bavil všetkých pri stole. Rozprával vtipy, viedol inteligentné diskusie a komentoval, čo mal práve v zornom poli, veď sa tým živí.

Rozprával okolitým ženám a dievčatám vtipné prirovnania a bystré poznámky, ale pozorný poslucháč by pochopil, že v skutočnosti kritizuje tupé výrazy pod prehnanými vrstvami mejkapu na ksichtoch milých dám, ktoré sa tak úpenlivo snažia zakrývať príznaky svojej staroby.

Tie bystré sa smiali na skutočnom význame, tie menej bystré sa smiali tak zo zvyku.

Nebránil sa ani výletom na parket a dokonca ani takým tradíciám, ako je stoličkový tanec.

Richard je známy svojím otvoreným a zároveň priateľským, aj keď ironickým, vystupovaním, takže sa na plesoch vždy cítil ako vo svojom živle. Jednoducho robil, čo mu šlo najlepšie.

Občas pokrčil čelo a dal priestor vznikajúcej vráske, ktorá sa tam časo určite usídli.

/*Richardova vráska na čele je jednoliata a vyzerá efektne. Ak by veľmi chcela, pokojne by sa mohla tváriť, že je naschvál rovnobežná s opaskom.*/

...a fajčil ako najatý, pretože Karin s tým jej priateľom tancovali, akoby nebolo zajtrajška.

Nikto zo známych nemal takú spotrebu nikotínu ako on, takže spoločníkov na cigaretu začal striedať a postupne sa začal na fajčiarske prestávky vyberať aj sám, hoci sa to k jeho povahe extroverta veľmi nehodí.

Fajčil toľko, že smerom k skorému ránu bol vďačný samému sebe za to, že si v aute pred nejakou dobou nechal ešte jednu rozrobenú krabičku cigariet a tá tam ležala v zabudnutí, až kým si na ňu teraz nespomenul.

„Už zase si tu,“ ozval sa hlas spoza Richardovho chrbta.

„Viem.“

„Koľká?“ kývla Karin hlavou smerom k cigarete.

„Pred-predposledná, dochádzajú,“ odpovedal on bez toho, aby akákoľvek emócia prenikla do jeho hlasu.

Karin nesúhlasne zakývala hlavou, zapla si kabát a napravila si golier.

„Už odchádzaš?“ ozval sa Richard. Stále znel nezaujato.

„Áno, Peťo už nevládze,“ aj ona hovorila tak normálne.

„Chápem.“

„A nič viac?“ spýtala sa s výčitkou v hlase.

„Nič,“ povedal a vyfúkol kúdol dymu.

„Ako vždy.“

Chvíľu na seba len tak pozerali. Ani jeden by nevedel povedať, ako dlho to bolo. Nič nehovorili. Richard len fajčil a Karin len mlčala.

„Čaká ma, vieš,“ povedala.

„Viem.“

„Keby si nebol taký grobian, možno by som ťa objala.“

„Keby som nebol taký grobian, možno by som sa nechal.“

Ona len potriasla hlavou, prižmúrila oči akoby bola nepríjemne udivená, odfrkla a vykročila do preč.

Šaty jej trochu povievali a odhaľovali pekné členky, ale Richarda to nijako neohromilo, len pristúpil cigaretu a mlčal ako partizán.

Nikto nikoho nepozdravil ani s nikým nekomunikoval nejako ďalej. Ani by nebolo prečo.

Aspoň Peťo jej podržal otvorené dvere na aute, aby mohla komfortne nastúpiť a hlavne aby sa on mohol cítiť akože to vyhral.

Peťo je poisťovák. A to je asi jeho úplne jediná vlastnosť okrem toho, že je nemastný-neslaný a že nevie poriadne uväzovať kravaty. A ešte je strojený a hraný.

Richard chvíľu len tak stál a potom sa potichu zasmial, pretože sa mu v mysli vynorila veľmi živá predstava Peťa ako svedka Jehovovho, ktorý zvoní na niečie dvere a pýta sa vystrašených obyvateľov, či nemajú moment na to, aby sa s ním porozprávali o Ježišovi Kristovi.

Keď sa Richard znovu ocitol medzi ľuďmi, Edita mu vyčítala, že má za noc odtancovaného viac sama ako s ním. On vlažne sľúbil, že sa polepší, a nejako to tam vydržal až do rána.

Ísť na ples s organizátorkou tiež znamená, že tam treba zostať až do konca sveta a zanietene upratovať. Richardovi to až tak nevadilo, veď s tým aj počítal, ale aj tak sa potešil, keď o siedmej ráno konečne prišiel domov.

Zhodil zo seba plesový mundúr a zaparkoval pod paplón oblečený len v chlpatej hrudi, trenkách a v ponožkách. Tie si potom asi pol minúty dával dolu bez pomoci rúk a na to zaspal s myšlienkou, že Karin je krava.

A že mal vlastne obr-trotel veľké šťastie, keď ju zbalil ten Jehovista.