1) Najlepší kamaráti

Pekné upravené nechty, jeden na ľavej ruke zvlášť vyzdobený. Jemné ženské prsty. Hebká pokožka, zrejme používa krém na ruky. Zápästie, zlatý náramok, pár jemných bledých chĺpkov na predlaktí, lakeť, rameno, vlhké a voňavé podpazušie.

Prsia. Trochu spotené, v júli je teplo. Boky. Pekný zadok. Stehná. Drobné ženské kolená. Lítka. Členky. Hladké, upravené päty. Všetky nechty starostlivo nalakované.

Načahovala sa po slovensko-francúzsky slovník a Richard z nej nespúšťal oči.

Sedel sám, pôvodne začítaný do novín.

/*Tieto kníhkupectvá sú zároveň kaviarňami a funguje to ako obojstranne výhodná reklama. Knihy sa pri vôni čerstvej kávy nakupujú lepšie, káva pri knihách chutí ešte o čosi viac nóbl.*/

Mala bielu blúzku bez rukávov a pod ňou podprsenku s krajkou.

Nedá sa povedať, či hĺbku výstrihu zvolila podľa sebavedomia alebo podľa horúčavy, ale vyzeral vyvážene. Ukazoval primálo na to, aby sa dal označiť za prehnaný, ale dosť na to, aby diváka tento úvodný kúsok zaujal a aby chcel vidieť viac.

V tomto teple si ženy väčšinou dlhé vlasy zariadia tak, aby ich príliš nezohrievali, čím často obetujú dávku svojho pôvabu.

Táto nie. Dlho pracovala na tom, aby jej tmavé vlasy spĺňali estetickú funkciu rovnako dobre ako praktickú.

Ten pohyb, ktorý definitívne potvrdil Richardov záujem, urobila mimovoľne. Dívala sa do otvoreného slovníka, keď si oblizla prst, aby prevrátila stranu. Z tohto pohybu veľmi plynule prešla do ďalšieho, ktorým si zastrčila neposlušný prameň čiernych vlasov za ucho.

„Chrobáčik?“ ozval sa za ňou mužský hlas.

„Tu som,“ odpovedala.

„Už si vybrala, čo ti kúpim?“

„Ešte nie.“

„Tak počkám.“

„Ak chceš, choď.“

„Bez teba nepôjdem nikam,“ povedal a dal jej pusu.

Chlapík k nej prišiel bližšie, objal ju okolo pliec a žul svoju žuvačku. Neboli pohádaní ani nič také, on to len totálne nevedel. Snažila sa ho neignorovať úplne, ale bolo vidieť, že niečo ani zďaleka nie je v poriadku.

Zalieval ju obdivom a láskou, venoval jej všetky druhy pozornosti, zbožňoval ju. A jej to značne liezlo na nervy.

Napriek tomu, že bola totálne otrávená, venovala svojmu slovníku malý úsmev.

Dosť dobrý úsmev.

Vyzerala príťažlivo veľmi zvláštnym spôsobom. Čerstvo a osviežujúco ako vodka s džúsom a ľadom po dni strávenom na slnku. Niečo, na čo má chlap chuť, len čo si na to spomenie.

Richard si uvedomil, že má suché pery.

Spomenul si na vodku s džúsom a ľadom.

Chcel ju.

Hneď.

Mohla mať tak dvadsaťštyri alebo niečo okolo.

Tmavé, takmer čierne vlasy a zvedavé oči, ktorých farbu si hneď nezapamätal.

Blúzka, sukňa a sandále.

Vedľa boku sa jej hojadala relatívne veľká kabelka. Bola bielo-modrá, veľmi univerzálneho tvaru a nebola nová. Nebola ošúchaná, ale nebola ani nová.

Vedľa druhého boku sa jej hojdal ten Chrobáčik.

Zaplatili za knihu a ona si objednala ovocný pohár so zmrzlinou. Kývla hlavou Chrobáčikovi a sadli si o niekoľko stolov ďalej od Richarda.

Chrobáčik ju všemožne emancipoval. Každé štyri sekundy, a to s dokonalou pravidelnosťou, ju pobozkal na líce, obtrel sa o ňu alebo jej povedal, že je nádherná.

Ona sa len dívala do slovníka, pritiahla si pohár bližšie a nechala na slamke stopu od rúžu.

Richard čakal, kým k nemu prišla čašníčka. Dal jej trošku drzý kompliment, ona sa trošku zahanbene, ale zreteľne, zasmiala a on si vypýtal účet.

Po ten účet išla s rumencom. A s tým trošku hlúpym dievčenským úsmevom.

Slečna so slovníkom si to všimla. A všimla si aj druh úsmevu, s ktorým čašníčka odišla.

Chcela by sa tak usmievať, ale nebola na to situácia. Zadívala sa na svojho Chrobáčika a vzdychla si.

Kniha sa jej pozdávala viac.

Keď sa čašníčka vracala, už prichádzala s vrúcnym úsmevom. Tešila sa, že Richarda môže obslúžiť.

Zaplatil a nechal tučné prepitné, ona teatrálne poďakovala a Richard sa s chuťou pustil do zvyšku svojho zákuska.

Vedel, že si ho slovníková princezná premeriava. Ženy to majú vo zvyku – detailne si pozrieť to, čo na ostatné ženy urobí dojem. A potom to porovnať s tým, čo majú ony práve k dispozícii.

Nebol by tej čašníčke dal taký kompliment, aby ju dostal do rozpakov, ani by jej nenechal také zbytočne vysoké prepitné, ak by nechcel získať pozornosť celkom inej dámy.

Chrobáčik bol prekážkou, ktorú on teraz nemohol rozbiť, takže sa rozhodol toto celé preskočiť.

Dojedol, položil vidličku na tanierik a s pohľadom upretým na hodinky sa vybral preč.

Už bol mimo dohľad okamžitý dohľad kaviarne, keď ho dobehla Slečna Slovníková.

„Prepáčte, ale toto bude asi vaše,“ oslovila ho a podávala mu jeho peňaženku.

„Áno, je moja,“ priznal Richard so zmätenou tvárou, ale s úľavou v hlase. „Kde mi vypadla?“

„Nechali ste ju na stole,“ usmievala sa.

„Alebo ste mi ju ukradli,“ žmurkol na ňu Richard.

Dobre vedel, kde ju nechal. A dobre vedel, prečo sa díval na hodinky, keď ju tam nechával.

Bolo by čudné osloviť ju len-tak, bolo by to ohraté a príliš nápadné. A on by pôsobil nadržane.

Potreboval, aby ho ona oslovila prvá.

Teraz už musel iba udržať rozhovor v prúde a nevyznieť pri tom ako idiot... čo ale v porovnaní s výkonom Chrobáčika vôbec neznelo tak zložito.

„Mademoiselle, keby ste neboli taká čestná zlodejka, strávil by som večer na polícii nahlasovaním straty dokladov,“ hovoril Richard žoviálne.

„Dobrý prízvuk. Dokonca ste v slove mademoiselle ani nepovedali gé. Všetci vyslovujú gé,“ povedala uznanlivo a s trochu viac pootvernými očami.

„Takže tiež oceňujete francúzsky prízvuk?“

„Áno, som vlastne francúzsko-slovenská prekladateľka,“ pritakala a Richard podal herecký výkon s profesionálnym prekvapením v tvári.

„Práve ste dostali diplom, však?“ nadviazal.

„Ako viete?“

Podľa tašky. Na čo by prekladateľke bola taká veľká taška, ak by si v nej nenosila materiály do školy?

„Vyzeráte mlado. Vlastne by som vás tipoval na študentku, keby ste sa mi nepriznali so zamestnaním.“

„Vážne? To je milé,“ povedala taktne.

„Presne tak. Hoci ste ma okradli a zrejme mi v tej peňaženke nezostalo ani na električku, budem sa snažiť byť milý. A ak vás to poteší, môžem vám aj zaklamať, že ste schudli,“ hovoril drzým tónom, ale vľúdne.

A ona sa zasmiala. Trochu ostýchavá, ale už uvoľnenejšia. Úplne zabudla, že to vlastne ona prišla za ním s tým, že ho ide zachrániť.

„Asi by ste sa mali vrátiť, slečna, ten pán sa už-už rozplače,“ kývol Richard hlavou ku kaviarni.

„Vlastne mi to je asi dosť jedno.“

„Prečo si to myslíte?“

„Ďakujem za kompliment o chudnutí, ale asi sa predsa-len vrátim...“

„Chápem, jednotka intenzívnej starostlivosti.“

„Ste drzý.“

„A vy zlodejka.“

„Nie som a vy to viete.“

„Rovnako ako ja mám pravdu a vy to viete.“

„Vy ste ten typ, čo má vždy pravdu, však?“ osopila sa na neho.

„Boli ste dlhoroční priatelia, však?“

„Čo?“ vyštekla.

„Vy a ten pán.“

„Čo vás do toho?“

„Musí si vás vážiť najviac na svete, ten dlhoročný kamarát. Asi by pre vás urobil čokoľvek...“ prskal Richard nechutné poznámky.

„Áno, miluje ma.“

„A doniesol by vám aj modré z neba... Až na to, že vy tú nebíčkovú modrú až tak nemusíte.“

Zazerala na neho, neznášala ho a rozhodne nechcela, aby prestal rozprávať. Vedel presne, čo jej beží hlavou. Chápal oveľa lepšie ako ten Chrobáčik.

„Asi by ste mu to mali povedať.“

„Čo?“

„Že ste to chceli aspoň skúsiť, keď bol taký vytrvalý. Dať mu šancu. A že vás to mrzí, ale nakoniec to aj tak nevyšlo.“

„Vy ste nejaký odborník, čo?“

„Tak choďte, počkám tu na vás.“

„Neznášam vás,“ precedila pomedzi zuby.

Richard sa len pousmial a strčil si ruky a peňaženku do vreciek.

Pozrela sa naňho akoby čakala, že si to rozmyslí, no on sa na ňu iba díval ani sa nepohol.

„Idem mu to povedať,“ rozhodla sa nakoniec.

Čakal ju niekoľko minút. Do trpezlivosti sa pozval sám, ale ona si to nejako zabudla vyložiť ako akt odpornosti. Jednoducho za ním prišla s kabelkou na pleci.

Bola trochu otrasená, ale evidentne sa jej uľavilo.

„Viete, že ste ten najdrzejší chlap, akého som stretla?“ povedala miesto pozdravu* a ani nepoľavila z kroku.

On sa k nej pripojil a počas kráčania si vyhrnul rukávy na košeli.

„Čo ste mu povedali?“ vyzvedal.

„Najprv som dopila svoj jahodový koktejl.“

„To bolo od vás dosť hrdinské,“ vysmial sa jej.

„Šľahnuté komentáre si nechajte si pre seba.“

„A ďalej?“

„A potom som mu povedala, že ho stále beriem ako najlepšieho kamaráta.“

„Musel byť rád.“

„Povedal, že tušil, že sa niečo také stane. Že bol príliš šťastný na to, aby to vydržalo,“ hovorila a v hlase mala výčitky svedomia.

„Nejde to. Len tak preorientovať všetky city, ktoré roky k niekomu pestujete. Nedá sa to len tak prehodiť a z priateľstva vydolovať romanticko-erotické túžby,“ povedal Richard s pohľadom kamsi do vetra, akoby spomínal na niečo, čo sa mu už stalo.

„Presne tak sa cítim,“ povedala asi po dvoch sekundách, ktoré strávila dívaním sa naňho.

Richard si myslel, že by to znelo oveľa hrdinskejšie, keby mohol povedať, že si ju odviezol domov a potom sa spolu niekoľkokrát intenzívne vyspali.

Nestalo sa. Zastavili v jednom z mnohých šenkov v meste. Richard si kúpil škatuľku cigariet a postupne ju začal spracúvať. Pili obaja, ale iba ona sa dôkladne ožrala. Potom mu pomohla poraziť všetkých devätnásť cigariet a potom sa rozhodla spať na stole. On si ju, nedbajúc na jej prosby, aby ju nechal spať na tom pohodlnom stole, dovliekol domov. Tam pri nej sedel dve hodiny a sledoval, ako sama sebe do kýbľa vyvrátila všetky teórie o zmysle života.

Keď si konečne bol istý, že už viac toho von nepôjde, vstal, umyl kýbeľ, vyvetral zvyšok nepríjemnej alkoholickej atmosféry a uložil ju do postele.

Videl ju v tej jej blúzke a sukni, ako vyčerapná plytko odfukuje vzduch z pľúc a ako jej ešte stále nie je dobre.

„No konečne,“ povedala, keď ju začal vyzliekať.

„Tichučko,“ odpovedal a ďalej jej rozopínal gombíky.

„Najtichšie,“ zamumlala a chytila ho okolo krku s úmyslom dať mu pusu.

„To nerob, maličká, smrdí ti z úst,“ zasmial sa on.

„Idiot,“ zasyčala.

Nebránila sa, keď jej vyzliekal blúzku. Ani potom, keď sa dostal k sukni.

Keď bola iba v spodnom prádle, rozopol jej podprsenku a potom ju položil na nočný stolík – tú podprsenku. To by mu zrejme nepochválil ani jeden zo žijúcich interiérových dizajnérov, ale v tejto chvíli to bolo všetkým ukradnuté.

Nakoniec svoje vyčíňanie s jej oblečením dokonal tým, že jej obliekol svoje tričko s dlhým rukávom a zabalil ju do prikrývok.

Keď mal povinnosti s otravnou ženou hotové, hodil sa do kresla a pár sekúnd si pretieral oči. Spomenul si, že Karin tiež rada nosila čipkované nohavičky. Nie, s ničím to nesúvisí.

Prizval k sebe do kresla jeho verný laptop a pustil sa do práce.

/*Richard má zvrátený režim, odkedy sa pamätá. Najlepšie sa mu pracuje a tvorí počas hlbokej noci. Počas dní je tiež celkom šikovný, ale nemá to taký šmrnc. Podľa jeho výpočtov najvtipnejší býva v noci okolo štvrť na štyri a najškaredší býva hneď potom, čo sa skončí vtipné obdobie.*/

Zostávalo mu veľa práce do redakcie, na ktorú predtým kvalitne kašľal. Oprava nejakých predošlých článkov, ktoré už dlhšie stáli bokom, napísanie páru nových, to sa zasa trochu odloží, zaznačenie nových poznámok pre budúce články, spomínanie si, čo všetko ešte musí vybaviť, prečítať si tú obrovskú kopu emailov...

Pracoval asi hodinu a pol. Robilo sa mu dobre, keď mu krásna mladá žena robila spoločnosť svojím táraním zo sna.

„Nie, nedám si. Práve vyrážam do...“ prehodila konverzačne. Kam práve vyrážala, to sa Richard nikdy nedozvedel.

On sa iba chvíľu díval na jej peknú nohu trčiacu spod paplóna a rozhodol sa, že na dnešnú noc stačí produktivity. Vyšiel na balkón, sadol si do prúteného hojdacieho kresla, ktoré tam umiestnil potom, čo ho zdedil po tete Agnese, a zapálil si.

Keď dofajčil, načiahol sa po knihu, ktorú si nechal odloženú na parapete, a pokračoval čítaní.

Už bolo šesť ráno, keď ju otváral. Dnes spať nebude.

„Richard?“ prehovorila trochu otupene po asi dvoch hodinách knihy.

„Tu som,“ ozval sa z balkóna.

/*Balkón mal takticky hneď za svojou spálňo-pracovňou, aby to nemal ďaleko na cigaretu, takže ho bolo počuť cez trochu pootvorené dvere.*/

„Potrebujem zubnú kefku,“ predostrela svoju požiadavku.

„Tak na tom sa zhodneme,“ zareagoval súhlasne a zamyslel sa nad ich možnosťami. „Nejaká neotvorená by mala byť v skrini v kúpeľni. Hľadaj.“

„Uhm,“ odpovedala.

Richard sa so stoickým pokojom nenechal vyrušovať a prechádzal strany plné krvavých vrážd a obscénností podľa všehochuti. Táto ževraj  vzrušujúca kniha mu nedokázala zdvihnúť nič okrem obočia.

Slečny túžiace po hygiene nezostanú len pri umývaní zubov. Hneď sa rozhodla dať si aj sprchu. Po nejakej chvíli sa ešte ozvala s otázkou, či nemá aj nejaký iný šampón okrem žihľavového. Bohužiaľ.

„Richárd?“ kričala zase.

„Nie?“ zaznela jeho diplomatická odpoveď.

„Chcem čistý uterák. Do tejto veci sa ja teda neutriem!“

„Už idem,“ zaznel jeho unavený hlas.

/*Unavený mohol byť aj preto, že nespal, ale tento raz sa jeho únava vzťahovala na bežné ženské problémy.*/

Dorazil k skrini, vylovoil čo možno najbelší uterák a ešte jednu farebnú osušku, ktorú nikdy nepoužil a o ktorej netušil, kde sa tam vzala.

Prišiel k dverám a zaklopal.

Keď sa otvorili, najprv z nich vyšiel obrovský oblak pary a potom chudá rúčka načahujúca sa do priestoru.

Vložil do nej uteráky a ruka sa stiahla.

„Ďakujém,“ zaznel hlas spoza dverí.

Richard sa práve zadkom opieral o kuchynskú linku a pil vodu s citrónom, keď sa otvorili dvere na kúpeľni.

Vyšla zabalená do uterákov a bosé nohy jej tľapkali o dlážku.

„Moje oblečenie smrdí, takže...“ začala.

„Takže chceš niečo moje.“

„Stačí mi tričko.“

„Už,“ vzdychol si sa a vstal.

Znovu vošiel do svojej spálňo-pracovne a otvoril skriňu. Hľadal niečo, s čím by sa dokázal rozlúčiť aj natrvalo.

Keď sa otočil aj s tričkom v rukách, vôbec ho neprekvapilo, že sa už zasa rozvaľovala na posteli.

Stehná jej vyčnievali spod osušky a mokré vlasy sa jej rozbiehali na všetky strany.

„Páči sa,“ položil ho k nej.

Ona ho schmatla za ruku a stiahla k sebe.

„Ani mi nedáš na výber?“ spýtala sa.

„Chcela by si iné?“ odpovedal úplne nezaujatým hlasom, akoby pred ním ani nebola mladá krásna žena oblečená iba v uteráku.

„Chcem to, čo máš práve na sebe,“ povedala šeptom.

„To ti bude na nič, tiež smrdí. A zrejme viac ako tvoje.“

„Ja som skromná,“ odvetila.

„A ja som lakomý.“

„Nepáčim sa ti?“

„Nechce sa mi.“

„Takže nič?“ povedala smutným tónom. Takým, ktorým hovoria malé dievčatká, keď im poviete, že sa minuli cukríky.

„Môžeš ma skúsiť presvedčiť.“