Drahí čitatelia, rozhodol som sa, že už prešlo dosť
rokov, počas ktorých som úspešne utajoval všetky veci z môjho osobného
života, a tak sa verejne priznávam.
Áno, absolútne to zhadzuje akékoľvek zidealizované
predstavy, ktoré ste o mne mohli mať a pravdepodobne ste aj mali, a
to odplaší aj môj nepochybne veľký fanklub, ale nedá sa inak a už
naozaj musím s pravdou na povrch: neviem, ako sa balia moderné ženy.
Keď tak nad tým uvažujem, pijem kakao a píšem
tento článok do tohto konkrétneho vydania, prichádzam na to, že som vlastne
tučniak.
(Čím nechcem zájsť k rozprave o
mojom apetíte počas posledných sviatkov... ale pokojne sa priznám aj
k tomu, že som zasa pribral.)
Takže, som tučniak.
Tučniaky náklonnosť svojim tučniačiciam vyjadrujú
poeticky a pragmaticky zároveň – vydajú sa na investigatívnu prechádzku po
pláži a hľadajú. Hľadajú a hľadajú, až kým nenájdu dokonale okrúhly
kameň, ktorý by ich milú jednoznačne dohnal k slzám alebo aspoň
k tomou, čo to tučniakom vlastne
tečie...
Tučniaky majú záľubu v kameňoch.
Ja som vlastne tučniak.
Tiež by som svoju náklonnosť vyjadril tak, že by som
svojej milej priniesol čo najviac hodnotný kameň.
-Pre denník Dočerta napísal Richard.
„Je to
dosť slušná sprostosť,“ poznamenal Juraj výstižne. „A vieš, čo je na tom najhoršie?“
„Počúvam,“
potichu povedal Richard a pretrel
si oči.
„Že tá
sprostosť zožala oveľa väčší úspech ako môj tri noci pripravovaný článok
o aktuálnom stave v europarlamente,“ zašomral Juraj rozčarovane.
„No tak,
neplač. Mama kúpi vegetu,“ zasmial sa Richard a hodil Jurovi balík
hroznového cukru.
/*Poznámka k hroznovému cukru: V tejto
kancelárií sa hladina hroznového cukru v krvi považuje za indikátor
zdravosti. Konzumuje sa ho tu viac ako kdekoľvek inde a keby aj, napríklad,
vojská Varšavskej zmluvy začali zajtra obliehať mesto, len na zásobách
hroznového cukru by títo dvaja prežili najmenej päť mesiacov.*/
„Takže
dnes má narodeniny?“
„Sekundu,
pozriem sa do kalendára,“ odvetil Richard chladne.
„Čo si
jej vymyslel?“
„Trinásť
prezývok, z toho asi jedenásť sú urážky.“
„Pýtam sa
vážne.“
„Nič moc,
zatiaľ,“ odpovedal Richard unavene. „Do večera času dosť, veď ešte ani obed
nebol.“
„Neberieš
to príliš zodpovedne.“
„Náhodou
to mám to presne vypočítané.“
„Rob, ako
uznáš za vhodné,“ povedal Juraj a obaja sa vrátili k revidovaniu
zvyšných článkov na zajtra.
Richard
nemá rád majetky ani výstrelky. Jediná relatívne hodnotná vec, ktorú má
len tak pre radosť, je jeho motorka.
Vyberal
si ju tak, aby sa hodila k jeho koženej bunde, a má ju čisto preto,
aby prinášala nostalgické spomienky na doby, keď jazdil len na motocykli,
lebo ešte nemal auto.
Keď
prišiel z práce domov, zhltol čosi s prastarým kusom chleba, na nič
viac nemal náladu, a zobral si koženku a kľúče od motorky.
/*Odjakživa ju volal iba Dorota, nijako inak.*/
Naštartoval,
užil si Dorotin nahnevaný tón a vyrazil k najbližšiemu štrkovisku.
S cigaretou
v jednej ruke a s druhou rukou vo vrecku kráčal po štrkovej
pseudo-pláži a investigoval.
Prišiel
k dverám a nachvíľu vydesený zamrel, pretože si nedokázal spomenúť na
úžasnú a dych-vyrážajúcu hlášku, ktorú chcel použiť miesto pozdravu.
„Ahoj,“
pozdravila Karin veselo.
„Vieš,
celú cestu sem som snažil vymyslieť dobrú hlášku, ktorou by som ťa ohromil na
začiatok tejto konverzácie,“ odpovedal Richard tiež celkom veselo, aspoň na
jeho pomery.
„No
dobre, poď do mňa.“
„Takže...
nechcem, aby to vyznelo, že sa na teba snažím urobiť dojem, ale... som Batman.“
Richard hovoril najserióznejším tónom, aký dokázal vytvoriť vo svojich rečových
orgánoch. Zakončil efektným pohľadom draka.
„Batman.
Tak super.“ Karin sa snažila tváriť sa nedotknuteľne, ale, nalejme si čistého
vína, kto by sa ubránil tejto vete? Zrejme preto, aby nespadla z nôh, sa
radšej oprela o stenu a totálne ho zabudla pozvať dnu.
Chvíľku
sa na seba dívali, Richard bol výnimočne ten, ktorý sa usmieval viac.
„A
priniesol som ti darček.“
Karin
zdvihla obočie a tvárila sa ako liči.
Richard
k nej natiahol ruku, v ktorej ležal jemný a takmer dokonalý
okrúhliak v pekne vystlanej škatuľke. Nepriznal by sa jej s tým, ale
dal si záležať a vyčistil ho zubnou kefkou, aby vyzeral reprezentatívne.
„To
nemyslíš vážne,“ povedala Karin potichu.
„Dúfal
som, že si čítala naše posledné vydanie.“
„Čítala
som ho a presne preto je moja reakcia taká.“
„V tom
prípade to myslím úplne vážne.“
„Si debil
a toto je absolútne drzé, odveci a mal by si ísť.“
„Takže sa
ti nepáči?“ povedal Richard vyzývavo.
„Ani
trochu.“
„Môžem ťa
pohrýzť?“ bol drzý.
„Čo
prosím?“ ozvala sa tak rozčarovane, že aj zabudla na to, aký neslušný ten
darček vlastne je, a začala sa s kameňom pohrávať v dlani.
Richard
ju surovo pritlačil k stene celým svojím telom a hrýzol ju do pier.
Nie jemne a gentlemansky, hrýzol ju skutočne. Tak, že to muselo bolieť ako
čert. O čo viac sa vzpierala, o to viac to bolelo.
Postupne
prestala klásť odpor úplne. Dokonca možno povedať, že ho prestala klásť príliš
skoro. Už sa nemohla vyhovoriť na to, že nemala na výber. Nepodvolila sa, ona
začala spolupracovať.
Pokus
o krik sa zmenil na povzdychy a keď on svoje ústa premiestnil na jej
krk, len ho zdrapila za vlasy a nijako mu nedala na známosť, že by bolo
rozumné prestať.
„Takže sa
ti darček páči?“ šepkal Richard provokačne.
„Nie.
A neprijímam ho.“
„Neznieš
urazene.“
„Debil,“
zavrčala a plánovala pokračovať v činnosti.
„Ale no,
nebuď taká hŕ,“ odtiahol sa o niečo, aj keď ruky z nej nezložil.
„Toto sa
mi nepáči,“ zavrčala s prižmúrenými očami. „Ty rozhoduješ, ako to začne,
a rozhoduješ, kedy to skončí? Aké slovo v tom mám ja?“
„Poď so
mnou na oficiálne rande a máš akékoľvek slovo budeš chcieť.“
„Čo ak
tučniačka kameň neprijme?“
„Ja si
myslím, že ho vždy prijíme. Tučniačice sú pesimistky. Aj tak je to fuk, decko
spraví a tento aspoň doniesol kameň. Všetci muži sú vlastne rovnakí, nie?“
„Ak sú,
prečo by sa mi malo oplatiť nechať toho, ktorý mi už dal všetko, čo mal?“
„Ak sú,
prečo mám pocit, že to, čo si práve dala mne, on nedostal?“
„O čo ti
ide?“
„O teba.“
„Zrazu.“
„Mal som
to pochopiť skôr... ale to, že mi veci pomaly dochádzajú, neznamená, že by som
sa teraz mal vzdať.“
„Som
zadaná, na tom ti nezáleží?“
„Si
šťastná? Lebo na tom mi záleží.“
„No týmto
incidentom si mi k duševnej pohode rozhodne nepomohol!“
„Môžeš si
k nej pomôcť sama, len z tohto incidentu vyťaž čo najviac.“
„Nie je
to také jednoduché.“
„Ty to
komplikuješ.“
„Takže
prídeš ku mne po tom všetkom a čakáš, že sa ti hodím do náruče?“
„Ak by
som to čakal, práve si mi dokázala, že by som nebol až tak mimo,“ volil Richard
arogantný úsmev.
„Vypadni,“
zhodnotila Karin jeho voľbu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára