Bol
piatok. Taký intergalaktický piatok, ktorý príde príliš neskoro,
a v tieto piatky sú aj tak všetci realistickí ľudia príliš
unavení na to, aby sa aspoň slušne opili.
V intergalaktické
piatky sa zvykne túlať po svete a tváriť sa sám pred sebou. Chodí sa tak
tváriť do obľúbených podnikov, do kníhkupectva, do divadla... na tom
v podstate nezáleží. A nezáleží ani na tom, s kým sa ta vyberá.
Richard sa iba chodí tváriť.
A pozerať
sa na ľudí. A na oblaky a na neforemné kusy hmyzu popriliepané na predných
sklách automobilov. Na kýbliky a lyžičky malých uslintaných ľudkov na
pieskoviskách, na psíčkarov a ich pánov, na bielizeň sušiacu sa na
balkónoch, na hrošiu kožu na pätách zanedbaných žien a na osamelých
bežcov.
Tieto dni
pomenúva výrazom intergalaktické piatky.
A počas
intergalaktického piatku nič nie je také, aké by to chcel, ale aspoň sa chodí
tváriť.
Rád dáva
komplimenty zmrzlinárkam, rád sa pýta poštára či si myslí, že bude pršať, rád
je odporný na náhodných predavačov značkových parfumov a hodiniek.
Najradšej
zo všetkého intergalaktického sleduje holuby z námestia, ktoré kŕmia
starších ľudí svojou pozornosťou. Možno je Richard jediný človek na svete,
ktorému spoločnosť staršieho človeka príde príjemnejšia ako prítomnosť dieťaťa.
Nič proti deťom nemá, ale odmalička rád nosieval z obchodu tašky všetkým
starenkám, na ktoré narazil. A možno je to spôsobené aj tým, že ho starý
pán Alojz celé detstvo oslovoval hodnosťou holub.
Ako sa
tak prechádzal mestskými výhľadmi, narazil na mobilný stánok so Skalickým
trdelníkom a na ďalší s cukrovou vatou. Bola to vyčerpávajúca úvaha,
ale nakoniec si kúpil obrovskú ružovú cukrovú vatu namotanú na kuse mŕtveho
stromu.
Richard
v bielej košeli, saku zavesenom na ruke, s cukrovou vatou
v dlani a s ležérne uvoľnenou kravatou musel vyzerať étericky a
nadčasovo. Možno bol aj strapatý, ale iba tak decentne.
Možno práve
preto ho zastavila.
„Dobrý,
môžem si vás odfotiť?“ ozvala sa priateľsky vyzerajúca asi dvadsaťročná
dievčina. Také srdiečko z parku.
Richard
zdvihol obočie a dožul kus cukrovej vaty.
„Tak
môžem?“ pýtala sa premotivovane.
„Zdravím,“
ozval sa Richard.
„Takže
áno?“ usmievala sa naširoko
„Ak vám
to stačí k radosti.“
„Ďakujem!“
zaspievala už s tvárou za objektívom.
„Niet za
čo. Ale prosím, nezverejňujte to v nijakých novinách, mohlo by mi to
spôsobiť problémy.“
„Ako to
myslíte?“
„Som
medzinárodne hľadaný zločinec,“ povedal jednoducho.
„Aj
zločinci jedia cukrovú vatu?“ zasmiala sa a, hoci on by mal problém to povedať
nahlas, znelo to príjemne. Dievčatá, dievky a devy sú vo všeobecnosti
rýchlou cestou k samovražde, ale ona znela v podstate príjemne.
V podstate.
„Pôvodne
bola tá vata snehobiela, len už je od krvi,“ neubránil sa príjemnému tónu ani
on.
„Volám sa
Nina, teší ma,“ natiahla k nemu ruku.
„Asi vám
ňou nepotrasiem, som celý lepkavý.“
„Tak mi
aspoň ponúknite kúsok z vašej vaty.“
Richard
k nej bez okolkov vyslal drievko s vatou a ona si bez náznaku
trémy odorvala vďačný kus.
„Ďakujem.“
„Prosím.“
„A čo tu
robíte? Sám s vatou a tak.“
„Zbieram
dáta na písanie.“
„Ste
spisovateľ?“
„Nie, som
medzinárodne hľadaný zločinec, už som vám to predsa vravel.“
Niektoré
veci sú prirodzené. Prirodzené ako rast nechtov a zdražovanie pohonných
hmôt. Nikto nad tým nepremýšľa, len sa to každému nejako automaticky deje.
Presne
takýmto spôsobom a bez akejkoľvek dohody sa Richard s Ninou pohli
z miesta a začali chodiť.
Ona dorazila
cukrovú vatu, on si zapálil a len tak sa rozprávali. Richard už aj
tak v pôvodnom scenári vyšiel do sveta proste iba tak rozumieť, aby mal
zasa o čom napísať pár článkov.
„Mimochodom,
nehneváte sa, že som sa na vás tak nalepila?“ štebotala.
„Na túto úvahu
už je trošku neskoro.“
„Nedalo
sa odolať.“
„Ďakujem.“
„Ale
prestaňte,“ zasmiala sa. „Hlavne nevyzeráte ako typický džentlmen.“
„Tak tým
ste si to pokazili.“
„Nemyslím
tým, že vyzeráte ako sedliak alebo tak...“
„To už
nezahovoríte.“
„Takto...
nie ste veľmi milý.“
„Asi by
bolo najmúdrejšie, keby ste už nepokračovali,“ smial sa zhovievavo, ale náročky
s príchuťou irónie.
„Viete,
prečo sú ženy stále viac a viac priťahované mužmi, ktorí sa správajú ako
hajzli?“ snažila sa pokračovať vo vysvetleniach.
„Pretože
sú hlúpe, evidentne.“
„Americká
štúdia tvrdí, že viac ako šesťdesiat percent žien vzrušuje predstava
znásilnenia.“
„Smutné.“
„Vraj je
to spôsobené zmenou postavenia ženy v spoločnosti. Ženy čím ďalej, tým
menej potrebujú mužov, pretože sú stále viac ako oni. A preto podvedome
túžia po tom, aby niekto nad nimi prevzal úplnú nadvládu. Vzrušuje ich
predstava, že nemôžu klásť odpor. Že sú slabé. Že sú ženami.“
„Takže
pôsobím ako násilník?“
„Nie, len
nepôsobíte tým sladučkým dojmom, ktorý moderné ženy nepriťahuje.“
„Takže
som neodolateľný,“ zasmial sa.
„Ste
protivný. A ženy trpia štokholmským syndrómom a túžia sa zamilovať do
svojich únoscov... vy pôsobíte trochu nebezpečným dojmom, s tou aurou
zločinca a s cukrovou vatou.“
„Dobre.
Takto... nie som úplne otvorený vzťahu,“ zvážnel.
„Myslela
som si, len som to musela vyskúšať..“
„To
prekonáte, aj tak nie som až taký úžasný,“ usmial sa na ňu tak milo, ako sa
práve dalo.
„Sám
neveríte, že nie ste,“ vrátila mu kopanec. Po chvíľkovej odmlke sa spýtala:
„Takže aká je?“
„Ako
výťah. Stále behá hore-dolu.“
„Je
hrozne super alebo super hrozná?“
„Niečo
ako ananás. Keď ho konzumujete, enzýmy v jeho dužine vám rozleptajú
tkanivo v ústach a v konečnom dôsledku spôsobia krvácanie.“
„Áno, to
by mohol byť váš typ,“ prikývla. „A prečo tu nie ste s ňou?“
„Pretože
som tu s vami.“
„Veľmi
trpíte?“
„Je to
skoro také nepríjemné ako vaše otázky.“
„Prečo
vás odmietla?“ pýtalo sa dievčisko ďalej.
„Asi nie
som dosť vysoký.“
„Chcete,
aby som si tipla?“
„A mám na
výber?“
„Bojí sa,
že by to nefungovalo.“
„Tak to
mi naozaj mohlo napadnúť,“ zaspieval výsmešne a ktokoľvek by sa mohol
začudovať, prečo sa Nina nerozhodla, že odíde.
„Prestaňte.
Myslím len to, že má asi problém správať sa bláznivo a spontánne. Bez
toho, aby myslela na následky.“
„A preto
je s niekým, kto sa zrejme aj sprchuje v záchrannej veste.“
„Presne.
Proste neverí v šťastné konce a v záchrannej veste sa aspoň nikto
nikdy neutopil.“
„Takže čo
navrhujete?“
„Dajte
jej dôvod, aby sa s ním rozišla.“ Pozrela sa mu do očí, sprisahanecky sa
usmiala a povedala jednoducho: „Znásilnite ju. A neprestávajte, keď
sa bude brániť.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára