Richard
ležal na gauči a prezeral si luster. Úspešne sa zmieril
s prítomnosťou pavučiny na ňom a pozeral naň ďalej.
Nebolo by
príliš mužné, ak by ju náhodou odstránil, takže... tam zostane.
Zajtra má
Karin narodeniny. Narodeniny, úžasný sviatok, kedy sa ľudia snažia tešiť sa
z toho, že zasa majú o krok bližšie k smrti.
Väčšinou
sú to cudzie narodeniny, ktoré nútia ľudí rozmýšľať o vlastnom veku.
Narodeniny študentov nútia premýšľať učiteľov o tom, akí sú už vlastne
starí, narodeniny detí nútia premýšľať rodičov a narodeniny manželiek
nútia premýšľať manželov. Richarda núti Karin.
Vždy ho
do niečoho nútila.
„Môžem ťa
pohrýzť?“ spýtala sa bezstarostnejšia Karin s veľmi nenápadným, ale stále
prítomným akné.
„Rozhodne
nie,“ odvetil Richard tradične.
„Tvoj
názor vlastne ani nikoho nezaujíma,“ nedala sa ani ona a tak ako vždy, ani
tentokrát odpoveď na túto otázku nerešpektovala a urobila si po svojom.
Zdrapila ho za ruku a pohrýzla ho do ramena.
„Bolelo?“
„Ako
čert.“
Ona sa
zasmiala, hodila mu rukami okolo krku a tvárila sa ako jašterica.
/* Karin sa vie tváriť ako všeličo. */
„Že ja ťa
ešte stále trpím, dievčisko otravné,“ prehovoril Richard unavene ale
s úsmevom. Skromným a nízkokalorickým úsmevom, ale s úsmevom.
„Netvár
sa, že sa ti to nepáči.“
„No to sa
ani nebudem.“
„Si
hnusný,“ povedala a pohrýzla ho znovu.
„Tak
prečo ma stále koštuješ?“ zasmial sa Richard a prešiel jej rukou po
vlasoch.
„Veď ja
si ťa prevychovám, len počkaj,“ prižmúrila oči výhražne a potom mu
položila hlavu na plece.
Sedeli na
nejakej tráve. Nejaká tráva nejakej farby, Richard si už nevedel vybaviť,
v ktorom ročnom období to bolo. A asi ani v ktorom roku.
Ale
spomínalo sa mu na to dobre.
„Karin,
toto je brzda. Pamätaj si ju, je veľmi dôležitá,“ vysvetľoval Richard
schematicky, ako funguje malá strieborná vecička.
„Zomrieme?“
spýtala sa nervózne, ale vzrušená.
„Nie,
zrejme len zostaneme pripútaní k lôžkam, žiadny stres,“ rozprával Richard
provokujúco ale chlácholivo.
„Ak máme
zomrieť, chcem, aby si niečo vedel.“
„Tak sem
s tým, nech mám o čo prísť pri strate pamäti.“
„Ľúbim
ťa.“
Richard
sa usmial a dlho sa na ňu díval.
„To nie
je správna odpoveď,“ povedala urazene.
„Tú ti
možno dám, ak nás teraz oboch nezabiješ,“ pobozkal ju na čelo a ruky jej
položil na riadidlá.
Sedeli na
motorke. Nie na hocijakej motorke, na Richardovej úplne prvej motorke. Dokázala
vyvinúť rýchlosť deväťdesiat kilometrov za hodinu a nikomu inému okrem
Karin nikdy nedovolil ju riadiť.
„Čo to
je?“
„Netuším,“
odpovedala.
„Ako dlho
je to mŕtve?“
„Ešte to
neozelenelo.“
„Záver?“
„Zjeme
to!“ vyhlásila Karin odvážne.
„Pri
najhoršom ma máš na svedomí, ženská,“ snažil sa Richard znieť čo najviac
pochybovačne.
„S tým by
som dokázala žiť,“ povedala Karin a nechala sa pobozkať.
„Ak by
sme zomreli, chcem, aby si niečo vedela,“ povedal. „Ľúbim ťa. Síce menej ako ty
mňa, ale počíta sa to.“
Bolo to
na chate s partiou priateľov a rozprávali sa o zvláštnom kuse
mäsa, o ktorom sa nevedelo, kto ho priviezol. Nebolo zvláštne akože
nepríjemné, bolo také... zvláštne. Vyzeralo ako hovädzie, ale chutilo skôr ako
kura.
„Takže čo
teraz?“
„Ak
čakáš, že budem nadšená, asi nie,“ hovorila akože chladne, ale s náznakom
hystérie.
„V čom je
problém?“
„Takže ty
to nevieš?“
„Neviem.“
„A to by
si teda mal!“
„Ženy,“
povzdychol si Richard.
To bolo
na schodoch pred knižnicou. Asi pršalo alebo bola hmla alebo tak nejako, takéto
veci sa ťažko pamätajú. Jediné, čo si Richard vybavuje zreteľne, je vlhkosť
v jej očiach. A sucho v jeho krku.
„Takto to
nejde,“ povedala potichu.
Richard
neodpovedal.
„Nepozeraj
sa tak na mňa, hovorím vážne.“
„Ja viem,
to je to.“
„Vieš,
ako to je. Vieš to...“
Richard
neodpovedal.
„Tak
asi... dovidenia.“
„Karin...“
„Áno?“
„Prepáč,
že som ti nenosieval kvety.“
Položila
mu ruku na líce, usmiala sa a vzdychla.
„Mohol si
mi to povedať pred mesiacom, nemehlo.“
„Mohol
som.“
Toto bolo
na chodbe. Na takej triumfálnej chodbe, kde sa nikto sa necítil doma
a všetci tak trochu ako vydedenci. Na takej chodbe, kde to smrdí po
chemikálií na umývanie linolea. Na takej chodbe, po ktorej ľudia chodia iba
s nechuťou.
„Chýbaš
mi,“ povedala.
„Vážne?“
„Áno.“
„Hm.“
„Vieš,
čo? Nechajme to tak...“
„Nie, počkaj.“
„Tak?“
„Aj ty
mne chýbaš. Veľmi.“
„Aj tak
to radšej necháme tak.“
No
a toto bolo z telefónu. Počas rozhovoru ani si už nikto nepamätá akého.
Karin zavolala s emocionálnym výlevom. Iba raz. Vďaka Bohu, že iba raz..
„Vidíš
rozdiel?“
„Si
ostrihaná.“
„Takže si
si to všimol?“
„Všimol.“
„A páči
sa ti to?“
„Predtým
si to mala lepšie.“
„Tak si
vylupni oči.“
A nakoniec
veľmi milé, polminutové a nízkorozpočtové finále. Toto bolo nedávno.
A už sa zdá, že to aj takto nejako musí zostať. Richard sa už vlastne nedokáže
cítiť bezpečne, keď sú spolu. Asi ani ona. Obaja tak nejako automaticky
očakávajú, že ten druhý zaútočí. Občas ich táto obava donúti otvoriť paľbu
skôr, pretože aj tak je najlepšou obranou útok...
Richard
zavrel oči, plnohodnotne sa uvelebil na gauči a chcel to nateraz nechať
tak.
Pavučinou
z lampy sa zaoberať nebude. Nikdy.
Možno si
pokrája ananás.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára