Veľmi nerátala s tým, že by sa
ozval. Len tak pre istotu si zabudla vizitku s ponukou na prekladateľské
služby a telefónnym číslom u neho v byte, ale aj tak si nerobila
veľkú nádej.
/*Táto poznámka o jej nádeji nie je skutočným začiatkom tejto
kapitoly. Je to len odkaz pre tých, ktorých by to náhodou zaujímalo.*/
Richard práve šoféroval z práce
domov a bolo mu úprimne u riti, akou rýchlosťou by mal podľa zákona
šoférovať na ceste druhej triedy.
Pred asi dvomi hodinami, keď bol ešte
v práci, prišla po kolegu a zhodou náhod najlepšieho priateľa do práce
jeho manželka. Relatívne pekná žena, ktorá na rukách zvykne nosiť svojho
najčerstvejšieho miniatúrneho syna.
Vyzerala s ním dobre
a Richard jej veril, že sa naozaj potešila, keď zbadala svojho manžela.
Cítil sa naštvaný, ale nikomu by nevysvetlil prečo.
Richard
neopisuje abstraktné veci. Neopisuje priateľstvo ani hnev, ani vernosť
a ani orgazmus. Nemá rád dúhy
a pri správach o novonarodených členoch rodiny sa tvári neurčito. Vie povedať správne slová v každej
situácií, ale v skutočnosti nedokáže pokojne a bez rozpakov prijímať
ani dary, ani komplimenty, ani kritiku. V drvivej väčšine prípadov reaguje
na slzy vreckovkou a mlčaním, ktoré si ženy zvyčajne vysvetľujú ako
chápavú taktnosť, ale v skutočnosti je iba chladný ako podlaha
v kostole.
Bez ohľadu
na to, akú úžasnú má Richard slovnú zásobu, nezvládol by vysvetliť, prečo bol
taký naštvaný.
„Čo sa
tváriš?“ povedala Karin pred rokmi, keď ešte nemali tituly a povinnosť
vyjsť s výplatou.
„Ja sa
netvárim,“ odpovedal on.
„Ale
tváriš. A teraz mi povedz prečo.“
„Rozmýšľam,“
liezlo to z neho ako z chlpatej deky.
„A?“
„Čisto
teoreticky... čo všetko potrebujeme na to, aby sme sa mohli zobrať?“
Ona sa
naňho chvíľu dívala a potom sa rozhodla dať mu pusu na krk.
„To nie je
odpoveď.“
„Nie je.“
„Takže?“
„Čo tak vyštudovať
a nájsť si prácu?“ načrtla.
„A čo
dovtedy?“
„Dovtedy ti
dovolím chodiť so mnou,“ zapriadla.
„Nechcem
s tebou chodiť. Chcem s tebou žiť.“
„Ja chcem
bábätko.“
„Si žena,
nemôžeš za to.“
„Ale ja ho
chcem hneď.“
„To by
nebol problém...“
„Nie, to
naozaj nie.“
Vonku bola
strašná zima, ale to mu nezabránilo otvoriť si okno a fajčiť, akoby mal za
to ďalší plat.
Je jedno,
čo sa deje, Richard sa vždy tvári tak nejako rovnako. Vo všeobecnosti sa vraj
hrozne ťažko vyznať v jeho mimike a rovnako ťažko odmerať jeho náladu
podľa toho nezúčastneného výrazu, ktorý na ňom sedí.
Čo sa dá
odmerať, to je spotreba nikotínu. A tá sa líši v každej situácií.
Teraz fajčil
jednu. Rýchlo.
„Už ma to
nebaví,“ začala raz, keď spolu ešte chodili.
„Čo?“
„Celé
toto.“
Nerozumel, tak
čakal celkom potichu. To na Karin vždy fungovalo.
„To, že
stále niekam odchádzaš a ja som stále bez teba.“
„Ale veď
prichádzam rovnako často ako odchádzam,“ odpovedal Richard s úsmevom.
„To
nestačí. Aj tak je to celé zle.“
„Prečo?“
„Pretože
čas, keď ťa nemám, je dlhší ako čas, keď si pri mne!“
„Tak to ale
je, kým sa dvaja nezoberú.“
„A to bude
kedy už?“
„Vieš, že
sa to ešte nedá,“ povedal. Potom ju chytil pod bradu a otočil si jej tvár
k sebe. Plakala.
„Ale ja
chcem byť s tebou stále,“ povedala.
„Aj ja to
tak chcem. A príde to, len počkaj ešte chvíľku.“
Niekde
ležali. Asi pod nejakým stromom a keďže nad nimi spievali vtáky a vo
vzduchu voňali poľné kvety, zrejme bola okolo toho stromu akási lúka.
„Máš chuť?
Mám čas,“ začal.
„Dnes sa to
nedá.“
„Prečo sa
to nedá?“
„Pretože
v živote ženy sú dni, keď ti to proste nedovolí. A tie dni sú
zhruba... do svadby.“
„Až toľko?“
„Áno.“
„Ale
pomasírovať labky ti snáď môžem, nie?“ spýtal sa.
„To môžeš.“
Chodili tam
často. Bolo to ich miesto. Ich a ešte hŕstky sŕn, ktoré tam tiež občas
chodili randiť.
/*Hŕstka sŕn je slovné spojenie,
ktoré Richard osobne vymyslel, keď si myslel, že už nadišla jeho chvíľa čosi
začať vymýšľať. Táto prvotina jeho tvorby do sveta dieru neurobila, ale možno
práve tento pokus nadškrtol jeho budúcu veľkosť ...ale asi je to iba
sprostosť./*
Pod tým
stromom boli dlho. Viedli príšerné sentimentálne rozhovory o vzhľade
eventuálnych detí a Richard sa sem často chodil vypytovať svojej milej,
ako zapôsobiť na jej matku. Ani jeden z nich na to neprišiel.
Tieto
spomienky mu k upokojeniu sa vôbec nenapomáhali. Cigarety tiež nie.
Niekedy
dávno, keď na sebe tieto stavy spozoroval po prvý raz, mal ešte chuť skúšať
rôzne alternatívy, aby sa z nich dostal. Čítal knihy, šiel sa prejsť, spil
sa jak prasa a dokonca začal aj fajčiť.
Nič
z toho nepomohlo. Jediné, čo v tejto situácií mohol robiť, bolo
prečkať ju. A preto vtedy postupne vyvinul metódu na urýchlenie plynutia
času.
Hoci boli
štyri hodiny poobede a unavený sa naozaj necítil, rozhodol sa ísť spať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára