Nechcem začínať všeobecnosťami.
Nemám chuť hovoriť o tom, aký zaujímavý vplyv majú na naše životy médiá,
že sa pred nimi nedá ujsť a ani o tom, že naša realita je vlastne podmienená
tým, ako ju cez médiá vnímame.
Chcem hovoriť o mne a o tom,
ako som si časom, chtiac-nechtiac, musel uvedomiť, že nie všetko, čo mi mať
rozprávala, sa naozaj aj stalo.
Ťažko povedať, kde sa to začalo.
Myslím, že to bolo presne tam. Kde bolo, tam bolo, bol aj jeden rytier. A možno
nie až tak celkom rytier. Vlastne to bol krajčír, ktorý jednou ranou zabil
sedem múch a na porazenie zlého obra mu stačili nožnice.
Vidím sa celkom jasne, ako tie
nožnice držím v rukách ja. Keď mi matka čítala knižku o statočnom krajčírovi,
neveril som v existenciu možnosti, že ja sám sa raz nestanem krajčírom a neporazím
obra, ktorý uniesol krásnu (modrookú a blonďavú!) princeznú.
Nech je ako chce, krajčírom som
sa nestal. Zvažoval som aj možnosť, že vyrastiem a keď budem veľký, budem
Mrázik, ale ani to sa mi doposiaľ nepodarilo. Možno by som mohol obviniť aj
Slovenskú televíziu, že mi nebola dopriata možnosť stretnúť sa s dedkom Večerníčkom,
ale rozhodol som sa svoju žalobu stiahnuť, veď podobných žalôb majú zrejme na
stole dosť a nezdá sa mi, že by niekto už dostal vyplatené odškodné.
Ako som sa tak prebíjal
fantáziami ďalej, spoznal som čosi, čo sa dnes nazýva gráfemy. V škole som
sa naučil čítať a tak sa mi otvorili dvere do nových svetov. Získal som
niekoľko desiatok bodov pre chrabromil v Rokforstskej strednej škole
čarodejníckej, pri hľadaní kožucha v šatníku som náhodou prekĺzol do
zamrznutej Narnie, Mauglie mi ukázal džungľu a Indiana Jones mi ako prvý
dal informáciu, že vychádzať si dobre so ženou, to vlastne ani nie je možné.
Rádio ani televízia mi vtedy v dennom
poriadku nezvykli kotviť. Priznám sa, že občas som sa poinformoval, aké nové
druhy Pokémonov stihli vedci objaviť, ale inak som televízií veľkú pozornosť
nevenoval. Keď matka sledovala svoje obľúbené telenovely, sem-tam som nakukol,
ale myšlienku Divokého anjela som naozaj nikdy nepochopil. Podľa mňa to ani
nebol anjel, ale nejaká divná teta, ktorá sa zamilovala do ženatého muža.
Naozaj bizarné...
Keď som mal asi desať rokov,
rozhodol som sa, že základná škola už nie je miestom, ktoré by ma mohlo
akokoľvek obohatiť, a tak som pobalil kufre, chytil vietor do plachiet a rozbehol
som sa v ústrety osemročnému gymnáziu.
Čo sa týka tohto obdobia, som
veľmi vďačný Frodovi za jeho podporu a touto cestou by som mu chcel
odovzdať srdečné ďakujem. Frodo Bublík, rovnako ako ja, sa tiež vydal na
strastiplnú cestu, ktorá mu trvala niekoľko rokov. Počas prvých rokov mojej
osemročnej strednej školy som si prešiel Pánmi prsteňov, Krotením drakov a mnohými
ďalšími.
Televízia ma stále nelákala, ale
postupne som pričuchol k internetu, kde som konečne objavil skutočné čaro
komixov a tak som sa spriatelil s chlapíkom, ktorý je známy ako
Naruto, a japonský komix o ňom končí po pätnástich rokoch sedemstou
kapitolou presne o týždeň.
Tento komix mi otvoril cestu k Spider-Manovi,
Iron-Manovi, Bat-Manovi a vlastne k všetkým možným komixovým Man-om
vôbec. Osobne považujem za dosť dobrý výkon z mojej strany, že sa zo mňa vďaka
týmto skúsenostiam nikdy nestal Klepto-Man.
A tak som sa dostal dostal
do dospelosti. Nejaký zloduch mi stihol prezradiť, že krypotnit vlastne
neexistuje a že naozaj nemám čakať na list, ktorý by mi mohla priniesť
sova.
A tak som tu. Zahĺbený do
modernej literatúry, stotožňujúc sa s Utrpením mladého Werthera a duševne
prepojený s Winstonom, ktorý si v osemdesiatom štvrtom zažil svoje.
Musím sa priznať, že v Žite som nechytil nič, možno tak kliešťa, ale Moby
Dick a Doctor Hyde ma zrejme nikdy neprestanú baviť. Takisto si miesto v mojom
živote udrží aj istý Arthur, ktorý stopom precestoval celú galaxiu.
Tiež mi nedá nespomenúť moju
Bibliu, nad ktorou som strávil neskutočne veľa hodín, ktorej kúsky som čítal
znovu a znovu, až som sa ich neplánovane naučil naspamäť, v ktorej som
našiel najerotickejšiu poviedku doteraz. Šalamún teda vedel, ako opísať ženské
krivky, to áno.
Okrem kníh som postupne dostal do
rúk noviny, po prvý raz s iným významom ako na palivo. Internetoví SME,
tlačení tiež SME všetkými možnými Pravdami zo všetkých strán. Vždy radšej SME
ako Pravda, neznášam ten bulvárny formát, už len z princípu, ak pre nič iné.
Bohužiaľ, súkromný investor mi to zrejme zruší a už nikdy nebudeme takí,
akí SME teraz.
Naučil som sa počúvať aj rádio,
pretože som začal šoférovať. Druhotriedny Európan teda nie som, ani polárny
Expres ma veľmi nezaujal. Počúvam regionálne rádio Piešťany a neviem, či
nie som jeho jediný poslucháč na svete.
A nakoniec internet. Stal sa
mojou studnicou vedomostí a tiež potvrdil moju rokmi silnejúcu teóriu, že
neexistuje problém, ktorý by sa nedal vyriešiť čítaním. Mark Twain súhlasí a na
moju geniálnu myšlienku nadviazal výrokom: „Muž, ktorý nečíta, nemá nijakú
výhodu oproti tomu, ktorý to nevie.“
Internet ma naučil neveriť
ničomu, naučil ma uviazať si kravatu cez jednoduché video, ukázal mi, že
krabice vlastne neexistujú, a že svet nemožno mať uprataný do škatule.
Naučil ma cudzí jazyk, pokúsil sa odnaučiť ma materinský, ukázal mi, ako vyzerá
nahá černoška, o to som ho naozaj neprosil, ale nesťažujem sa, a dovolil
mi nadviazať kontakt so siedmymi stovkami mojich najbližších priateľov. Vďaka
ti, Facebook!
Objasnil mi konšpirančné teórie o americkej
vláde a o tom, že sme vlastne ovládaní pekelne inteligentnými
mimozemšťanmi zo sústavy Orion, a tiež vo mne vypestoval chorobný
skepticizmus voči čomukoľvek, čo mi denne ponúka.
No a čo ďalej? Nič. Budem sa
snažiť filtrovať splašky prichádzajúce zo všetkých tých komunikačných kanálov,
ktoré do mňa tečú, pretože krajčír s mucholapkou je nakoniec jednou z tých
podstatne normálnejších vecí, ku ktorým mám dnes už aj nevyžiadaný prístup.
Pápež Benedikt XVI. povedal, že v dnešnej
dobe ťažko počuť Boží hlas, pretože je v obehu priveľa naladiteľných frekvencií.
Podľa mňa mal pravdu... to ale neznamená, že sa teraz bez kladenia odporu
podvolím tomu, čo ku mne prichádza. A navyše, vždy si môžem otvoriť 1984 a byť
rád.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára